Knihy

Stredovekí ľudia vnímali a pociťovali svoj kmeň alebo národ predovšetkým v protiklade s iným kmeňom a národom čiže v kontraste "my a oni". Tento kmeňový sebavnem nebol jednoduchý, pretože odrážal celý historický vývoj kmeňa či národa. Historické národy a štáty majú pevný historicko-právny základ, územie v starých hraniciach, starobylé meno a dejiny, ktoré začínajú "od pradávna". Sú aj Slováci starým historickým národom? Kto a kedy kládol národné, územné a historické základy Slovenska?

Katastrofy a rôzne nešťastia sprevádzali ľudské dejiny, mestské prostredie nevynímajúc, prakticky neustále. Tento jav nebol náhodný. Mesto, urbánny priestor, vo svojej podstate predstavuje okrem iného relatívne veľký zhluk obydlí s vyššou koncentráciou obyvateľstva. Už táto skutočnosť spôsobuje, že mestá a ich obyvatelia boli prirodzene „disponované“ – náchylnejšie stať sa dejiskom udalostí, ktoré často nadobúdali katastrofický charakter.

Vydávanie historických chronológií s využitím najmodernejších metód práce je v súčasnom období jednou z priorít v bádateľskej a publikačnej činnosti historických vedeckých pracovísk v zahraničí. Slovenská historiografia má oproti nim sklz, ktorý sa snaží vyrovnať práve touto publikáciou.

Publikácia ponúka inovatívny pohľad na európske dejiny od vynálezu kníhtlače až po Francúzsku revolúciu, pričom si všíma život ľudí pochádzajúcich z rôzneho prostredia. Šiestimi ústrednými témami – jednotlivci v spoločnosti, politika a moc, kultúrny a intelektuálny život, náboženstvo, ekonomika a technológia – sa zaoberá v dvoch chronologických sekciách, 1450 – 1600 a 1600 – 1789. Európu poníma ako celok ohraničený na východe Osmanskou ríšou, na severe Švédskom a na juhu Portugalskom. Obracia pozornosť aj na európske kolónie v zámorí a integruje náboženské, etnické, rodové, triedne a regionálne rozdiely. Autorka nabáda čitateľov, aby premýšľali o kontinuitách, ako aj zmenách v tomto formujúcom sa období. Mapy, ilustrácie, časové osi a ukážky pôvodných textov napomáhajú objasniť rozprávanie.

Predmetom publikácie sú sociálne a kultúrne dejiny v období 16. až 18. storočia prostredníctvom perspektívy individuálnych aktérov. Ide o obdobie, ktoré bolo vzhľadom na okolnosti spojené s vojnou s Osmanskou ríšou, ako aj protihabsburskými povstaniami nesmierne dynamické, až turbulentné. Po skončení povstaní došlo k pokusu o modernizáciu krajiny prostredníctvom habsburského panovníckeho dvora. V tak rozsiahlych témach, a predovšetkým štruktúrach spoločnosti, sa však jednotlivec ako aktér dejín trochu strácal, alebo sa anonymizoval v mase svojej society (poddaní, mešťania). Spracovatelia jednotlivých okruhov sa preto zamerali nielen na dlhšie časové úseky, ale aj na prípadové štúdie a sondy v rámci spoločenských štruktúr. Príspevky autorov sa venujú predstaviteľom moci v Uhorskom kráľovstve, inteligencii, obyvateľom miest a vidieka a mužskému a ženskému svetu. Jednotlivé štruktúry spoločnosti vykresľujú aj pomocou konania jednotlivcov – konkrétnych životných osudov. Kniha má svojim zameraním potenciál osloviť nielen odborníkov, ale aj širšiu verejnosť.

Predkladaná monografia sa snaží na jednom mieste priblížiť nielen odbornej verejnosti, ale aj nadšencom pamiatok a histórie obytnú šľachtickú architektúru niekdajšieho historického regiónu.

Siedmy zväzok Histórie zadnými dverami pripravili historici z Historického ústavu SAV, v. v. i. s odhodlaním opäť si „pocestovať“ našimi i svetovými dejinami. Od Veľkej Moravy cez „temný“ stredovek až po modernú dobu, studenú vojnu a koniec „atómového“ storočia. Inak povedané, prináša „zadnými dverami“ opäť niečo iné, nové a zaujímavé, napríklad o zdraví a hygiene v stredoveku, o hodovaní a obžerstve, či aj o balzamovaní kráľov, o kacíroch, bosorkách a kulte Lucifera, o divadelnom živote na prelome 18. a 19. storočia, o dopravnom prostriedku kedysi nazývanom „rýchlonôžka“, o nenaplnenej Štefánikovej „uhorskej“ láske k Emílii Chovanovej, o pražskom komunistickom prevrate v roku 1948, o Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975, alebo o drogovej závislosti mládeže na Slovensku po roku 1989. Namiesto záveru ponúka niečo, čo by ste asi skutočne nečakali – ako vznikol Deň stromov.

Autori sa usilujú predstaviť dejiny domu tretej probácie Spoločnosti Ježišovej v Telči, založeného v polovici 17. storočia, v širokom kontexte. Najširší rámec mu poskytujú úvodné texty venované jezuitskému rádu a architektúre, ktorú zanechal na českom a moravskom území, užší rámec potom tvoria dejiny mesta a panstva. Rehoľný dom fungoval v prostredí telčských mešťanov, členov šľachtických rodov, ktorí vlastnili mesto a okolité panstvo v priebehu 16. – 18. storočia, miestnych farárov a mníchov z iných rehoľných rádov. Všetky tieto skupiny ovplyvňovali život rehoľnej komunity, rovnako ako ona zasahovala do ich životov. Nejde o napínavý príbeh plný dramatických udalostí, ale skôr o detailný pohľad na pomerne pokojné dejiny mesta, panstva a jezuitského domu v priebehu dvoch storočí. Priamy pohľad do spoločenstva mníchov obývajúcich dom tretej probácie poskytuje čitateľovi fiktívne rozprávanie jedného z nich, rehoľného historika Joanna Millera. Vďaka tomuto rozprávaniu sa čitateľovi odkrýva plastický a živý historický obraz 16. – 18. storočia, zobrazujúci malý výsek dejín duchovného spoločenstva, ktoré priamo formovalo život mesta Telč na juhozápade Moravy. Zároveň mu to umožní lepšie pochopiť dejiny početnej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorá pôsobila na celom území krajín Českej koruny.

Krajiny strednej Európy prešli medzi 10. a 12. storočím obdobím zásadných zmien. Táto transformácia sa nevyhla ani oblasti výkonu moci, kde sa naplno prejavila úzka spolupráca vojensko-politických a duchovných elít. Symbióza kresťanskej viery a vojny sa prejavila v bohatom komplexe náboženského vojenstva. Ten zahŕňal špecifické rituály, symboly a rétoriku, ktoré postupne formovali idey svätej vojny a križiackych výprav. Táto kniha ponúka prvé komparatívne spracovanie vzájomného pôsobenia výkonu moci arpádovských, přemyslovských a piastovských panovníkov a náboženského vojenstva na prelome raného a vrcholného stredoveku. Na základe analýzy dobových prameňov je možné sledovať, že kresťanské vojenstvo slúžilo na sakralizáciu a legitimizáciu moci, ako aj na hlbšiu integráciu stredoeurópskych dynastií a ich krajín do sveta latinského kresťanstva, čím prispievali k vytváraniu ich spoločnej identity.

V súčasnej spoločenskej reflexii významných osobností našich moderných dejín minulého storočia sa niektorí jednotlivci ocitli v „sieni slávy“, iní „na lavici obžalovaných“. Z polotmy našej komunistickej minulosti však často vystupujú aj „postavičky“ šedého priemeru, ktoré boli v komunistickej totalite väčšinou. Gustávovi Husákovi pripadla táto lavica obžalovaných, a to v mnohých ohľadoch oprávnene a nespochybniteľne. Jeho storočnica sa stala vhodnou príležitosťou nielen pre historikov, ale aj pre záujemcov o históriu, aby sa hlbšie zamysleli nad politikom a dobou, ktorej bol spolutvorcom a symbolom.