Knihy

Nacionalizmus slovanských národov, ktorý vznikol ako reakcia na národotvorné procesy dominantných národov, urýchlil proces nacionálnej diferenciácie a ovplyvnil vzťahy medzi súperiacimi etnikami a národmi v celom regióne.

Kapitoly publikácie, ktorá vychádza pri príležitosti životného jubilea Bohumily Ferenčuhovej, reflektujú politický, kultúrny, sociálny vývoj, ale tiež aj modernizačné posuny, ku ktorým na Slovensku prichádzalo v 20. storočí počas striedajúcich sa režimov.

Roky 1948 – 1989 sú hraničnými rokmi komunistickej éry. Rámcujú uzavretý cyklus komunistického experimentu – jeho vznik, vývoj a zánik. Celé toto obdobie obsahovo prekrývajú štyri tematické bloky monografie.

Účelové, „konzumentské“ chápanie histórie (národa, štátu, spoločnosti, jednotlivca) prináša so sebou jeden negatívny dôsledok, lepšie povedané nevyhnutný predpoklad: umelé alebo priam násilné, no vždy programové prerušenie prirodzenej kontinuity dejinného vývoja. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď v rýchlom slede dochádza k štátoprávnym, resp. k systémovo-politickým či k iným revolučným (pseudorevolučným) zmenám, k celospoločenským ruptúram. Na tie boli slovenské dejiny 20. storočia skutočne bohaté, čo vo vedomí spoločnosti zanechávalo jednak spravidla negatívne stopy, jednak „biele miesta“, teda isté vedomostné vákuum, ktoré sa dalo a dá pomerne rýchlo zapĺňať pôsobivými, citovo preexponovanými argumentmi. Historické vedomie slovenskej spoločnosti sa aj v 20. storočí formovalo v akejsi apologetickej polohe, čo čiastočne prevzala tiež slovenská historiografia. Bolo to pochopiteľné a v istých situáciách aj celkom legitímne, no čím ďalej tým viac sa daný jav stával istým anachronizmom a brzdou. Podobne to bolo aj s druhou axiómou slovenských dejín – s ich údajnou plebejskosťou.

Monografia zachytáva vývoj a úlohu kultúry v demokratizácii československej spoločnosti v období rokov 1968 – 1970 s dôrazom na slovenské reálie.

Dňa 26. júna 1945 diplomati 50 krajín, reprezentujúcich okolo 80 % svetovej populácie, založili v kalifornskom San Franciscu Organizáciu Spojených národov. Základná myšlienka konferencie, mier a spolupráca na celom svete, sú stále aktuálne.

Publikácia prináša príbeh plánovaného hospodárstva v Československu v období po skončení druhej svetovej vojny, s jeho reformami i vplyvmi na slovenskú ekonomiku.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom“ demokratizačného procesu, t. j. reformou socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar“ na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny“ v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Text sa zaoberá politickým, spoločenským, ekonomickým a kultúrnym vývojom na Slovensku v prvej polovici 17. storočia. Venuje sa zmenám po zosadení Rudolfa II., posilneniu pozície Bratislavy ako centra Uhorska, rastu moci šľachty a náboženským konfliktom medzi katolíkmi a protestantmi. Poukazuje aj na dôsledky týchto procesov, ktoré viedli k nestabilite, vojnovým konfliktom a zhoršeniu hospodárskej situácie obyvateľstva.

Cieľom predloženej práce je posunúť stav poznania problematiky náboru a nasadenia pracovných síl do Nemeckej ríše. Publikované dokumenty prinášajú nielen informácie o priebehu náboru, o pracovných a životných podmienkach slovenských robotníkov v ríši, o počte naverbovaných občanov, ale pomáhajú tiež dotvárať obraz o jednotlivých aspektoch politicko-ekonomických vzťahov medzi slovenským štátom a „ochrannou“ mocnosťou. Fenomén náboru pracovných síl vníma ako ekonomickú migráciu, ktorej katalyzátorom bola nepochybne vysoká nezamestnanosť na Slovensku v rokoch 1939/1940 a neporovnateľne lepšie mzdové podmienky v Nemeckej ríši. To vysvetľuje počiatočný veľký dopyt produktívneho obyvateľstva po získaní pracovného miesta v Nemecku. Prináša tiež nové poznatky o donucovacích formách a metódach náboru nacionálno-socialistických vojensko-bezpečnostných orgánov po vypuknutí SNP, resp. po prechode frontu cez územie Slovenska na prelome rokov 1944/45, či o okolnostiach kompenzácie nevyplatených miezd v povojnovom období.