Mestá bývajú pri povrchnom pohľade vnímané ako akési ostrovy „relatívnej“ demokracie v prísnom hierarchickom usporiadaní vtedajšej spoločnosti, no často sa zabúda, že vznikali a rozvíjali sa s podporou panovníka. Ten ich využíval vo svojom večnom súboji so šľachtou, ktorej bol sám najvyšším predstaviteľom. Mestá boli preňho zdrojom príjmu a výsady (či mestské slobody) im udeľoval práve preto, aby čo najlepšie prosperovali – pretože sám by ich nikdy nedokázal riadiť tak efektívne, ako keď sa riadili samy. Časom ho napodobnili aj veľkí šľachtici a z rovnakého dôvodu podporovali vznik miest alebo mestečiek na svojich doménach. Preto sú mestá v prvom rade javom hospodárskym. Prezentovaná publikácia sa však popri ekonomickom a obchodnom hľadisku venuje aj ďalším oblastiam fungovania miest, prevažne na území dnešného Slovenska. To je zasadené do celouhorského, sčasti aj do celoeurópskeho kontextu. Osobitosťou uhorského mestského vývoja, na ktorú treba upozorniť v porovnaní so západnou Európou, je vyššia miera slobody pri voľbe mestských funkcionárov aj autonómia v cirkevnej oblasti – slobodná voľba farára. Atmosféru dokresľovali slávnosti a procesie, ktoré boli v jednotlivých mestách odlišné a spoluvytvárali tak ich identitu.
Pri objednávke akejkoľvek publikácie na ehistoria.sk môžete získať ako bonus ľubovoľných 6 čísel časopisu História (2001 – 2020) alebo Historického časopisu (1996 – 2020). Ponuka platí do vyčerpania zásob. Vybrané čísla vám doručíme za cenu poštovného, alebo si ich môžete prevziať osobne úplne bezplatne.
Kategória
Autori
Najpredávanejšie
Hlavným zámerom, pre ktorý vznikol text tejto publikácie, bolo hľadanie a načrtnutie objektívneho historického obrazu mimoriadnej osobnosti mimoriadnej doby, ktorá má dnešku nielen čo povedať, ale ho aj priamo pripravovala. Potvrdilo sa, že ani vzdialenejšia minulosť nezaniká bez stôp. Úlohou historikov je tieto stopy odkrývať spod nánosov času a zabúdania.
Aktivity Ladislava Novomestského – Meakulpínského významne ovplyvnili diskusiu o podobe moderného Slovenska, evanjelickom osvetovom hnutí a formovaní národnej identity. Svojím pôsobením prispel k rozvoju slovenskej kultúry a spoločenského života na prelome 19. a 20. storočia.
Dejiny ženskej emancipácie nemožno vnímať izolovane od iných fenoménov politických, sociálnych a intelektuálnych dejín. Je nesporné, že v období prelomu 19. a 20. storočia bol v strednej Európe dominujúcou ideológiou nacionalizmus. Toto tvrdenie platí ešte výraznejšie v rámci dejín jednotlivých národných hnutí v Rakúsko-Uhorsku. Myšlienky emancipácie žien a snahy o ich praktické napĺňanie v prostredí národoveckých komunít sa teda rozvíjali v rámci nacionalistického diskurzu. Bolo to celkom prirodzené, keďže „nacionalizmus znamenal pre rozvoj emancipácie žien výrazný impulz.“ Úzka súvislosť medzi dejinami ženskej emancipácie a dejinami nacionalizmu predstavuje základné východisko pri koncipovaní predkladanej publikácie.
Publikácia zapĺňa medzery v inštitucionálnych dejinách slovenskej sociológie a zároveň poodhaľuje širšie súvislosti výskumu spätého s mnohokrát pejoratívne vnímaným bádateľským prostredím vedeckého ateizmu.
Prvá časť rozsiahlej sedemzväzkovej edície Vojenské dejiny Slovenska sumarizuje doterajšie historické poznatky a syntetizuje výsledky vojensko-historického bádania. Autori sa v nej venujú vývoju vojenstva od najstarších pravekých archeologických kultúr, cez obdobie Keltov, Rimanov, Germánov a sťahovania národov, až po príchod slovanských kmeňov na naše územie. Mapujú vývoj vojenstva u naddunajských Slovanov a prehľadne zachytávajú vojenské dejiny Slovenska v období stredovekého uhorského štátu. Pozornosť je venovaná meniacim sa spôsobom vedenia bojov a konfliktov medzi jednotlivými mocenskými zoskupeniami, výzbroji a výstroji vojaka, ako aj pokroku vo vývoji a výrobe útočných a obranných zbraní. Osobitne je spracovaný fortifikačný systém – od pravekých hradísk až po stredoveké hrady – ako aj vnútorná organizačná štruktúra vojska a taktické schopnosti veliteľského zboru. Určujúce mocensko-politické faktory, ktoré zásadne ovplyvňovali vývoj vojenstva na území Slovenska, autori zasadzujú do širšieho rámca geopolitických, hospodárskych a kultúrnych súvislostí slovenských dejín.
Vzdelávanie a školstvo sú významnou súčasťou kultúry každého národa a dosiahnutá úroveň je priamym ukazovateľom vyspelosti každej spoločnosti. Vo vzdelávaní a v školskom systéme sa koncentrovane prejavila väčšina problémov, s ktorými sa spoločnosť v rokoch 1918 – 1945 zápasila alebo sa snažila vyrovnať. Kolektív autorov v primárnych a sekundárnych prameňoch zachytil a sprístupnil čitateľom poznatky, ktoré sa pri historickej analýze ukázali ako dominantné svojou výpovednou hodnotou o kultúre, osvete, vzdelávaní a školstve. Práca Premeny vo vzdelávaní a v školstve na Slovensku v rokoch 1918 – 1945 poskytuje informácie nielen o vzdelávaní a školstve, ale v kontexte doby rozpráva aj o konkrétnych problémoch, ktoré ovplyvňovali spoločnosť na Slovensku.
Vznik Československej republiky a s ním spojený zánik Rakúsko-Uhorska nepochybne patrí medzi zlomové momenty našich dejín. Zásadne ovplyvnil vývoj v celej strednej Európe, ako aj spoločenské pomery v slovenskej časti krajiny. Z dlhodobo marginalizovanej časti populácie, ktorej elity často narážali na prekážky, ako napríklad obmedzené možnosti kariérneho postupu, sa stali súčasťou jednotného štátotvorného národa. Význam tejto udalosti si najčastejšie pripomíname pri okrúhlych výročiach vzniku republiky, no často si neuvedomujeme rozsah zmien, ktoré boli s touto historickou udalosťou spojené.
Mimoriadne rozsiahla a bezpochyby veľmi inšpiratívna Hodžova práca patrí k základným prameňom našej politickej kultúry a nášho politického myslenia. Zároveň ukazuje, že mnohé súčasné problémy zďaleka nie sú nové, a poskytuje veľa podnetov na pochopenie dnešného spoločensko-politického života Slovenska.
Prenasledovanie židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vychádzajúce z presvedčenia vtedajšieho vládnuceho režimu, že jej príslušníci sú nepriateľmi slovenského národa, vyústilo do obludného systému zákonov a nariadení. Na jeho konci stála pauperizovaná masa ľudí zbavených politických, sociálnych, občianskych i základných ľudských práv. V hospodárskej oblasti siahol štát na všetok majetok v ich rukách. Predkladaná práca sleduje časť tohto procesu – arizovanie, resp. nacionalizovanie židovského pozemkového majetku, ktoré sa malo realizovať ako súčasť novej pozemkovej reformy. Jej hlavným zámerom, prezentovaným verejnosti, bolo vyformovanie silného roľníckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" národa. Veľkolepé ciele sa však naplniť nepodarilo.
Publikácia sa zaoberá hranicami, ktoré sa vytýčili v Európe po 1. svetovej vojne a počas nasledujúcich dvoch desaťročí sa stali významným faktorom ovplyvňujúcim politický a hospodársky vývoj kontinentu. Autorský kolektív sa zameriava na ideologické koncepcie použité pri vytyčovaní hraníc česko-slovenského štátu a venuje pozornosť predovšetkým ideologickým transferom medzi európskymi krajinami v medzivojnovom období a ich dosahom na vnútropolitický vývoj v Československu a na Slovensku. Zároveň si všíma zdôvodnenie ideovej podstaty samostatného slovenského štátu vo vzdelávacom procese v rokoch 1939 – 1945. Kniha potvrdzuje skutočnosť, že ideologické koncepty mali do veľkej miery schopnosť prekonávať nové štátne hranice ustanovené v Európe po roku 1918. Rovnako však poukazuje, že ideológie sa stávali neraz i bariérami, ktoré neovplyvňovali iba politické dianie, ale častokrát dokázali zabrzdiť i zdanlivo nepolitické projekty, medzi ktoré patrilo napr. budovanie veľkej kapitálovej banky na slovenskej pôde.