Knihy

Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny.

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom, so školou podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Členovia kapituly — prepošti a kanonici — vďaka univerzitným štúdiám, praxi získanej v kancelárii arcibiskupa alebo v Rímskej kúrii poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Dejiny kapituly sú tak zároveň dejinami konkrétnych osôb, ktoré na jednej strane plnili sakrálne funkcie vyplývajúce z ich úradu, a na druhej strane sa z titulu svojho diplomatického poverenia suverénne pohybovali v pápežskej kúrii alebo na dvoroch panovníkov. Kráľovi nielen sprostredkovali sobáše a mierové rokovania, ale niektorí z nich mu vo funkcii dvorského lekára predpisovali vhodné lieky a prostriedky na udržanie zdravej životosprávy.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Príbeh Šikovej reformy sa stal procesom, ktorý zasiahol hádam všetky súčasti spoločenského vývoja v Československu 60. rokov 20. storočia – mal dosah nielen na vývoj hospodárstva, ale aj na sféru politickú i sociálnu.

Kniha Na ceste k poznaniu prináša prostredníctvom rozhovoru s Miroslavom Michelom osobný i odborný portrét Dušana Kováča. Sleduje jeho životnú a profesionálnu dráhu na pozadí premeny slovenského dejepisectva – od obdobia ideologického zväzovania marxizmom-leninizmom až po jeho postupné otvorenie a etablovanie v medzinárodnom kontexte, ku ktorému Kováč výrazne prispel. Publikácia zároveň zachytáva zodpovednosť spojenú s jeho významnými vedeckými a organizačnými funkciami, no neobchádza ani osobnú rovinu – súkromný život, záujmy, šport, zmysel pre humor či inšpirácie pre literárnu tvorbu. Výsledkom je mnohovrstevnaté svedectvo o vedcovi, ktorý spoluutváral podobu modernej slovenskej historiografie.

Kvalitu života možno vo všeobecnosti chápať ako určitý súhrn pôsobenia sociálnych, zdravotných a environmentálnych prvkov vývoja jednotlivcov a spoločnosti. V podstate ide o objektívne podmienky dobrého života a na opačnej strane je to subjektívne prežívanie tohto dobrého života. Keď sa vzďaľujeme od súčasnosti do minulosti, tak nám výpovedná hodnota subjektívnych faktorov ustupuje do pozadia a výskum si vyžaduje veľmi náročný analytický prístup, pričom meranie a komponenty kvality života sú závislé od ich kontextovej a kultúrnej podmienenosti.

Autori v publikácii približujú rôzne fenomény vývoja regiónu Orava a jeho obyvateľstva od stredoveku až po polovicu 20. storočia.

Jadrom publikácie je chronologický prehľad udalostí spojených s Novembrom '89, ktoré súvisia predovšetkým so Slovenskom, ale sú zasadené do celoslovenského a česko-slovenského kontextu. Prehľad je rozdelený do dvoch časovo vymedzených celkov. Prvý sa začína sviečkovou manifestáciou 25. marca 1988, jedným z najvýznamnejších prejavov odporu proti komunistickému režimu, a končí 16. novembrom 1989, predvečerom udalostí, ktoré zásadne ovplyvnili ďalší vývoj slovenskej a českej spoločnosti. Druhý celok začína 17. novembrom 1989 a pokračuje až do parlamentných volieb 8. – 9. júna 1990, resp. do volieb ústavných činiteľov a zostavenia federálnej a národných vlád. Publikácia obsahuje aj úvodnú štúdiu, ktorá čitateľovi približuje historický kontext novembrových udalostí, a výberovú bibliografiu. Autormi sú vedeckí pracovníci Historického ústavu SAV v Bratislave.

Na celom svete žije mnoho ľudí, ktorí sú ochotní vidieť v Stalinovi architekta socializmu, víťaza nad nacistami a tvorcu sovietskeho impéria. V skutočnosti to bol extrémny osobný tyran, despota, akýsi superdiktátor, ktorý uplatnil dokonale hyperbyrokratický kontrolný systém sprevádzaný terorom, a to dôsledne a s absolútnym úspechom.

Autori publikácie predstavujú slovenských učiteľov prostredníctvom ich individuálnych osudov a mnohostrannej činnosti v období od vydania Tolerančného patentu na konci 18. storočia až po druhú polovicu 20. storočia. Sústredili sa na pedagógov pôsobiacich na ľudových, cirkevných i štátnych školách, ktorých pedagogické a spoločenské pôsobenie nebolo doteraz systematicky spracované, alebo sa mu bádatelia venovali skôr v inom kontexte – ako národným aktivistom, spisovateľom, maliarom, skladateľom, folkloristom a podobne.