Knihy

Dérerov príspevok k problematike čechoslovakizmu sa vymyká väčšinovému pohľadu slovenskej strany na existenciu 1. ČSR a celkom prirodzene vyvoláva mnohé otázky a polemiky.

Thirteen studies by representatives of Austrian and Slovak historiography, literary studies, ethnology, musicology, theater studies, and art history examine the multilayered formation of collective identities in the Central European region. The historical memory of societies in this region was not shaped by a homogeneous national tradition, but rather by ethnic and cultural plurality and heterogeneity. Through examples from literature, music, theater, architecture, public urban space, funerary culture, and philanthropy, the authors present rituals that reinforce identity, “reservoirs” of collective memory, and the media of identification politics. Trinásť štúdií predstaviteľov rakúskej a slovenskej historiografie, literárnej vedy, etnológie, muzikológie, teatrológie a dejín o umení sa zaoberá mnohovrstvovým utváraním kolektívnych identít v stredoeurópskom regióne. Historickú pamäť spoločností v tomto regióne neformovala homogénna národná tradícia, ale etnicko-kultúrna pluralita a heterogenita. Na príkladoch literatúry, hudby, divadla, architektúry, verejného urbánneho priestoru, pohrebného kultu a dobročinnosti autori predstavujú rituály upevňujúce identitu, „zásobárne“ kolektívnej pamäti a médiá identifikačnej politiky.

Prvá časť rozsiahlej sedemzväzkovej edície Vojenské dejiny Slovenska sumarizuje doterajšie historické poznatky a syntetizuje výsledky vojensko-historického bádania. Autori sa v nej venujú vývoju vojenstva od najstarších pravekých archeologických kultúr, cez obdobie Keltov, Rimanov, Germánov a sťahovania národov, až po príchod slovanských kmeňov na naše územie. Mapujú vývoj vojenstva u naddunajských Slovanov a prehľadne zachytávajú vojenské dejiny Slovenska v období stredovekého uhorského štátu. Pozornosť je venovaná meniacim sa spôsobom vedenia bojov a konfliktov medzi jednotlivými mocenskými zoskupeniami, výzbroji a výstroji vojaka, ako aj pokroku vo vývoji a výrobe útočných a obranných zbraní. Osobitne je spracovaný fortifikačný systém – od pravekých hradísk až po stredoveké hrady – ako aj vnútorná organizačná štruktúra vojska a taktické schopnosti veliteľského zboru. Určujúce mocensko-politické faktory, ktoré zásadne ovplyvňovali vývoj vojenstva na území Slovenska, autori zasadzujú do širšieho rámca geopolitických, hospodárskych a kultúrnych súvislostí slovenských dejín.

Aktivity Ladislava Novomestského – Meakulpínského významne ovplyvnili diskusiu o podobe moderného Slovenska, evanjelickom osvetovom hnutí a formovaní národnej identity. Svojím pôsobením prispel k rozvoju slovenskej kultúry a spoločenského života na prelome 19. a 20. storočia.

Prenasledovanie židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vychádzajúce z presvedčenia vtedajšieho vládnuceho režimu, že jej príslušníci sú nepriateľmi slovenského národa, vyústilo do obludného systému zákonov a nariadení. Na jeho konci stála pauperizovaná masa ľudí zbavených politických, sociálnych, občianskych i základných ľudských práv. V hospodárskej oblasti siahol štát na všetok majetok v ich rukách. Predkladaná práca sleduje časť tohto procesu – arizovanie, resp. nacionalizovanie židovského pozemkového majetku, ktoré sa malo realizovať ako súčasť novej pozemkovej reformy. Jej hlavným zámerom, prezentovaným verejnosti, bolo vyformovanie silného roľníckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" národa. Veľkolepé ciele sa však naplniť nepodarilo.

Autori v publikácii približujú rôzne fenomény vývoja regiónu Orava a jeho obyvateľstva od stredoveku až po polovicu 20. storočia.

Idea modernizácie je v slovenskej sociológii relatívne nová. Objavila sa po roku 1989, v čase, keď vo svetovej sociológii nastupovala už druhá vlna modernizačných teórií. Počas 90. rokov 20. storočia patrila téma modernizácie k najfrekventovanejším námetom v slovenskej sociológii a z časového hľadiska môžeme práce slovenských sociológov zaradiť do druhej vlny modernizačných teórií. Preto je zaujímavé sledovať, ako slovenská sociológia nadviazala na existujúci stav poznania v tejto oblasti.

Cieľom publikácie nie je škandalizovať, ale v širších spoločenských súvislostiach priblížiť naše dejiny cez prirodzené stránky ľudskej povahy, na ktoré by sme ani pri významných osobnostiach našich dejín nemali zabúdať.

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom, so školou podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Členovia kapituly — prepošti a kanonici — vďaka univerzitným štúdiám, praxi získanej v kancelárii arcibiskupa alebo v Rímskej kúrii poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Dejiny kapituly sú tak zároveň dejinami konkrétnych osôb, ktoré na jednej strane plnili sakrálne funkcie vyplývajúce z ich úradu, a na druhej strane sa z titulu svojho diplomatického poverenia suverénne pohybovali v pápežskej kúrii alebo na dvoroch panovníkov. Kráľovi nielen sprostredkovali sobáše a mierové rokovania, ale niektorí z nich mu vo funkcii dvorského lekára predpisovali vhodné lieky a prostriedky na udržanie zdravej životosprávy.

Príbeh Šikovej reformy sa stal procesom, ktorý zasiahol hádam všetky súčasti spoločenského vývoja v Československu 60. rokov 20. storočia – mal dosah nielen na vývoj hospodárstva, ale aj na sféru politickú i sociálnu.