Knihy

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom, so školou podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Členovia kapituly — prepošti a kanonici — vďaka univerzitným štúdiám, praxi získanej v kancelárii arcibiskupa alebo v Rímskej kúrii poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Dejiny kapituly sú tak zároveň dejinami konkrétnych osôb, ktoré na jednej strane plnili sakrálne funkcie vyplývajúce z ich úradu, a na druhej strane sa z titulu svojho diplomatického poverenia suverénne pohybovali v pápežskej kúrii alebo na dvoroch panovníkov. Kráľovi nielen sprostredkovali sobáše a mierové rokovania, ale niektorí z nich mu vo funkcii dvorského lekára predpisovali vhodné lieky a prostriedky na udržanie zdravej životosprávy.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Kniha Na ceste k poznaniu prináša prostredníctvom rozhovoru s Miroslavom Michelom osobný i odborný portrét Dušana Kováča. Sleduje jeho životnú a profesionálnu dráhu na pozadí premeny slovenského dejepisectva – od obdobia ideologického zväzovania marxizmom-leninizmom až po jeho postupné otvorenie a etablovanie v medzinárodnom kontexte, ku ktorému Kováč výrazne prispel. Publikácia zároveň zachytáva zodpovednosť spojenú s jeho významnými vedeckými a organizačnými funkciami, no neobchádza ani osobnú rovinu – súkromný život, záujmy, šport, zmysel pre humor či inšpirácie pre literárnu tvorbu. Výsledkom je mnohovrstevnaté svedectvo o vedcovi, ktorý spoluutváral podobu modernej slovenskej historiografie.

Kvalitu života možno vo všeobecnosti chápať ako určitý súhrn pôsobenia sociálnych, zdravotných a environmentálnych prvkov vývoja jednotlivcov a spoločnosti. V podstate ide o objektívne podmienky dobrého života a na opačnej strane je to subjektívne prežívanie tohto dobrého života. Keď sa vzďaľujeme od súčasnosti do minulosti, tak nám výpovedná hodnota subjektívnych faktorov ustupuje do pozadia a výskum si vyžaduje veľmi náročný analytický prístup, pričom meranie a komponenty kvality života sú závislé od ich kontextovej a kultúrnej podmienenosti.

Cieľom publikácie nie je škandalizovať, ale v širších spoločenských súvislostiach priblížiť naše dejiny cez prirodzené stránky ľudskej povahy, na ktoré by sme ani pri významných osobnostiach našich dejín nemali zabúdať.

Autor v publikácii skúma niektoré aspekty slovenského historického pohybu a ich reflexiu v historiografii i v laickom historickom povedomí v predchádzajúcich dvoch storočiach. Taktiež sa sústreďuje na politiku a niektoré politické osobnosti v prvom demokratickom režime, teda v prvej Československej republike.

Monografia zobrazuje vývoj vojnových udalostí na Slovensku v zornom uhle hospodárskych a čiastočne aj sociálnych dejín. Je zameraná osobitne na hodnotenie vojnových škôd a rekonštrukciu v hospodárstve, infraštruktúre a zdravotníctve.

Publikácia podáva krátky, no ucelený pohľad na život a dielo Milana Rastislava Štefánika. Je bohato ilustrovaná fotografiami z jeho života a fotografiami, ktoré urobil na cestách sám Štefánik.

Pri sledovaní krátkych a relatívne pokojných dejinných úsekov môžu pokusy o uchopenie záchytných bodov v ich historickom vývoji spôsobovať ťažkosti. Napríklad vznik štátov, revolúcie alebo štátne prevraty zväčša sprevádza veľká budovateľská aktivita, prestavba spoločnosti, obrana nového stavu voči cudzine či reformy v mnohých oblastiach. Efekt a kontinuitu týchto javov však preveria až desaťročia, čo je pri krátkom trvaní týchto fenoménov často problematické. V slovenských dejinách je takýmto príkladom dvadsaťročné medzivojnové obdobie. Dolu je ohraničené prevratom roku 1918, rozpadom Rakúsko-Uhorska a vznikom Československej republiky, jeho horný medzník tvoria zásadné územné revízie a straty Československa po Mníchovskej konferencii a Viedenskej arbitráži na jeseň 1938, po ktorých nasledovala zmena štátoprávneho usporiadania štátu po vyhlásení autonómie Slovenska a postupný odklon spoločnosti od demokratických zásad. Obdobie trvania Československej republiky charakterizovalo úsilie jej predstaviteľov o udržanie štátu, jeho pevnosti a obhájenie jeho samotnej existencie voči expanzívnym susedom i nestálym veľmociam. Vo vnútornej politike bolo nevyhnutné zabezpečiť podmienky na tieto ciele v národnostnej, administratívnej, legislatívnej oblasti a v mnohých iných sférach. V záujme naplnenia týchto zámerov sa podniklo mnoho krokov, ktoré si vyžadovali kompromisy i taktizovanie, pričom aj tu platí, že efekt a kontinuitu niektorých z nich preveria až desaťročia.

Elektrifikácia bola hnacím motorom slovenského hospodárstva v období 1938 – 1948 a ovplyvnila progresívne zmeny vo všetkých sférach života spoločnosti.