Knihy

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom, so školou podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Členovia kapituly — prepošti a kanonici — vďaka univerzitným štúdiám, praxi získanej v kancelárii arcibiskupa alebo v Rímskej kúrii poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Dejiny kapituly sú tak zároveň dejinami konkrétnych osôb, ktoré na jednej strane plnili sakrálne funkcie vyplývajúce z ich úradu, a na druhej strane sa z titulu svojho diplomatického poverenia suverénne pohybovali v pápežskej kúrii alebo na dvoroch panovníkov. Kráľovi nielen sprostredkovali sobáše a mierové rokovania, ale niektorí z nich mu vo funkcii dvorského lekára predpisovali vhodné lieky a prostriedky na udržanie zdravej životosprávy.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Publikácia sa venuje Štefánikovej pamiatke a Štefánikovmu posmrtnému kultu v slovenskej spoločnosti, resp. obrazu/obrazom Štefánika v historickej pamäti Slovákov. Nevypovedá o samotnej osobe Štefánika, ale skôr o spoločnosti, o jednotlivcoch, skupinách a vrstvách obyvateľstva, ktoré si Štefánika osvojovali, stotožňovali sa s ním, alebo ho naopak, odmietali.

Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny.

Autori v publikácii približujú rôzne fenomény vývoja regiónu Orava a jeho obyvateľstva od stredoveku až po polovicu 20. storočia.

Idea modernizácie je v slovenskej sociológii relatívne nová. Objavila sa po roku 1989, v čase, keď vo svetovej sociológii nastupovala už druhá vlna modernizačných teórií. Počas 90. rokov 20. storočia patrila téma modernizácie k najfrekventovanejším námetom v slovenskej sociológii a z časového hľadiska môžeme práce slovenských sociológov zaradiť do druhej vlny modernizačných teórií. Preto je zaujímavé sledovať, ako slovenská sociológia nadviazala na existujúci stav poznania v tejto oblasti.

Cieľom publikácie nie je škandalizovať, ale v širších spoločenských súvislostiach priblížiť naše dejiny cez prirodzené stránky ľudskej povahy, na ktoré by sme ani pri významných osobnostiach našich dejín nemali zabúdať.

Autor v publikácii skúma niektoré aspekty slovenského historického pohybu a ich reflexiu v historiografii i v laickom historickom povedomí v predchádzajúcich dvoch storočiach. Taktiež sa sústreďuje na politiku a niektoré politické osobnosti v prvom demokratickom režime, teda v prvej Československej republike.

Na celom svete žije mnoho ľudí, ktorí sú ochotní vidieť v Stalinovi architekta socializmu, víťaza nad nacistami a tvorcu sovietskeho impéria. V skutočnosti to bol extrémny osobný tyran, despota, akýsi superdiktátor, ktorý uplatnil dokonale hyperbyrokratický kontrolný systém sprevádzaný terorom, a to dôsledne a s absolútnym úspechom.

Kvalitu života možno vo všeobecnosti chápať ako určitý súhrn pôsobenia sociálnych, zdravotných a environmentálnych prvkov vývoja jednotlivcov a spoločnosti. V podstate ide o objektívne podmienky dobrého života a na opačnej strane je to subjektívne prežívanie tohto dobrého života. Keď sa vzďaľujeme od súčasnosti do minulosti, tak nám výpovedná hodnota subjektívnych faktorov ustupuje do pozadia a výskum si vyžaduje veľmi náročný analytický prístup, pričom meranie a komponenty kvality života sú závislé od ich kontextovej a kultúrnej podmienenosti.