Knihy

Publikácia ponúka pestrý a nevšedný obsah. Od krásavice – longobardskej kráľovnej Theodolindy z prelomu 6. a 7. storočia – cez vraždy Přemyslovcov a Arpádovcov až po prvú nositeľku Nobelovej ceny za mier. Prináša aj zaujímavosti o detskom alkoholizme v Uhorsku na začiatku 20. storočia. Zaujme vás tiež fazuľová „story“, ktorá rozpráva o tom, ako sa v Československu pokúšali riešiť nedostatočnú výživu dojčiat v krajinách tretieho sveta. A ponúka aj históriu Bratislavy – nahlas. Viac než štyridsať príbehov a osudov naplnených šťastím i radosťou, ale aj smútkom, vojnami, závisťou i nenávisťou a intrigami. Tak, ako to bolo – a stále je – v dejinách i v každodennom živote. Nazrieme tiež na rekonštrukciu Bratislavského hradu, bývanie v medzivojnovej Trnave či politiku Bieleho domu na počiatku studenej vojny. A namiesto záveru? Perličky z JRD. Napríklad táto: Predseda telefonuje zootechnikovi: „Chcípl nám vůl. Máme koupit nového, nebo počkat na tebe?

Publikácia Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas druhej svetovej vojny prináša najnovšie poznatky o spolupráci, ale aj o konfliktoch medzi československými spravodajcami a jednou z najznámejších sabotážnych organizácií druhej svetovej vojny – britskou Special Operations Executive (SOE). Základy tohto partnerstva boli položené už v 30. rokoch 20. storočia, teda nielen pred rozbitím Československej republiky, ale aj pred samotným vznikom SOE. Vďaka rozsiahlemu výskumu v domácich aj zahraničných archívoch autor podrobne sleduje vývoj tohto vzťahu a ponúka nové hypotézy o príčinách zlyhania tejto kľúčovej spolupráce, ktorá zásadne ovplyvnila činnosť domáceho odboja počas druhej svetovej vojny.

Publikácia sa zameriava na výrazné osobnosti pôsobiace v politických stranách a vo verejnom živote, ktoré mali pedagogické zázemie – či už ako aktívni pedagógovia a učitelia, alebo ako osoby s učiteľským povolaním v minulosti, ktoré zanechali výraznú stopu v politicko-straníckom dianí. Pozornosť venuje aj osobnostiam, ktoré sa podieľali na zakladaní národných, regionálnych kultúrnych, osvetových, vzdelávacích a školských inštitúcií. Politické strany zohrávali významnú úlohu vo výchovno-vzdelávacom procese prostredníctvom učiteľov – straníkov, ktorí pôsobili v školstve, na ministerstvách, v odborových štruktúrach, a neraz aj vo vládnych funkciách.

Siedmy zväzok Histórie zadnými dverami pripravili historici z Historického ústavu SAV, v. v. i. s odhodlaním opäť si „pocestovať“ našimi i svetovými dejinami. Od Veľkej Moravy cez „temný“ stredovek až po modernú dobu, studenú vojnu a koniec „atómového“ storočia. Inak povedané, prináša „zadnými dverami“ opäť niečo iné, nové a zaujímavé, napríklad o zdraví a hygiene v stredoveku, o hodovaní a obžerstve, či aj o balzamovaní kráľov, o kacíroch, bosorkách a kulte Lucifera, o divadelnom živote na prelome 18. a 19. storočia, o dopravnom prostriedku kedysi nazývanom „rýchlonôžka“, o nenaplnenej Štefánikovej „uhorskej“ láske k Emílii Chovanovej, o pražskom komunistickom prevrate v roku 1948, o Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975, alebo o drogovej závislosti mládeže na Slovensku po roku 1989. Namiesto záveru ponúka niečo, čo by ste asi skutočne nečakali – ako vznikol Deň stromov.

Alkohol zohrával v minulosti významnú úlohu takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V rôznych podobách, koncentráciách a kvalite bol neoddeliteľnou súčasťou stravovania a výživy. Patril k neodmysliteľným prvkom slávností, hostín, obetí, rituálov či náboženských úkonov. Prísahám, zmluvám a obchodom dodával vážnosť, prípitkami sa vyjadrovala úcta živým aj zosnulým. Alkohol však neplnil iba spoločenskú funkciu – využíval sa aj ako liek, anestetikum, antiseptikum či prísada do kozmetických a balzamovacích prípravkov. Kultúra pitia alkoholu sa v priebehu stáročí vyvíjala, no jej základné znaky pretrvali až dodnes. Tento najtolerovanejší intoxikant, zároveň oslavovaný i odsudzovaný, sa stal súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Na fenomén alkoholu v dejinách, kultúre, literatúre, životnom štýle, stravovaní, kriminalite či práve sa v tejto spoločnej monografii pozerá kolektív slovenských i zahraničných historikov, ktorý čitateľovi prináša podnetný a mnohovrstevnatý pohľad na tento neoddeliteľný aspekt ľudskej civilizácie.

Slovensko-maďarské vzťahy sa postupne od 19. storočia stali jedným z najčastejšie tematizovaných problémov v novodobom slovenskom politickom diskurze. Následkom zániku rakúsko-uhorskej monarchie a vznikom Československej republiky došlo k vymedzeniu Slovenska ako územno-právnej jednotky na politickej mape Európy. Tento fakt potvrdili zmluvy, ktoré vzišli z rokovaní Parížskej mierovej konferencie v rokoch 1919 – 1920. Rok 1918 predstavuje významný historický medzník v dejinách regiónu, následkom ktorého dochádza ku kanonizácii Slovenska v geopolitickom zmysle – ako územia medzi Tatrami a Dunajom, ktoré malo zároveň predstavovať etnický priestor Slovákov. Došlo k zásadným spoločenským, hospodárskym, politickým a kultúrnym zmenám, ktoré v symbolickom jazyku charakterizuje pretvorenie dovtedy zaužívaných pomenovaní pre severné územia Uhorska – tzv. Hornej zeme (Felvidék) alebo Horniakov (Felföld) – na Slovensko. Napriek tomu, že spomenuté termíny nie sú historicky totožné so súčasným územím Slovenska a ani Slovensko nebolo a ani nie je len etnickým územím Slovákov, práve tieto názory sa začali v medzivojnovom období presadzovať. Fakt, že Slovensko v súčasnom zmysle slova „vzniklo“ v procese zániku štruktúr historického Uhorska, do veľkej miery zapríčinilo, že narástol význam problematiky slovensko-maďarských vzťahov. Nešlo o novú tému. Získala však na celospoločenskom význame. Netolerantná politika voči národnostiam v období dualizmu predstavovala jeden z významných argumentov československej strany legitimizujúci rozchod s monarchiou.

Na celom svete žije mnoho ľudí, ktorí sú ochotní vidieť v Stalinovi architekta socializmu, víťaza nad nacistami a tvorcu sovietskeho impéria. V skutočnosti to bol extrémny osobný tyran, despota, akýsi superdiktátor, ktorý uplatnil dokonale hyperbyrokratický kontrolný systém sprevádzaný terorom, a to dôsledne a s absolútnym úspechom.

Kniha Pálfiovci v novoveku prináša pohľad na významný uhorský šľachtický rod Pálfiovcov v období novoveku. Autori sa venujú ich politickej, hospodárskej a kultúrnej činnosti, ako aj vplyvu na dejiny Habsburskej monarchie a Uhorska. Publikácia čerpá z bohatých archívnych prameňov a ponúka analýzu rodu, jeho majetkov a vzťahov s panovníckym dvorom. Kniha je určená pre historikov, genealógov i širšiu verejnosť so záujmom o šľachtické rody a dejiny strednej Európy.

Autor knihy Endre Tóth je archeológom, kandidátom historických vied, doktorom Maďarskej akadémie vied a významnou osobnosťou výskumu Svätej koruny Uhorska. V tomto monumentálnom zväzku zhŕňa výsledky svojich desaťročných výskumov vrátane histórie vzniku Svätej koruny a jej významu. Približuje aj príbeh svojho výskumu, nastoľuje problémy týkajúce sa metodológie a dáva odpovede na základné otázky, pričom dáva do kontextu nesmierny význam Svätej koruny a korunovačných insígnií, ktoré k nej patria. Kniha obsahuje viac ako sto doteraz nepublikovaných nových fotografií. Do publikácie prispel akademik Attila Zsoldos, ktorý vo svojom úvode poskytuje prehľad dejín Uhorska a umiestňuje ich na pomyselnú mapu stredovekých dejín udalostí a vzťahov Európy. Diskusiu o histórii koruny dopĺňajú najnovšie poznatky historika Gézu Pálffyho a jeho výskumného tímu. Kniha sa končí esejou Attilu Horvátha o doktríne Svätej koruny, ktorá poskytuje rámec celému zväzku.

Oblasť stredoslovenských banských miest, formovaná banskou, hutníckou a mincovnou činnosťou do podoby historickej industriálnej krajiny, fascinuje svojou ranonovovekou technickou i umeleckou progresivitou už niekoľko storočí. Geografické vymedzenie nezahŕňa len známe mestá ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica či Kremnica, ale aj Novú Baňu, Pukanec, Banskú Belú a Ľubietovú, okolité banské osady či hrady a hradné panstvá, napríklad Ľupču, Dobrú Nivu alebo Vígľaš. Prezentované obdobie je ohraničené 1. júlom 1548, keď stredoslovenské banské mestá prešli pod správu Ferdinanda I. Habsburského a hornou hranicou je rok 1800, keď v strednej Európe ustupuje osvietenstvo, reprezentované osobitou „jozefínskou“ verziou, ale i vyhranené reakcie naň.