Knihy

Každý historik prežije veľkú časť života v archíve. Niekedy je jeho práca odmenená hodnotnými dokumentami, inokedy sa musí „prehrýzť“ množstvom balastu. Samozrejme, platí to najmä o nedávnych dejinách, pretože k starším dobám minulým je tých prameňov poskromnejšie. Dejiny sú plné paradoxov, prekvapivých zvratov a, našťastie, aj kuriozít a zaujímavostí. Dejiny sú niečo čo sa dá niekedy ťažko pochopiť – neriadia sa logikou, neplynú pokojnými riekami a historici ich „sledujú“ a vysvetľujú často príliš komplikovane. Samozrejme, nikto čitateľov nenúti prijať všetko, čo napíšu.

Fenomén kolektívnej identity a identifikácie patrí v európskom priestore a špeciálne v oblasti strednej Európy k stále aktuálnym a príťažlivým témam pre viaceré oblasti bádania o človeku, spoločnosti a kultúre. Zložité vzťahy, vzájomné prelínanie politických, etnických, národných, jazykových, konfesionálnych a kultúrnych hraníc a súvislostí v jednotlivých historických časových úsekoch i v prítomnosti skúmaného geografického priestoru nabádajú k opatrnosti pri jednoznačnom formulovaní širších zovšeobecnení. Zároveň priam provokujú výskumníkov k hĺbkovému prenikaniu do konkrétnych problémov a k ich skúmaniu v jednotlivých presne vymedzených tematických, časových a priestorových úsekoch a súvislostiach.

Kniha poskytuje prehľad obrazov o Haliči a jeho obyvateľoch sprostredkovaných tlačou. Skúma úlohu tohto prihraničného regiónu v rakúskej a ruskej vojnovej propagande a v politických debatách o národnostných otázkach. Taktiež vnáša svetlo do diskusií o vojne a jej dôsledkoch.

Wetzlerova publikácia nesie v sebe morálne posolstvo o odvahe človeka postaviť sa proti zlu aj v najťažších či navonok beznádejných situáciách. A obsahuje ešte jedno nadčasové poznanie: Holokaust sa nezačal až vtedy, keď jeho obete hnali do dobytčích vagónov deportačných vlakov, ani vtedy, keď sa ocitli pred bránami vyhladzovacích táborov, resp. plynových komôr. To bolo „iba" vyústenie procesu, ktorý sa začínal verbálnymi útokmi, ostrakizovaním a perzekvovaním určitej skupiny občanov, ktorí boli vzápätí označení za nepriateľa národa, štátu a celého ľudstva.

Predložená monografia sa nielen vďaka svojmu rozsahu, ale najmä obsahu stala jedným z referenčných diel, o ktoré sa opierajú historici dejín cirkvi, ale aj politických dejín Uhorska 17. – 18. storočia. Autor je renomovaným znalcom dejín ranonovovekej strednej Európy a po viacerých prácach k dejinám českých krajín a Sliezska obrátil pozornosť na kľúčový problém uhorských dejín – vzťahu štátu a cirkvi. Vychádza z premisy, že klérus, tvoriaci významnú zložku uhorských stavov, zohrával nezanedbateľnú, historiografiou však málo reflektovanú úlohu v utváraní zložitých vzťahov k vládnej moci, reprezentovanej dvorom, ktorý nezriedka zastával vlastné a od jeho predstáv odlišné záujmy. Pritom tento jav podľa Bahlckeho nie je v dobovom kon¬texte ojedinelý, v Uhorsku sa však objavil s fázovým posunom, navyše v situácii, keď sa tu absolutizmus na rozdiel od veľkých častí Európy nepresadil v porovnateľnej miere ani po roku 1686. Za danej konštelácie by sa očakávalo, že klérus v pozícii status ecclesiasticus bude predstavovať najstabilnejšiu oporu panovníckej moci – opak sa však v priebehu sledovaného obdobia stal pravdou. Klérus musel totiž v zložitých zápasoch uchrániť svoj korporatívny charakter a vzdorovať rozmanitým formám štátnej nadvlády nad cirkvou.

Publikácia pokrýva dve storočia histórie Uhorska, ktoré zdrvujúca porážka v bitke pri Moháči roku 1526 rozdelila na tri časti. Nadväzuje na monografiu Pála Engela (2005), The Realm oj St. Stephen: A History of Medieval Hungary, 895–1526. Čitateľa na ďalšie štúdium nabáda výberová bibliografia (približne 470 položiek – monografií a súborných štúdií).

Publikácia Sýr a červi patrí medzi najväčšie skvosty modernej historickej literatúry. Jej hrdinom je „neznámy“ furlandský mlynár, ktorý sa vďaka svojim neortodoxným náboženským predstavám dostal na konci 16. storočia do stretu s pápežskou inkvizíciou. Vo svojej mysli si skonštruoval špecifické teologické predstavy, ktoré reflektovali tak stvorenie sveta ako aj pôsobenie Krista na pozemské bytie. Autor vo svojom texte použil úplne nový spôsob stvárňovania a písania historiografie, ktorý spolu so svojimi kolegami nazval mikrohistóriou.

V období gregoriánskej reformy a boja o investitúru prešla kresťanská spoločnosť významnou premenou, ktorá sa premietla do vzťahu svetskej a duchovnej moci, fungovania latinskej cirkvi i priorít právneho a teologického myslenia. Významnou súčasťou tejto transformácie sa stala nová podoba volebného procesu, ktorý zásadne ovplyvnilo na konci päťdesiatych rokov 11. storočia vydanie dekrétu In nomine Domini pápežom Mikulášom II. Táto publikácia sa v nadväznosti na doterajší historický a kanonickoprávny výskum zaoberá vývojom pápežských volieb v gregoriánskom období. Zvláštnu pozornosť venuje reálnemu významu novej volebnej legislatívy, formovaniu kardinálskeho kolégia ako privilegovanej skupiny voliteľov a ďalším organizačným a právnym náležitostiam volebnej procedúry. Výber novej hlavy rímskej cirkvi tak prekračuje oblasť vnútrocirkevných záležitostí a stáva sa svedectvom o dynamického utvárania celospoločenských vzťahov na začiatku vrcholného stredoveku.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom" demokratizačného procesu, t. j. reformy socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar" na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny" v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem, vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Imidž mesta sa spája s procesmi symbolického privlastňovania mesta. Komu patrí Bratislava? Bratislavčanom alebo Slovensku a Slovákom? Má byť modernou či postmodernou „metropolou“ a zároveň výrazom národnej prestíže? Ako sa v minulosti menili mentálne obrazy mesta s rôznymi názvami? Kniha zachytáva premeny reprezentácií mesta od 17. a 18. storočia, keď plnilo funkciu hlavného centra Uhorského kráľovstva a keď o živote skupín obyvateľov nerozhodovala nacionálna, ale konfesionálna identita. S nacionalizáciou spoločnosti v 19. storočí a so zásadnými politickými premenami v 20. storočí sa mentálne predstavy o meste a jeho úlohe výrazne menili. Hoci obraz mesta je len fikciou, oficiálne predstavy o maďarskej Požoni, slovenskej Bratislave či robotníckom centre mali dopad na realitu. Publikácia prináša tiež text Ľubomíra Liptáka – uverejnený prvýkrát v slovenskom jazyku – o akceptovaní Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska.