Knihy

Chronológia zachytáva podstatné udalosti odohrávajúce sa nielen na území slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.

Kniha Na ceste k poznaniu odhaľuje kľúčové momenty zo života Dušana Kováča, jedného z najvýznamnejších slovenských historikov. Cez rozhovor s Miroslavom Michelom sa čitateľ vydá na poznávaciu cestu naprieč slovenským dejepisectvom – od jeho skľučujúceho zovretia dogmami marxizmu-leninizmu až po úspešné etablovanie na medzinárodnej scéne.

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.

Publikácia obsahuje štúdie prednesené na vedeckej konferencii, ktorá sa konala koncom roka 2005.

Publikácia prináša nový pohľad na dominantné obdobie v slovenskom národnom príbehu – na 19. storočie, a to v širokých časopriestorových súvislostiach.

Dejiny Slovenska chápané iba v úzkom teritoriálnom, či dokonca etnickom rámci, nepredstavujú samy osebe zmysluplnú oblasť historického výskumu. Pochopenie širokého časového a priestorového rámca, v ktorom sa dejiny Slovenska a Slovákov odohrávali umožňuje slovenskej historiografi posunúť poznanie historického procesu do novej dimenzie, a tým aj dosiahnuť vo výskume novú kvalitu.

Spomienková práca slovenského diplomata z obdobia Slovenskej republiky 1939 – 1945

Sociálna disciplinizácia predpokladá zavedenie špecifickej formy sociálneho poriadku, ktorý je vo všetkých svojich podsystémoch determinovaný vzťahom nadriadenosti a podriadenosti. Takáto forma sociálnej disciplinizácie sa neobjavuje vo všetkých mocenských systémoch, ale len v európskych krajinách, lebo len tu od 16. storočia zámerne zasahuje všetky vrstvy obyvateľstva.

V priebehu viac ako poldruha storočia priniesla historická veda široké spektrum názorov na protihabsburské povstania a často protichodné hodnotenia ich jednotlivých udalostí, v závislosti nielen od obdobia a miesta ich vzniku, ale i národností, konfesie či politických postojov historikov, a to aj vnútri národných historiografií. Kniha má preto nielen ambíciu podať prehľad genézy ich najdôležitejších udalostí a procesov, ich príčin, priebehu a dôsledkov v kontexte vnútropolitického vývinu krajiny i medzinárodných podmienok. Snaží sa ich hodnotiť objektívne, bez predpojatosti a predsudkov, bez nekritického vyzdvihovania či zatracovania ich vodcov, v dobovom historickom kontexte. Kniha je určená predovšetkým študentom slovenských univerzít odboru história, archívnictvo a učiteľstvo dejepisu, ako doplnková študijná literatúra pre predmety slovenské dejiny raného novoveku a iné povinne voliteľné a výberové predmety. Popri študentoch má ambíciu osloviť aj učiteľov dejepisu na základných a stredných školách a všetkých milovníkov našej histórie. 576 s. + XVI obr. príloha + XVI mapová príloha

Castrum Salis bol v 11. – 12. storočí jediným hradom v severnom pohraničí Uhorska na hraniciach s Poľskom a Rusou. Spomína sa v najstarších uhorských naračných prameňoch v Gesta Hungarorum od anonymného notára Bela III. a v Uhorsko-poľskej kronike. Zachovalo sa o ňom iba veľmi málo údajov, a preto sa zaradil medzi tie včasnostredoveké hrady, ktoré sú medzi historikmi predmetom rôznych dohadov, pochybností či zmätočných interpretácií. Napriek tomu Castrum Salis umožňuje lepšie pochopiť nielen dejiny severného pohraničia Uhorska v 11. – 12. storočí, ale aj najstaršie dejiny Šariša. V čase arpádovských kráľov strážil severné pohraničie Uhorska a cestu za Karpaty, po ktorej sa vyvážala soľ zo Sedmohradska do okolitých krajín. A práve vďaka svojej polohe a významu, ktorý zohrával v soľnom obchode dostal meno Castrum Salis (soľný hrad).