Knihy

Vzostup Sudetonemeckého frontu vlasti (SHF), neskôr Sudetonemeckej strany (SdP), na pozíciu najsilnejšej politickej sily nemeckej menšiny v medzivojnovom Československu doposiaľ nebol predmetom hlbšej historickej analýzy. Doterajší výskum sa obmedzil najmä na poukázanie na niektoré všeobecné faktory – napríklad príťažlivosť národnosocialistického hnutia v Nemecku, diskrimináciu pociťovanú časťou nemeckého obyvateľstva zo strany československého štátu či všeobecnú nedôveru voči parlamentnej demokracii. Avšak politická strana ako samostatný a aktívny činiteľ bola do značnej miery zanedbaná. Cieľom tejto publikácie je preto analyzovať politickú komunikáciu tzv. Henleinovej strany a objasniť, prečo a akými prostriedkami sa SdP podarilo nielen krátkodobo zmobilizovať nemecky hovoriace obyvateľstvo, ale aj dlhodobo si ho získať ako stabilnú voličskú základňu. Publikácia sa okrem analýzy spoločenských, politických a hospodárskych podmienok Nemcov v Československu a vývoja samotnej strany venuje aj detailnému skúmaniu jej komunikačných stratégií, organizácie volebných kampaní a diskurzívnych praktík, ktorými sa prezentovala ako jediný autentický zástupca záujmov všetkých sudetských Nemcov.

Publikácia Leninova vláda (Rusko 1917 – 1924) prináša ucelený pohľad na dramatické obdobie ruských dejín, ktoré formovalo 20. storočie. Zachytáva prevratné udalosti od Októbrovej revolúcie, cez občiansku vojnu, až po konsolidáciu boľševickej moci pod vedením Vladimira Iľjiča Lenina. Autor analyzuje politické, hospodárske a spoločenské zmeny, ktoré vyústili do vzniku prvého komunistického štátu na svete, a zároveň poukazuje na vnútorné rozpory a represívne praktiky režimu. Publikácia je určená čitateľom so záujmom o moderné dejiny, politológiu a ideologické premeny 20. storočia.

Táto interdisciplinárna kolektívna monografia ponúka nový pohľad na Pražskú jar 1968 z perspektívy bežných občanov, neelitných aktérov a rôznych spoločenských skupín. Na rozdiel od tradičnej literatúry, ktorá sa sústreďuje najmä na vysokú politiku, autori skúmajú tzv. „reformu zdola“ – teda procesy prebiehajúce v každodennom živote spoločnosti. Monografia prepája archívny výskum, sociologické dáta a etnografické prístupy, čím vytvára komplexný obraz spoločenských očakávaní a reakcií na reformné úsilie. Otvára tak diskusiu o „ľudskej tvári“ socializmu – o tom, ako jednotlivci a komunity formovali, reflektovali a prežívali proces demokratizácie, ktorý vyvrcholil vojenskou inváziou armád Varšavskej zmluvy. Publikácia predstavuje jeden z najvýznamnejších príspevkov k hlbšiemu porozumeniu demokratizačných impulzov roku 1968 vo východnej Európe.

Publikácia ponúka komparatívny pohľad na vývoj autoritatívnych režimov v strednej a východnej Európe v medzivojnovom období. Autori sa zameriavajú najmä na krajiny ako Maďarsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko a analyzujú, ako sa v týchto štátoch formovali a fungovali režimy, ktoré balansovali medzi demokraciou a diktatúrou. Kniha sa venuje aj otázkam politickej kultúry, inštitucionálneho usporiadania a vplyvu autoritárskych vodcov. Zrozumiteľnou formou približuje menej známe kapitoly dejín európskeho medzivojnového priestoru a kladie otázku, do akej miery boli tieto „mäkké“ diktatúry predzvesťou neskorších totalitných systémov.

Aj keď sa historici často prezentujú ako tí, ktorí odhaľujú a vyvracajú mýty, realita národnej historiografie – najmä od 19. storočia – poukazuje na výraznú tendenciu tieto mýty vytvárať alebo upevňovať, najmä v záujme budovania národa. Táto nová a pútavá publikácia skúma, ako sa historici v rôznych európskych krajinách vyrovnávali s napätím medzi historickou presnosťou a atraktívnosťou rozprávania. Zameriava sa na rozprávačské techniky, ktoré používajú, a analyzuje, ktoré z nich prispeli k tomu, že národné dejiny oslovili verejnosť a formovali národné povedomie. Porovnaním rôznych národných kontextov kniha odhaľuje zákulisie historického písania a to, ako formuje kolektívnu pamäť a identitu.

Monografia v troch kapitolách predstavuje historické a umelecko-historické okruhy záujmu autoriek o dejiny a výtvarné pamiatky rodu Pálffyovcov v období „osvietenského“ storočia. Hlavným prínosom predloženej vedeckej práce je nový, hutnejší, komplexnejší a plastickejší pohľad na Pálffyovcov 18. storočia. Niekde dominuje prístup prostredníctvom hĺbkových mikrostúdií, inde analytický výklad – vždy však s cieľom vytvoriť kontextualizovaný a do istej miery syntetizujúci obraz mocensko-politického, sociálneho a ekonomického kapitálu, ktorým tento rod v danom období disponoval. Pálffyovskú lojalitu voči Habsburgovcom vizuálne demonštrovali portréty panovníkov a členov vládnuceho rakúskeho domu, ktoré podľa dobových prameňov boli súčasťou pálffyovských zbierok. Do súčasnosti sa však na území Slovenska zachoval len malý počet týchto diel. Prepojením medzi týmito dvoma tematickými rovinami je výnimočne introspektívna mikrosonda do mentálneho sveta Jána V. Pálffyho, ktorá odhaľuje jeho súkromné i verejné postoje k spoločensky významným politickým udalostiam počas vlády cisárov Jozefa I. a Karola VI.

Poľsko-nemecká korešpondencia biskupov z roku 1965 je považovaná za jeden z najdôležitejších impulzov a rozhodujúci podnet pre dialóg medzi Nemcami a Poliakmi. Posolstvo zmierenia poľského episkopátu so svojou slávnou formulou „odpúšťame a prosíme o odpustenie“ sa odvtedy stalo synonymom pre prekonávanie národných nepriateľstiev. Vzorná funkcia tejto korešpondencie však často zakrýva pohľad na namáhavý vývoj jej pokrokového a pozitívneho vyžarovania, ktorý bol a stále je sťažovaný mnohými prekážkami a odporom. Tie sa odrážajú predovšetkým v asymetrickom hodnotení oboch listov: na jednej strane prelomové gesto zmierenia poľského episkopátu, na druhej strane zdanlivo zdržanlivá a sklamaním naplnená odpoveď nemeckých biskupov, ktorí sa vyhli uznaniu línie Odra-Nisa. Táto štúdia však spochybňuje uvedené rozprávanie. Rozšírenie korešpondencie o ďalšie verbálne a písomné vyjadrenia nemeckých a poľských hierarchov v rámci ich koncilového dialógu, ako aj jej zasadenie do vtedajších politických, spoločenských, cirkevných a eticko-náboženských kontextov, vedie k záveru, že politické interpretácie míňajú hlavnú podstatu tejto korešpondencie a ukazujú sa ako nevhodné na jej pochopenie a hodnotenie.

Publikácia, ktorá vznikla ako kombinácia vedeckej monografie a odbornej slovníkovej príručky, je výsledkom dlhoročného výskumu, systematického zhromažďovania a spracovania rozsiahleho množstva archívnych dokumentov, prevažne vojenského charakteru. Prináša krátke biografické profily viac než tisícky vojenských a civilných osôb, ktoré počas aktívnej služby v rokoch 1918 – 1992 nosili vojenskú hodnosť československého generála. Súčasťou knihy je aj rekonštrukcia vývoja armádnej elity Československa, analyzovaná v rámci jednotlivých historických etáp spoločného štátu. Analýza kladie dôraz na určujúce faktory, sprievodné javy a širšie súvislosti formovania generálskeho zboru. Publikáciu dopĺňajú rozsiahle prílohy — zoznamy, schémy, grafy a skeny vybraných archiválií — ktoré uľahčujú orientáciu a plasticky dokresľujú mnohé zo skúmaných javov.

Publikácia Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas druhej svetovej vojny prináša najnovšie poznatky o spolupráci, ale aj o konfliktoch medzi československými spravodajcami a jednou z najznámejších sabotážnych organizácií druhej svetovej vojny – britskou Special Operations Executive (SOE). Základy tohto partnerstva boli položené už v 30. rokoch 20. storočia, teda nielen pred rozbitím Československej republiky, ale aj pred samotným vznikom SOE. Vďaka rozsiahlemu výskumu v domácich aj zahraničných archívoch autor podrobne sleduje vývoj tohto vzťahu a ponúka nové hypotézy o príčinách zlyhania tejto kľúčovej spolupráce, ktorá zásadne ovplyvnila činnosť domáceho odboja počas druhej svetovej vojny.

Publikácia sa zameriava na výrazné osobnosti pôsobiace v politických stranách a vo verejnom živote, ktoré mali pedagogické zázemie – či už ako aktívni pedagógovia a učitelia, alebo ako osoby s učiteľským povolaním v minulosti, ktoré zanechali výraznú stopu v politicko-straníckom dianí. Pozornosť venuje aj osobnostiam, ktoré sa podieľali na zakladaní národných, regionálnych kultúrnych, osvetových, vzdelávacích a školských inštitúcií. Politické strany zohrávali významnú úlohu vo výchovno-vzdelávacom procese prostredníctvom učiteľov – straníkov, ktorí pôsobili v školstve, na ministerstvách, v odborových štruktúrach, a neraz aj vo vládnych funkciách.