Knihy

Slovensko-maďarské vzťahy sa postupne od 19. storočia stali jedným z najčastejšie tematizovaných problémov v novodobom slovenskom politickom diskurze. Následkom zániku rakúsko-uhorskej monarchie a vznikom Československej republiky došlo k vymedzeniu Slovenska ako územno-právnej jednotky na politickej mape Európy. Tento fakt potvrdili zmluvy, ktoré vzišli z rokovaní Parížskej mierovej konferencie v rokoch 1919 – 1920. Rok 1918 predstavuje významný historický medzník v dejinách regiónu, následkom ktorého dochádza ku kanonizácii Slovenska v geopolitickom zmysle – ako územia medzi Tatrami a Dunajom, ktoré malo zároveň predstavovať etnický priestor Slovákov. Došlo k zásadným spoločenským, hospodárskym, politickým a kultúrnym zmenám, ktoré v symbolickom jazyku charakterizuje pretvorenie dovtedy zaužívaných pomenovaní pre severné územia Uhorska – tzv. Hornej zeme (Felvidék) alebo Horniakov (Felföld) – na Slovensko. Napriek tomu, že spomenuté termíny nie sú historicky totožné so súčasným územím Slovenska a ani Slovensko nebolo a ani nie je len etnickým územím Slovákov, práve tieto názory sa začali v medzivojnovom období presadzovať. Fakt, že Slovensko v súčasnom zmysle slova „vzniklo“ v procese zániku štruktúr historického Uhorska, do veľkej miery zapríčinilo, že narástol význam problematiky slovensko-maďarských vzťahov. Nešlo o novú tému. Získala však na celospoločenskom význame. Netolerantná politika voči národnostiam v období dualizmu predstavovala jeden z významných argumentov československej strany legitimizujúci rozchod s monarchiou.

Na celom svete žije mnoho ľudí, ktorí sú ochotní vidieť v Stalinovi architekta socializmu, víťaza nad nacistami a tvorcu sovietskeho impéria. V skutočnosti to bol extrémny osobný tyran, despota, akýsi superdiktátor, ktorý uplatnil dokonale hyperbyrokratický kontrolný systém sprevádzaný terorom, a to dôsledne a s absolútnym úspechom.

Kniha Pálfiovci v novoveku prináša pohľad na významný uhorský šľachtický rod Pálfiovcov v období novoveku. Autori sa venujú ich politickej, hospodárskej a kultúrnej činnosti, ako aj vplyvu na dejiny Habsburskej monarchie a Uhorska. Publikácia čerpá z bohatých archívnych prameňov a ponúka analýzu rodu, jeho majetkov a vzťahov s panovníckym dvorom. Kniha je určená pre historikov, genealógov i širšiu verejnosť so záujmom o šľachtické rody a dejiny strednej Európy.

Autor knihy Endre Tóth je archeológom, kandidátom historických vied, doktorom Maďarskej akadémie vied a významnou osobnosťou výskumu Svätej koruny Uhorska. V tomto monumentálnom zväzku zhŕňa výsledky svojich desaťročných výskumov vrátane histórie vzniku Svätej koruny a jej významu. Približuje aj príbeh svojho výskumu, nastoľuje problémy týkajúce sa metodológie a dáva odpovede na základné otázky, pričom dáva do kontextu nesmierny význam Svätej koruny a korunovačných insígnií, ktoré k nej patria. Kniha obsahuje viac ako sto doteraz nepublikovaných nových fotografií. Do publikácie prispel akademik Attila Zsoldos, ktorý vo svojom úvode poskytuje prehľad dejín Uhorska a umiestňuje ich na pomyselnú mapu stredovekých dejín udalostí a vzťahov Európy. Diskusiu o histórii koruny dopĺňajú najnovšie poznatky historika Gézu Pálffyho a jeho výskumného tímu. Kniha sa končí esejou Attilu Horvátha o doktríne Svätej koruny, ktorá poskytuje rámec celému zväzku.

Oblasť stredoslovenských banských miest, formovaná banskou, hutníckou a mincovnou činnosťou do podoby historickej industriálnej krajiny, fascinuje svojou ranonovovekou technickou i umeleckou progresivitou už niekoľko storočí. Geografické vymedzenie nezahŕňa len známe mestá ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica či Kremnica, ale aj Novú Baňu, Pukanec, Banskú Belú a Ľubietovú, okolité banské osady či hrady a hradné panstvá, napríklad Ľupču, Dobrú Nivu alebo Vígľaš. Prezentované obdobie je ohraničené 1. júlom 1548, keď stredoslovenské banské mestá prešli pod správu Ferdinanda I. Habsburského a hornou hranicou je rok 1800, keď v strednej Európe ustupuje osvietenstvo, reprezentované osobitou „jozefínskou“ verziou, ale i vyhranené reakcie naň.

Furet prináša seriózny a dokumentmi podložený historický výskum. Pokrýva posledné dve storočia a je podporený jasnou interpretáciou. Sú to skutočné dejiny ilúzií od Francúzskej revolúcie až po pád Berlínskeho múru.

Blízki a predsa rozdielni. To je rozpätie, v ktorom sa pohybujú historické osudy a vzájomné vzťahy Slovákov a Čechov. Spoločný pôvod, ktorý je pred nami ukrytý v protohistorických hmlách, vzájomné stýkanie a potýkanie sa v raných dobách historických, spoločný život v habsburskej monarchii, ale v jej rozdielnych častiach a napokon život v spoločnom štáte. Spoločného je toľko, že to niektorých viedlo k sformulovaniu pojmu „československé dejiny“. Ukazuje sa, že tento pojem nie je celkom správny. No nie je korektný ani prístup, ktorý sa usiluje za každú cenu oba národy „historicky oddeliť”. A navyše do odbornej diskusie sa doteraz vždy miešala nejaká ideológia či politika. A to jednak v úsilí presadzovať historickú jednotu, alebo naopak, za každú cenu všetko zjednocujúce potierať. Kniha Dušana Kováča sa usiluje sumarizovať doterajší výskum bez emócií a postranných tendencií. Poskytuje ucelený obraz slovensko - českých vzťahov podnecuje úvahy a diskusiu. Uzatvára jednu a začína novú epochu historického bádania v oblasti slovensko - českých vzťahov.

Mark Forsyth putuje v čase a rozpráva príbeh o tom, že alkohol bol súčasťou každej civilizácie... a s ním aj opitosť. V niektorých kultúrach bolo pitie spojené s náboženstvom, inde so sexualitou, bolo povinnosťou kráľov, sedliakom poskytovalo úľavu. Alkohol mohol poslúžiť ako obeta predkom, ako trúnok na dobrú noc alebo dodať odvahu do boja. Stručné dejiny opitosti sa začínajú v praveku a privedú nás až do 20. storočia. Kniha odpovedá na všetky otázky o pijatike, ktoré by vám, triezvym či opitým, napadli. Dozviete sa o neolitických šamanoch, ktorí pili, aby mohli komunikovať s duchmi, prezradí vám, ako sa opíjali starí Gréci či Sumeri, aj to, že bary na Divokom západe vôbec nevyzerali tak ako vo filmoch.

Rádlov ostro kritický útok na československý prvorepublikový nacionalizmus, v ktorom oprávnene videl nebezpečenstvo budúceho krvavého konfliktu medzi oboma etnikami. Jeho rozvetvená argumentácia siaha od polemiky s účelovými výkladmi českých dejín, cez analýzu československej demokracie a jej nedostatkov až po filozofický útok na samotný pojem národa a jeho zbožštenie, pochádzajúce od nemeckého romantika Herdera. Obálka i vnútro publikácie sú vo výbornom stave.

Autori sa usilujú predstaviť dejiny domu tretej probácie Spoločnosti Ježišovej v Telči, založeného v polovici 17. storočia, v širokom kontexte. Najširší rámec mu poskytujú úvodné texty venované jezuitskému rádu a architektúre, ktorú zanechal na českom a moravskom území, užší rámec potom tvoria dejiny mesta a panstva. Rehoľný dom fungoval v prostredí telčských mešťanov, členov šľachtických rodov, ktorí vlastnili mesto a okolité panstvo v priebehu 16. – 18. storočia, miestnych farárov a mníchov z iných rehoľných rádov. Všetky tieto skupiny ovplyvňovali život rehoľnej komunity, rovnako ako ona zasahovala do ich životov. Nejde o napínavý príbeh plný dramatických udalostí, ale skôr o detailný pohľad na pomerne pokojné dejiny mesta, panstva a jezuitského domu v priebehu dvoch storočí. Priamy pohľad do spoločenstva mníchov obývajúcich dom tretej probácie poskytuje čitateľovi fiktívne rozprávanie jedného z nich, rehoľného historika Joanna Millera. Vďaka tomuto rozprávaniu sa čitateľovi odkrýva plastický a živý historický obraz 16. – 18. storočia, zobrazujúci malý výsek dejín duchovného spoločenstva, ktoré priamo formovalo život mesta Telč na juhozápade Moravy. Zároveň mu to umožní lepšie pochopiť dejiny početnej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorá pôsobila na celom území krajín Českej koruny.