Knihy

Stibor zo Stiboric , pán Beckova a "celej riekyVáh", je jednou z mála historických postáv, ktorých obraz sa zachoval v ľudových povestiach. Napriek tomu je ako reálna historická osobnosť prakticky neznámy. Hoci prežil na Slovensku skoro celý život a výrazne zasiahol do jeho dejín, až dosiaľ mu slovenská historiografia nevenovala takmer nijakú pozornosť.

Stredovekí ľudia vnímali a pociťovali svoj kmeň alebo národ predovšetkým v protiklade s iným kmeňom a národom čiže v kontraste "my a oni". Tento kmeňový sebavnem nebol jednoduchý, pretože odrážal celý historický vývoj kmeňa či národa. Historické národy a štáty majú pevný historicko-právny základ, územie v starých hraniciach, starobylé meno a dejiny, ktoré začínajú "od pradávna". Sú aj Slováci starým historickým národom? Kto a kedy kládol národné, územné a historické základy Slovenska?

Lexikón stredovekých miest na Slovensku je výsledkom spolupráce dvoch desiatok autorov spomedzi historikov a archivárov pod vedením Oddelenia stredovekých dejín Slovenska Historického ústavu SAV v Bratislave. Prehľadným spôsobom nielen prezentuje doterajšie poznatky, ale prináša aj množstvo informácií z najnovších výskumov o 47 lokalitách na území Slovenska, ktoré boli vybraté na základe súboru kritérií mestskosti v stredoveku. Každé heslo Lexikónu (mesto) sa skladá z pevnej štruktúry pozostávajúcej z 11 kapitol. Používateľ v nich nájde informácie týkajúce sa nielen názvu mesta, obsahu jeho privilégií či vývoja jeho územia a zástavby, ale aj charakteristiky demografického či etnického vývoja a hospodárske či cirkevné dejiny. Predkladané dielo dopĺňa rozsiahly vedecký aparát (celá publikácia obsahuje spolu 7 059 poznámok s niekoľkými desiatkami tisíc odkazov na pramene a literatúru), čím predstavuje originálny vydavateľský počin nielen v rámci slovenskej, ale aj stredoeurópskej medievalistiky.

Do svojho knižného výberu Eduard Nižňanský zvolil desať materiálov s témami, ktoré sa po obsahovej stránke navzájom prelínajú, dopĺňajú a hlavne logicky na seba nadväzujú. Ich spoločným menovateľom je historiografická rekonštrukcia činnosti politických režimov v Nemecku a na Slovensku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia - z hľadiska ich ideológie, no aj každodennej politickej praxe.

Publikácia sleduje zdroje, ktoré ovplyvňovali vývoj národného vedomia Slovákov od obdobia pôsobenia Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Rast záujmu o minulosť priniesol humanizmus. Uhorskí historici už v 17. storočí poznali všetky základné pramene, pápežské listiny, buly, legendy a kroniky k veľkomoravskému obdobiu. Vyzdvihovala sa úloha Nitry ako sídla kniežaťa Pribinu, ako miesto vysvätenia najstaršieho známeho kresťanského chrámu u nás, aj ako centrum údelného kniežatstva. Všetky tieto prvky nabrali nový rozmer v priebehu 18. storočia, ktorý súvisel s rozvojom slovenskej historiografie. Základ vedeckého historického bádania položili príslušníci jezuitskej historickej školy, ktorí pri tvorbe svojich diel vychádzali z konkrétnych historických prameňov. Boli príslušníkmi uhorského politického národa, ale boli presvedčení, že slovenskému národu patrí primerané miesto medzi národmi Uhorska. Na ich myšlienkach stavali národní buditelia a úspešne ich rozvíjali. Cyrilo-metodská problematika v slovenskej historiografii a literatúre dosiahla svoj rozkvet v 19. storočí.

Publikácia vo svojich tematických okruhoch poukazuje na jedinečné charakteristiky a osobitosti mestskej spoločnosti vrátane jej mentality, hodnôt a psychológie. Ide o sondy do dnes už strateného, no atraktívneho sveta mestských elít a okrajových, „poklesnutých“ skupín obyvateľstva. Autori prinášajú svoje pohľady na spomenutú problematiku vo vybraných stredoeurópskych mestách v časovom rozmedzí od stredoveku po 20. storočie. Prvá časť je venovaná mestským elitám, ich vzostupom, pôsobeniu a stratégiám „prežitia“ na popredných priečkach spoločenskej hierarchie. Život na opačnom konci urbánnej spoločnosti približuje druhá časť. Spoznávame v nej osudy tzv. „nepočestných“ jednotlivcov či profesií, ďalej postoj miest k sociálne slabším obyvateľom, zločinu alebo k rôznym náboženským menšinám. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jedinci na vrchole i na okraji žili v mestách akoby oddelene. No v skutočnosti prichádzali do kontaktu a chtiac-nechtiac boli vo vzájomnej interakcii. Už samotné jestvovanie mestskej spoločnosti a priestoru bolo totiž faktorom, ktorý ich zjednocoval.

Kvalitu života možno vo všeobecnosti chápať ako určitý súhrn pôsobenia sociálnych, zdravotných a environmentálnych prvkov vývoja jednotlivcov a spoločnosti. V podstate ide o objektívne podmienky dobrého života a na opačnej strane je to subjektívne prežívanie tohto dobrého života. Keď sa vzďaľujeme od súčasnosti do minulosti, tak nám výpovedná hodnota subjektívnych faktorov ustupuje do pozadia a výskum si vyžaduje veľmi náročný analytický prístup, pričom meranie a komponenty kvality života sú závislé od ich kontextovej a kultúrnej podmienenosti.

Chronológia zachytáva podstatné udalosti odohrávajúce sa nielen na území slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.

Publikácia obsahuje štúdie prednesené na vedeckej konferencii, ktorá sa konala koncom roka 2005.