Knihy

Osmansko-uhorský obchod so zajatcami v 17. storočí predstavoval bežnú súčasť každodenného života v pohraničných oblastiach. Kým v prvých desaťročiach osmanskej nadvlády bol jeho hlavným katalyzátorom systém otrokárstva a priame vojenské konflikty, postupne začali vojaci na oboch stranách využívať zajatie ľudí ako formu finančného prilepšenia a spôsob náhrady meškajúceho žoldu. Koristnícke nájazdy boli časté a do zajatia sa mohli dostať poddaní, vojaci, ale aj hodnostári. Monografia prináša nové poznatky o tomto fenoméne na základe štúdia archívnych prameňov osmanskej i uhorskej proveniencie z obdobia kapitánstva Štefana (I.) Koháryho v Sečanoch a vo Fiľakove. Z tohto dôvodu sa zameriava predovšetkým na dianie v okolí týchto hradov a ich osmanských náprotivkov na prelome 17. storočia. Na príkladoch konkrétnych zajatcov čitateľovi približuje jednotlivé fázy zajateckého života – od samotného uväznenia až po vyslobodenie. Osobitná pozornosť je venovaná rokovaniam o výkupnom, možnostiam získania potrebnej sumy a systému prevažne nepísaných pravidiel, ktoré akceptovala uhorská aj osmanská strana. Publikácia je doplnená o terminologické zaujímavosti vychádzajúce z dobových prameňov a ponúka množstvo informácií všetkým, ktorí sa zaujímajú o každodenný život osmanských a uhorských vojakov.

V priebehu rokov 1918 – 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi.

Územie dnešného Slovenska malo oveľa väčší hospodársky význam ako hospodárske aktivity slovenského obyvateľstva. Nerastné bohatstvo a bohaté tradície železorudného baníctva, rozsiahle lesné plochy a oblasti s vyspelou agrikultúrou – to všetko robilo zo severného Uhorska ekonomicky jednu z najdôležitejších oblastí štátu. Banícke tradície, celý rad parametrov ako ťažba drahých kovov, ťažba a spracovanie železa, ale i produkcia repného cukru, fenomény ako exportný „slovenský sladový jačmeň“, „slovenské železo“, „komínová aristokracia“, Rimamuránsky koncern a podobne, vytvárali zo Slovenska na uhorské a východoeurópske pomery mimoriadne zaujímavý región. Hoci v porovnaní s najvyspelejšími časťami Rakúska (Čechy a severná Morava), nehovoriac o západnej Európe, tvoril hospodársku perifériu, v porovnaní so zvyškom Uhorska a Balkánom sa hrdil viacerými presvedčivými prvenstvami. Tieto dve tváre Slovenska zostali charakteristické pre krajinu hlboko do 20. storočia.

Súdnictvo a súdna prax patria na Slovensku k málo prebádaným oblastiam histórie. Monografia je postavená na archívnom výskume v piatich východoslovenských, kedysi hornouhorských mestách v období 16. storočia. Išlo o mestá združené do regionálneho spoločenstva známeho pod menom Pentapolitana, medzi ktoré patrili Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov. Autorka skúma charakter mestského súdnictva a jeho fungovanie v praxi a na konkrétnych prípadoch rozoberá typické delikty i udelené tresty.

Publikácia vo svojich tematických okruhoch poukazuje na jedinečné charakteristiky a osobitosti mestskej spoločnosti vrátane jej mentality, hodnôt a psychológie. Ide o sondy do dnes už strateného, no atraktívneho sveta mestských elít a okrajových, „poklesnutých“ skupín obyvateľstva. Autori prinášajú svoje pohľady na spomenutú problematiku vo vybraných stredoeurópskych mestách v časovom rozmedzí od stredoveku po 20. storočie. Prvá časť je venovaná mestským elitám, ich vzostupom, pôsobeniu a stratégiám „prežitia“ na popredných priečkach spoločenskej hierarchie. Život na opačnom konci urbánnej spoločnosti približuje druhá časť. Spoznávame v nej osudy tzv. „nepočestných“ jednotlivcov či profesií, ďalej postoj miest k sociálne slabším obyvateľom, zločinu alebo k rôznym náboženským menšinám. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jedinci na vrchole i na okraji žili v mestách akoby oddelene. No v skutočnosti prichádzali do kontaktu a chtiac-nechtiac boli vo vzájomnej interakcii. Už samotné jestvovanie mestskej spoločnosti a priestoru bolo totiž faktorom, ktorý ich zjednocoval.

Kniha rozoberá základné kamene slovenskej mytológie – od Veľkej Moravy, cez Matúša Čáka, Jánošíka, Štúra, Štefánika, Hlinku, Tisa, až po Husáka a mýty obdobia komunizmu. Autori (archeológovia, jazykovedci, etnológovia, historici, publicisti) upozorňujú, v čom sa obsahy mýtov rozchádzajú s výsledkami výskumov. Porovnávajú mýtické príbehy rôznych etník a prichádzajú k záveru, že Slováci sú rovnakými „mýtomaniakmi“ ako všetci ostatní, pretože rovnako ako iné národy snívajú o živote bez útlaku a násilia.

Osobnosť Matúša Čáka je v povedomí Slovákov zapísaná veľmi výrazne. Treba povedať, že sa o to nezaslúžili ani tak historici, ale skôr literáti už od čias štúrovcov. V časoch národného obrodenia Slováci hľadali v dávnej minulosti udalosti a osobnosti, ktoré podľa nich prispeli k budovaniu svojbytnosti etnického spoločenstva žijúceho v naddunajskom priestore Karpatskej kotliny. Okrem veľkomoravskej (svätoplukovskej) a cyrilo-metodovskej tradície sa upreli aj na výraznú postavu uhorských dejín – Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorého považovali nielen za pána Váhu a Tatier, ale aj za nekorunovaného kráľa územia dnešného Slovenska. Tento pohľad v slovenských vzdelaneckých kruhoch pretrval až do začiatku 20. storočia a určité reminiscencie možno nájsť aj v súčasnosti.

Táto kniha predstavuje pokus o rekonštrukciu politických postojov a každodenných starostí obyčajných Rakúšanov počas vlády nacizmu, empirické úsilie nazrieť do psychického sveta tých mužov a žien, ktorí obývali územie, ktoré bolo jednak Hitlerovou rodnou krajinou, a jednak v období rokov 1938 – 1945 tvorilo integrálnu súčasť jeho Veľkonemeckej ríše. Pokúša sa vyrovnať s otázkami, ktoré už dlho trápia historikov strednej Európy. Aký populárny bol vlastne Anšlus? Ktoré aspekty národného socializmu sa stretli s masovou podporou alebo odsúdením? Ubránili sa tradičné náboženské a politické skupiny do určitej miery prenikaniu nacistickej ideológie? Ako reagovala väčšina obyvateľstva na vojnové úsilie Nemecka? Do akej miery sa Rakúšania „vyznamenali“ vo vražednej mašinérii Tretej ríše? Je možné, že väčšina ľudí nepatrila ani k obetiam, ani k páchateľom, že jednoducho „stála bokom a nikam sa nezaradila“?

Autorka v monografii sumarizuje to najdôležitejšie, čo na tému „Francúzsko a slovenská otázka“ na základe vlastného výskumu v archívoch na Slovensku, v Českej republike a vo Francúzsku napísala. Tematiku tejto publikácie ohraničujú dva symbolické dátumy: pád Bastily 14. júla 1789 vo Francúzsku a zásah polície proti študentom na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 s následným pádom totality v Československu.

Publikácia sa zaoberá historickými udalosťami spojenými s tragédiou v Černovej v roku 1907. Táto tragédia, pri ktorej zahynulo 15 slovenských obyvateľov, sa stala symbolom národného útlaku a boja za práva Slovákov v Uhorsku. Publikácia analyzuje politické, sociálne a kultúrne dôsledky tejto udalosti a jej vplyv na slovenskú spoločnosť. Obal i vnútro publikácie je vo vynikajúcom stave. Na niektorých stranách sa nachádza podčiarknutý text.