Knihy

Poľsko-nemecká korešpondencia biskupov z roku 1965 je považovaná za jeden z najdôležitejších impulzov a rozhodujúci podnet pre dialóg medzi Nemcami a Poliakmi. Posolstvo zmierenia poľského episkopátu so svojou slávnou formulou „odpúšťame a prosíme o odpustenie“ sa odvtedy stalo synonymom pre prekonávanie národných nepriateľstiev. Vzorná funkcia tejto korešpondencie však často zakrýva pohľad na namáhavý vývoj jej pokrokového a pozitívneho vyžarovania, ktorý bol a stále je sťažovaný mnohými prekážkami a odporom. Tie sa odrážajú predovšetkým v asymetrickom hodnotení oboch listov: na jednej strane prelomové gesto zmierenia poľského episkopátu, na druhej strane zdanlivo zdržanlivá a sklamaním naplnená odpoveď nemeckých biskupov, ktorí sa vyhli uznaniu línie Odra-Nisa. Táto štúdia však spochybňuje uvedené rozprávanie. Rozšírenie korešpondencie o ďalšie verbálne a písomné vyjadrenia nemeckých a poľských hierarchov v rámci ich koncilového dialógu, ako aj jej zasadenie do vtedajších politických, spoločenských, cirkevných a eticko-náboženských kontextov, vedie k záveru, že politické interpretácie míňajú hlavnú podstatu tejto korešpondencie a ukazujú sa ako nevhodné na jej pochopenie a hodnotenie.

Bezprostredne po vzniku Slovenského štátu, ale aj neskôr v emigrácii po roku 1945 sa aktéri udalostí vývoja na Slovensku koncom 30. rokov vracali k ich hodnoteniu. Všetky tieto práce sú viac-menej prirodzene ovplyvnené politickým a ideologickým zameraním ich tvorcov a navyše silne podmienené dobou vzniku.

Katherine Lynch skúma úlohu rodiny v spoločnosti od neskorého stredoveku až po obdobie industrializácie. Tvrdí, že v západnej Európe sa už v tomto období začal formovať trvalý a rozpoznateľný model vzťahov medzi jednotlivcami, rodinou a komunitou, ktorý je typický pre západnú civilizáciu. Štúdia sleduje vývoj tohto modelu až do 19. storočia a vníma rodinu nie ako súčasť výlučne „súkromnej sféry“, ale ako organizáciu pôsobiacu na hranici medzi verejným a súkromným životom. Zároveň analyzuje, ako funkciu a postavenie rodiny ovplyvňovali politické, náboženské a demografické faktory.

„Mŕtva hranica alebo živé susedské vzťahy?“, pýta sa autor v názve publikácie, ktorej témou sú rakúsko-slovenské vzťahy v období medzi koncom druhej svetovej vojny a násilne ukončenou „československou jarou“ v auguste 1968. Odpoveď na položenú otázku hľadal autor nielen v archívoch v Rakúsku, ale i na Slovensku a v Českej republike. Výsledkom tohto pozoruhodne rozsiahleho archívneho výskumu, ako i štúdia rakúskej, slovenskej i českej odbornej literatúry je komplexné spracovanie týchto bilaterálnych vzťahov v rokoch 1945 – 1968.

Historický atlas miest Českej republiky, zväzok č. 20, je zameraný na sliezske štatutárne mesto Opava. Mapuje historický a priestorový vývoj mesta od 16. storočia až po súčasnosť prostredníctvom reprodukcií historických máp a plánov, rekonštrukčných kartografických podkladov a 3D modelov krajiny. Textová časť dopĺňa kartografický materiál o odborný výklad a je obohatená o rozsiahly ikonografický materiál, ktorý komplexne približuje vývoj urbanistickej štruktúry a historickej podoby mesta.

Kniha poskytuje prehľad obrazov o Haliči a jeho obyvateľoch sprostredkovaných tlačou. Skúma úlohu tohto prihraničného regiónu v rakúskej a ruskej vojnovej propagande a v politických debatách o národnostných otázkach. Taktiež vnáša svetlo do diskusií o vojne a jej dôsledkoch.

Publikácia pokrýva dve storočia histórie Uhorska, ktoré zdrvujúca porážka v bitke pri Moháči v roku 1526 rozdelila na tri časti. Nadväzuje na monografiu Pála Engela (2005) The Realm of St. Stephen: A History of Medieval Hungary, 895–1526. Čitateľa na ďalšie štúdium nabáda výberová bibliografia obsahujúca približne 470 položiek – monografií a súborných štúdií.

Táto práca vyšla prvýkrát v roku 1949 v Londýne pod názvom The Making of Central and Eastern Europe a autor sa v nej zaoberá kultúrno-politickým zrodom priestoru nazývaného stredná a východná Európa v 10. a 11. storočí. Nadväzuje v nej na svoju prvú veľkú monografiu Les Slaves, Byzance et Rome au IXe siecle (Slovania, Byzancia a Rím v 9. storočí, Paríž 1926). Práve v ranom stredoveku, keď sa formoval český přemyslovský a poľský piastovský štát, mohla podľa Dvorníka v strednej Európe vzniknúť silná slovanská mocnosť, ktorá by sa stala protiváhou ríše rímskej budovanej Nemcami. Východiskom Dvorníkovho pohľadu však nie sú dejiny jednotlivých (neskôr národných) štátov, ale základné kultúrne konštanty – Rím, Byzancia, slovanský a germánsky prvok –, ktoré vo vzájomnom napätí zohrali ústrednú úlohu pri utváraní daných štátno-politických celkov. Dvorník zhromaždil a utriedil neuveriteľné množstvo historického materiálu týkajúceho sa cirkevného a politického vývoja Nemcov, Poliakov, Čechov, Maďarov, Rusov, Bulharov a ďalších národov, ktorý nám v knihe predkladá vo veľkolepej syntéze. Čitateľovi, zvyknutému zvyčajne na etnocentrické poňatie histórie, umožňuje nahliadnuť do vlastných dejín v oveľa širších kultúrnych, politických a geografických súvislostiach. Obálka i vnútro knihy sú vo výbornom stave.

Das zweibändige Handbuch fasst die Geschichte der Deutschen in Ungarn vom Mittelalter bis heute zusammen. Zeitlich wird die von West nach Ost verlaufene Siedlungsmigration von ihren Anfängen unter König Stephan I. bis zu ihrem Höhepunkt im 18. Jahrhundert behandelt und die Geschichte der in Ungarn ansässig gewordenen einzelnen deutschen Siedlergruppen bis zur Auflösung des historischen Ungarns 1918 näher untersucht. Von 1918 bis zur Gegenwart, das heißt bis zu den Parlaments- und Kommunalwahlen 2006, steht die Geschichte der Ungarndeutschen im Mittelpunkt. Die Darstellung sucht ein Narrativ der Gruppengeschichte der Deutschen in Ungarn zu entwickeln, das sowohl die interethnischen Beziehungen zu den Magyaren als auch die Verflechtung mit anderen Minderheiten berücksichtigt und somit eine multiethnische Perspektive einnimmt. Am Beispiel der Deutschen wird die Geschichte des Zusammenlebens sprachlich, ethnisch oder religiös unterschiedlicher Gruppen im historischen Kontext, in Zeit und Raum verdeutlicht. Gruppen wie die Deutschen in Ungarn benötigen ihre eigene Geschichtsschreibung. Dieses historische Narrativ formuliert ein Identitätsangebot durch die reflektierte und selbstkritische Aufarbeitung ihrer Vergangenheit. Die Darstellung auch umstrittener Geschichtsperioden wie beispielsweise der NS-Zeit oder der Vertreibung soll vor diesem Hintergrund zur Überwindung von Traumata und Tabuisierungen beitragen. Es geht hier um eine transnationale, auf die Prozesse der gesamteuropäischen Geschichte hin geöffnete Geschichtsschreibung, die eine Einordnung der Gruppengeschichte in größere historische Zusammenhänge gewährleistet und die Besonderheiten der Gruppe herausstellt. Táto dvojzväzková príručka zhŕňa dejiny Nemcov v Maďarsku od stredoveku až po súčasnosť. Časovo sleduje postupnú migráciu osídľovania zo západu na východ od jej začiatkov za kráľa Štefana I. až po vrchol v 18. storočí a podrobnejšie skúma dejiny jednotlivých skupín nemeckých osadníkov, ktorí sa usadili v Maďarsku, až do zániku historického Uhorska v roku 1918. Od roku 1918 až po súčasnosť, teda až po parlamentné a komunálne voľby v roku 2006, stojí v centre pozornosti história maďarských Nemcov. Výklad sa usiluje vytvoriť naratív skupinových dejín Nemcov v Maďarsku, ktorý zohľadňuje nielen medzi-etnické vzťahy s Maďarmi, ale aj prepojenie s inými menšinami, a tým prijíma viac-etnickú perspektívu. Na príklade Nemcov sa tak ozrejmuje dejinný kontext spolunažívania jazykovo, etnicky alebo nábožensky rozličných skupín v čase a priestore. Skupiny ako Nemci v Maďarsku potrebujú vlastné dejepisectvo. Takto vytvorený historický naratív formuluje ponuku identity prostredníctvom reflektovaného a sebakritického spracovania ich minulosti. Výklad aj sporných dejinných období, ako napríklad obdobia národného socializmu alebo vyhnania, má z tohto hľadiska prispieť k prekonaniu tráum a tabuizácií. Ide tu o transnacionálne dejepisectvo, otvorené procesom celoeurópskych dejín, ktoré zabezpečuje začlenenie dejín skupiny do širších historických súvislostí a zároveň zdôrazňuje jej osobitosti.

Publikácia ponúka komplexnú a podnetnú analýzu duchovných, politických a kultúrnych aspektov ikonoklazmu v Byzantskej ríši. Ikony nepredstavuje len ako náboženské predmety či výtvarné diela, ale ako nositeľky symbolického myslenia a výrazové prostriedky hlbokých teologických a ideologických sporov medzi ikonodulizmom a ikonoklazmom. Tieto prúdy autor zasadzuje do širšieho rámca politických konfliktov, vzťahu k antickému dedičstvu a dogmatických zápasov v cirkvi. Dielo je založené na precíznom rozbore koncilov, teologických a filozofických textov i historických súvislostí a citlivo prepája byzantskú tradíciu s modernými interpretačnými prístupmi. Výsledkom je hodnotný príspevok k byzantológii a dejinám kresťanského umenia, ktorý zároveň prináša zamyslenie nad významom symbolov pri formovaní kultúrnej identity a spoločenského vedomia.