Knihy

Aktivity Ladislava Novomestského – Meakulpínského významne ovplyvnili diskusiu o podobe moderného Slovenska, evanjelickom osvetovom hnutí a formovaní národnej identity. Svojím pôsobením prispel k rozvoju slovenskej kultúry a spoločenského života na prelome 19. a 20. storočia.

Dejiny ženskej emancipácie nemožno vnímať izolovane od iných fenoménov politických, sociálnych a intelektuálnych dejín. Je nesporné, že v období prelomu 19. a 20. storočia bol v strednej Európe dominujúcou ideológiou nacionalizmus. Toto tvrdenie platí ešte výraznejšie v rámci dejín jednotlivých národných hnutí v Rakúsko-Uhorsku. Myšlienky emancipácie žien a snahy o ich praktické napĺňanie v prostredí národoveckých komunít sa teda rozvíjali v rámci nacionalistického diskurzu. Bolo to celkom prirodzené, keďže „nacionalizmus znamenal pre rozvoj emancipácie žien výrazný impulz.“ Úzka súvislosť medzi dejinami ženskej emancipácie a dejinami nacionalizmu predstavuje základné východisko pri koncipovaní predkladanej publikácie.

Prvá časť rozsiahlej sedemzväzkovej edície Vojenské dejiny Slovenska sumarizuje doterajšie historické poznatky a syntetizuje výsledky vojensko-historického bádania. Autori sa v nej venujú vývoju vojenstva od najstarších pravekých archeologických kultúr, cez obdobie Keltov, Rimanov, Germánov a sťahovania národov, až po príchod slovanských kmeňov na naše územie. Mapujú vývoj vojenstva u naddunajských Slovanov a prehľadne zachytávajú vojenské dejiny Slovenska v období stredovekého uhorského štátu. Pozornosť je venovaná meniacim sa spôsobom vedenia bojov a konfliktov medzi jednotlivými mocenskými zoskupeniami, výzbroji a výstroji vojaka, ako aj pokroku vo vývoji a výrobe útočných a obranných zbraní. Osobitne je spracovaný fortifikačný systém – od pravekých hradísk až po stredoveké hrady – ako aj vnútorná organizačná štruktúra vojska a taktické schopnosti veliteľského zboru. Určujúce mocensko-politické faktory, ktoré zásadne ovplyvňovali vývoj vojenstva na území Slovenska, autori zasadzujú do širšieho rámca geopolitických, hospodárskych a kultúrnych súvislostí slovenských dejín.

Vzdelávanie a školstvo sú významnou súčasťou kultúry každého národa a dosiahnutá úroveň je priamym ukazovateľom vyspelosti každej spoločnosti. Vo vzdelávaní a v školskom systéme sa koncentrovane prejavila väčšina problémov, s ktorými sa spoločnosť v rokoch 1918 – 1945 zápasila alebo sa snažila vyrovnať. Kolektív autorov v primárnych a sekundárnych prameňoch zachytil a sprístupnil čitateľom poznatky, ktoré sa pri historickej analýze ukázali ako dominantné svojou výpovednou hodnotou o kultúre, osvete, vzdelávaní a školstve. Práca Premeny vo vzdelávaní a v školstve na Slovensku v rokoch 1918 – 1945 poskytuje informácie nielen o vzdelávaní a školstve, ale v kontexte doby rozpráva aj o konkrétnych problémoch, ktoré ovplyvňovali spoločnosť na Slovensku.

Mimoriadne rozsiahla a bezpochyby veľmi inšpiratívna Hodžova práca patrí k základným prameňom našej politickej kultúry a nášho politického myslenia. Zároveň ukazuje, že mnohé súčasné problémy zďaleka nie sú nové, a poskytuje veľa podnetov na pochopenie dnešného spoločensko-politického života Slovenska.

Predkladaná monografia približuje niektoré nové poznatky z Kotvanovho života, prípadne analýzy jeho diela, ktoré sa neobjavili v predošlých textoch venovaných jeho osobnosti.

Thirteen studies by representatives of Austrian and Slovak historiography, literary studies, ethnology, musicology, theater studies, and art history examine the multilayered formation of collective identities in the Central European region. The historical memory of societies in this region was not shaped by a homogeneous national tradition, but rather by ethnic and cultural plurality and heterogeneity. Through examples from literature, music, theater, architecture, public urban space, funerary culture, and philanthropy, the authors present rituals that reinforce identity, “reservoirs” of collective memory, and the media of identification politics. Trinásť štúdií predstaviteľov rakúskej a slovenskej historiografie, literárnej vedy, etnológie, muzikológie, teatrológie a dejín o umení sa zaoberá mnohovrstvovým utváraním kolektívnych identít v stredoeurópskom regióne. Historickú pamäť spoločností v tomto regióne neformovala homogénna národná tradícia, ale etnicko-kultúrna pluralita a heterogenita. Na príkladoch literatúry, hudby, divadla, architektúry, verejného urbánneho priestoru, pohrebného kultu a dobročinnosti autori predstavujú rituály upevňujúce identitu, „zásobárne“ kolektívnej pamäti a médiá identifikačnej politiky.

Na rozdiel od nenaplnených kolektívnych práv etnických menšín sa Židom podarilo dosiahnuť emancipáciu. Po dlhotrvajúcom zápase im bola priznaná aj rovnoprávnosť s rímskymi katolíkmi a protestantmi. Aj napriek vzostupu antisemitizmu Židia až do sklonku monarchie zažívali svoje "zlaté časy". Celkovo bola ich životná úroveň vyššia než u zvyšku obyvateľstva, čo však neznamená, že by tisíce z nich nerozširovali rady chudoby a nezvádzali svoj každodenný boj o prežitie.

Vznik Československej republiky a s ním spojený zánik Rakúsko-Uhorska nepochybne patrí medzi zlomové momenty našich dejín. Zásadne ovplyvnil vývoj v celej strednej Európe, ako aj spoločenské pomery v slovenskej časti krajiny. Z dlhodobo marginalizovanej časti populácie, ktorej elity často narážali na prekážky, ako napríklad obmedzené možnosti kariérneho postupu, sa stali súčasťou jednotného štátotvorného národa. Význam tejto udalosti si najčastejšie pripomíname pri okrúhlych výročiach vzniku republiky, no často si neuvedomujeme rozsah zmien, ktoré boli s touto historickou udalosťou spojené.

Uvažovanie o dejinách je nevyhnutné pre historikov samotných. Nemôžu konať svoju prácu bez toho, aby vnímali spôsob, akým dejiny študujú a akým o nich píšu. Ak sa považujú za vedcov, musia si odpovedať, prečo. Ak nie, aj vtedy si to potrebujú zdôvodniť. Historik musí pri svojej práci vedieť, čo hľadá a čo skúma. V súčasnosti sa historici vyhýbajú pojmom "pravda" a "objektivita". Je to prirodzené, pretože tieto pojmy sa ťažko definujú. Napriek tomu však musí každý historik smerovať k niečomu, o čom je presvedčený, že dáva jeho práci zmysel.