Knihy

Hoci sa Kamenec najsústavnejšie zaoberá problémom slovenského holokaustu, vždy vnímal dejiny v širokých súvislostiach. Venoval sa kultúre, literatúre, najmä svojim obľúbeným autorom, ako napríklad Alexandrovi Matuškovi, kľúčovým fenoménom slovenskej historiografie, úskaliam i stereotypom moderných slovenských dejín. Jednoducho „hľadal“ a „blúdil“ v slovenských dejinách a nastavoval slovenskej spoločnosti „pokri­vené zrkadlo“ jej dejín, čo nikdy nebýva vďačné ani ľahké. Je to však erudovaný, filozoficky a koncepčne premýšľajúci autor s hlbokým osobným ponorom, no zároveň aj pochybujúci, intelektuálne kritický a s veľkou dávkou autorskej pokory.

Odborn?ci z r?znych oblast? b?dania zo Slovenska, ?eskej republiky, Rak?ska, Ukrajiny a Ruskej feder?cie sa pok?sili objasni? pr??iny a d?sledky hav?rie nielen z poh?adu ?al?ieho v?voja jadrovej energetiky, ale aj z h?adiska ochrany ?udsk?ho zdravia a pr?rodn?ho prostredia. Tretia ?as? publik?cie m? n?zov ?ernoby? a pam??.

Publikácia sa usiluje novým spôsobom prispieť k poznaniu dejín výrazne sledovaného 20. storočia na Slovensku. Úlohou autorského kolektívu nebolo rekonštruovať politické, ekonomické či iné spoločenské štruktúry fungujúce v tomto období, ale priblížiť ho prostredníctvom osudov jednotlivcov. Zámerom pritom nebolo priniesť iba jednoduché biografické skeče, ktoré by mohli pôsobiť jednostranne – buď prehnane pozitívne, alebo naopak, nekriticky negatívne. Cieľom bolo zachytiť vybraných ľudí a skupiny v interakcii so spoločnosťou, v ktorej počas svojich životov pôsobili. Autori a autorky sa preto zamerali na vysvetlenie toho, ako sa jednotlivé osobnosti či spoločenské skupiny dokázali prispôsobovať politickým režimom, ktoré na Slovensku od začiatku až po záver 20. storočia panovali, alebo im naopak vzdorovali. Vďaka tomuto prístupu má publikácia potenciál osloviť nielen odborníkov z oblasti spoločenských a humanitných vied, ale aj širšiu verejnosť.

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.

Publikácia sa zaoberá zásadnými zmenami v živote evanjelikov augsburského vyznania na území Slovenska po skončení prvej svetovej vojny a vzniku Československej republiky. Kľúčovým momentom tohto obdobia bolo konštituovanie samostatnej Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v roku 1919, ktoré znamenalo začiatok novej etapy jej historického vývoja. Dielo analyzuje predpoklady vzniku tejto cirkevnej samostatnosti, jej priebeh i následné možnosti rozvoja v kontexte nových politických a spoločenských podmienok. Opiera sa pritom o princíp kontinuity historického vývoja a dedičstva reformačného hnutia, pričom osobitnú pozornosť venuje tým vývojovým tendenciám, ktoré boli najvýraznejšie ovplyvnené povojnovými zmenami. Publikácia zároveň mapuje vnútornú organizáciu cirkvi, jej správu, národnostné otázky a vývoj evanjelického školstva. Osobitne sa zameriava na formovanie vzťahu cirkvi k štátu, jej postavenie v rámci ideovej koncepcie nového štátu, ako aj na slovensko-české vzťahy v cirkevnom prostredí a jej miesto v politickom živote Slovenska v medzivojnovom období.

Ambíciou predkladanej knihy je poskytnúť čitateľovi reprezentatívny súbor základných informácií zo starších slovenských dejín. Pod staršími dejinami rozumieme históriu územia dnešného Slovenska od praveku až do polovice 19. storočia, keď vďaka revolučným pohybom definitívne končí pomerne dlhá epocha v dejinách ľudstva tradične nazývaná feudalizmus. Dlhý sled jednotlivých udalostí je chronologicky rozčlenený podľa zaužívaného časového členenia slovenských dejín.

Táto interdisciplinárna kolektívna monografia ponúka nový pohľad na Pražskú jar 1968 z perspektívy bežných občanov, neelitných aktérov a rôznych spoločenských skupín. Na rozdiel od tradičnej literatúry, ktorá sa sústreďuje najmä na vysokú politiku, autori skúmajú tzv. „reformu zdola“ – teda procesy prebiehajúce v každodennom živote spoločnosti. Monografia prepája archívny výskum, sociologické dáta a etnografické prístupy, čím vytvára komplexný obraz spoločenských očakávaní a reakcií na reformné úsilie. Otvára tak diskusiu o „ľudskej tvári“ socializmu – o tom, ako jednotlivci a komunity formovali, reflektovali a prežívali proces demokratizácie, ktorý vyvrcholil vojenskou inváziou armád Varšavskej zmluvy. Publikácia predstavuje jeden z najvýznamnejších príspevkov k hlbšiemu porozumeniu demokratizačných impulzov roku 1968 vo východnej Európe.

Možno by sme v stredoveku v cirkevnom hodnostárovi očakávali askétu a muža kontemplácie, žijúceho v ústraní od ruchu okolitého sveta. Miesto toho nám pred očami vystupuje pragmatický diplomat, uznávaný vo vysokých politických a cirkevných kruhoch, ktorý strávil veľkú časť života na cestách. Pohyboval sa najmä v stále viac Turkami zasahovanom Uhorskom kráľovstve, vo večnom meste Ríme, v rodnom Rakúsku, v Rímsko-nemeckej ríši i v Švajčiarsku, až nakoniec našiel odpočinok v bratislavskom Dóme sv. Martina.

Publikácia skúma históriu židovskej komunity v Austrálii od jej počiatkov až po súčasnosť. Autorka detailne mapuje osudy židovských osadníkov, ktorí prišli do Austrálie ako prví trestanci, a sleduje ich vývoj cez rôzne vlny imigrácie, vrátane utečencov pred nacizmom, preživších holokaust a neskorších prisťahovalcov z Maďarska, Sovietskeho zväzu a Južnej Afriky. Obálka i vnútro knihy sú vo výbornom stave. Vlastnoručný podpis autorky

Publikácia sa venuje revolúcii v Maďarsku v roku 1956, jednej z najvýznamnejších udalostí moderných maďarských dejín. Hoci je revolúcia vnímaná ako symbol boja za slobodu a získala Maďarsku medzinárodné uznanie, jej interpretácia zostáva aj po desaťročiach predmetom spoločenských a politických sporov. Text analyzuje, ako sa kolektívna pamäť na udalosti roku 1956 mení v závislosti od aktuálnych politických záujmov a ako jednotlivé vlády formujú verejný diskurz i historiografiu revolúcie. Osobitnú pozornosť venuje premene symbolov revolúcie a napätiu medzi historickou pamäťou a súčasnou politikou.