V priebehu 13. storočia prešla Bratislava vývojom, na konci ktorého nachádzame stredoveké výsadné mesto vystavané „z kameňa“ a predovšetkým z „ľudí“ – mešťanov.
Mestá bývajú pri povrchnom pohľade vnímané ako akési ostrovy „relatívnej“ demokracie v prísnom hierarchickom usporiadaní vtedajšej spoločnosti, no často sa zabúda, že vznikali a rozvíjali sa s podporou panovníka. Ten ich využíval vo svojom večnom súboji so šľachtou, ktorej bol sám najvyšším predstaviteľom. Mestá boli preňho zdrojom príjmu a výsady (či mestské slobody) im udeľoval práve preto, aby čo najlepšie prosperovali – pretože sám by ich nikdy nedokázal riadiť tak efektívne, ako keď sa riadili samy. Časom ho napodobnili aj veľkí šľachtici a z rovnakého dôvodu podporovali vznik miest alebo mestečiek na svojich doménach. Preto sú mestá v prvom rade javom hospodárskym. Prezentovaná publikácia sa však popri ekonomickom a obchodnom hľadisku venuje aj ďalším oblastiam fungovania miest, prevažne na území dnešného Slovenska. To je zasadené do celouhorského, sčasti aj do celoeurópskeho kontextu. Osobitosťou uhorského mestského vývoja, na ktorú treba upozorniť v porovnaní so západnou Európou, je vyššia miera slobody pri voľbe mestských funkcionárov aj autonómia v cirkevnej oblasti – slobodná voľba farára. Atmosféru dokresľovali slávnosti a procesie, ktoré boli v jednotlivých mestách odlišné a spoluvytvárali tak ich identitu.
Kategória
Autori
Najpredávanejšie
Chronológia zachytáva podstatné udalosti odohrávajúce sa nielen na území slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.
Kniha Na ceste k poznaniu odhaľuje kľúčové momenty zo života Dušana Kováča, jedného z najvýznamnejších slovenských historikov. Cez rozhovor s Miroslavom Michelom sa čitateľ vydá na poznávaciu cestu naprieč slovenským dejepisectvom – od jeho skľučujúceho zovretia dogmami marxizmu-leninizmu až po úspešné etablovanie na medzinárodnej scéne.
Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.
Publikácia obsahuje štúdie prednesené na vedeckej konferencii, ktorá sa konala koncom roka 2005.
Publikácia prináša nový pohľad na dominantné obdobie v slovenskom národnom príbehu – na 19. storočie, a to v širokých časopriestorových súvislostiach.
Dejiny Slovenska chápané iba v úzkom teritoriálnom, či dokonca etnickom rámci, nepredstavujú samy osebe zmysluplnú oblasť historického výskumu. Pochopenie širokého časového a priestorového rámca, v ktorom sa dejiny Slovenska a Slovákov odohrávali umožňuje slovenskej historiografi posunúť poznanie historického procesu do novej dimenzie, a tým aj dosiahnuť vo výskume novú kvalitu.
Spomienková práca slovenského diplomata z obdobia Slovenskej republiky 1939 – 1945
Sociálna disciplinizácia predpokladá zavedenie špecifickej formy sociálneho poriadku, ktorý je vo všetkých svojich podsystémoch determinovaný vzťahom nadriadenosti a podriadenosti. Takáto forma sociálnej disciplinizácie sa neobjavuje vo všetkých mocenských systémoch, ale len v európskych krajinách, lebo len tu od 16. storočia zámerne zasahuje všetky vrstvy obyvateľstva.
V priebehu viac ako poldruha storočia priniesla historická veda široké spektrum názorov na protihabsburské povstania a často protichodné hodnotenia ich jednotlivých udalostí, v závislosti nielen od obdobia a miesta ich vzniku, ale i národností, konfesie či politických postojov historikov, a to aj vnútri národných historiografií. Kniha má preto nielen ambíciu podať prehľad genézy ich najdôležitejších udalostí a procesov, ich príčin, priebehu a dôsledkov v kontexte vnútropolitického vývinu krajiny i medzinárodných podmienok. Snaží sa ich hodnotiť objektívne, bez predpojatosti a predsudkov, bez nekritického vyzdvihovania či zatracovania ich vodcov, v dobovom historickom kontexte. Kniha je určená predovšetkým študentom slovenských univerzít odboru história, archívnictvo a učiteľstvo dejepisu, ako doplnková študijná literatúra pre predmety slovenské dejiny raného novoveku a iné povinne voliteľné a výberové predmety. Popri študentoch má ambíciu osloviť aj učiteľov dejepisu na základných a stredných školách a všetkých milovníkov našej histórie. 576 s. + XVI obr. príloha + XVI mapová príloha
Castrum Salis bol v 11. – 12. storočí jediným hradom v severnom pohraničí Uhorska na hraniciach s Poľskom a Rusou. Spomína sa v najstarších uhorských naračných prameňoch v Gesta Hungarorum od anonymného notára Bela III. a v Uhorsko-poľskej kronike. Zachovalo sa o ňom iba veľmi málo údajov, a preto sa zaradil medzi tie včasnostredoveké hrady, ktoré sú medzi historikmi predmetom rôznych dohadov, pochybností či zmätočných interpretácií. Napriek tomu Castrum Salis umožňuje lepšie pochopiť nielen dejiny severného pohraničia Uhorska v 11. – 12. storočí, ale aj najstaršie dejiny Šariša. V čase arpádovských kráľov strážil severné pohraničie Uhorska a cestu za Karpaty, po ktorej sa vyvážala soľ zo Sedmohradska do okolitých krajín. A práve vďaka svojej polohe a významu, ktorý zohrával v soľnom obchode dostal meno Castrum Salis (soľný hrad).