Knihy

Thirteen studies by representatives of Austrian and Slovak historiography, literary studies, ethnology, musicology, theater studies, and art history examine the multilayered formation of collective identities in the Central European region. The historical memory of societies in this region was not shaped by a homogeneous national tradition, but rather by ethnic and cultural plurality and heterogeneity. Through examples from literature, music, theater, architecture, public urban space, funerary culture, and philanthropy, the authors present rituals that reinforce identity, “reservoirs” of collective memory, and the media of identification politics. Trinásť štúdií predstaviteľov rakúskej a slovenskej historiografie, literárnej vedy, etnológie, muzikológie, teatrológie a dejín o umení sa zaoberá mnohovrstvovým utváraním kolektívnych identít v stredoeurópskom regióne. Historickú pamäť spoločností v tomto regióne neformovala homogénna národná tradícia, ale etnicko-kultúrna pluralita a heterogenita. Na príkladoch literatúry, hudby, divadla, architektúry, verejného urbánneho priestoru, pohrebného kultu a dobročinnosti autori predstavujú rituály upevňujúce identitu, „zásobárne“ kolektívnej pamäti a médiá identifikačnej politiky.

Publikácia si kladie za cieľ vysvetliť transformáciu cestnej siete na Slovensku v medzivojnovom období v stanovenom kontexte. Na jednej strane bol jej kvalitatívny a kvantitatívny rozvoj podmienený modernizáciou cestnej dopravy a nástupom motorizácie, na druhej strane potrebou prispôsobenia sa novovzniknutým podmienkam medzivojnovej Československej republiky.

Kniha nie je primárne zameraná na osobu slávneho košariského rodáka, na jeho autentický životný príbeh. Záujemca sa v nej dočíta o formovaní posmrtného Štefánikovo kultu, o tom, ako sa z astronóma, letca a diplomata, spoluzakladateľa Československej republiky, postupne stával národný hrdina.

Táto kniha predstavuje pokus o rekonštrukciu politických postojov a každodenných starostí obyčajných Rakúšanov počas vlády nacizmu, empirické úsilie nazrieť do psychického sveta tých mužov a žien, ktorí obývali územie, ktoré bolo jednak Hitlerovou rodnou krajinou, a jednak v období rokov 1938 – 1945 tvorilo integrálnu súčasť jeho Veľkonemeckej ríše. Pokúša sa vyrovnať s otázkami, ktoré už dlho trápia historikov strednej Európy. Aký populárny bol vlastne Anšlus? Ktoré aspekty národného socializmu sa stretli s masovou podporou alebo odsúdením? Ubránili sa tradičné náboženské a politické skupiny do určitej miery prenikaniu nacistickej ideológie? Ako reagovala väčšina obyvateľstva na vojnové úsilie Nemecka? Do akej miery sa Rakúšania „vyznamenali“ vo vražednej mašinérii Tretej ríše? Je možné, že väčšina ľudí nepatrila ani k obetiam, ani k páchateľom, že jednoducho „stála bokom a nikam sa nezaradila“?

Kniha rozoberá základné kamene slovenskej mytológie – od Veľkej Moravy, cez Matúša Čáka, Jánošíka, Štúra, Štefánika, Hlinku, Tisa, až po Husáka a mýty obdobia komunizmu. Autori (archeológovia, jazykovedci, etnológovia, historici, publicisti) upozorňujú, v čom sa obsahy mýtov rozchádzajú s výsledkami výskumov. Porovnávajú mýtické príbehy rôznych etník a prichádzajú k záveru, že Slováci sú rovnakými „mýtomaniakmi“ ako všetci ostatní, pretože rovnako ako iné národy snívajú o živote bez útlaku a násilia.

Osobnosť Matúša Čáka je v povedomí Slovákov zapísaná veľmi výrazne. Treba povedať, že sa o to nezaslúžili ani tak historici, ale skôr literáti už od čias štúrovcov. V časoch národného obrodenia Slováci hľadali v dávnej minulosti udalosti a osobnosti, ktoré podľa nich prispeli k budovaniu svojbytnosti etnického spoločenstva žijúceho v naddunajskom priestore Karpatskej kotliny. Okrem veľkomoravskej (svätoplukovskej) a cyrilo-metodovskej tradície sa upreli aj na výraznú postavu uhorských dejín – Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorého považovali nielen za pána Váhu a Tatier, ale aj za nekorunovaného kráľa územia dnešného Slovenska. Tento pohľad v slovenských vzdelaneckých kruhoch pretrval až do začiatku 20. storočia a určité reminiscencie možno nájsť aj v súčasnosti.

Autorka v monografii sumarizuje to najdôležitejšie, čo na tému „Francúzsko a slovenská otázka“ na základe vlastného výskumu v archívoch na Slovensku, v Českej republike a vo Francúzsku napísala. Tematiku tejto publikácie ohraničujú dva symbolické dátumy: pád Bastily 14. júla 1789 vo Francúzsku a zásah polície proti študentom na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 s následným pádom totality v Československu.

Autor v publikácii poukazuje na okolnosti, ktoré viedli k sformovaniu výraznej konfesionálnej a etnickej heterogenity na severovýchode Uhorska, ako aj na faktory, vďaka ktorým sa táto pestrosoť rôzne dlhú dobu udržala.

V priebehu rokov 1918 – 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi.

Súdnictvo a súdna prax patria na Slovensku k málo prebádaným oblastiam histórie. Monografia je postavená na archívnom výskume v piatich východoslovenských, kedysi hornouhorských mestách v období 16. storočia. Išlo o mestá združené do regionálneho spoločenstva známeho pod menom Pentapolitana, medzi ktoré patrili Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov. Autorka skúma charakter mestského súdnictva a jeho fungovanie v praxi a na konkrétnych prípadoch rozoberá typické delikty i udelené tresty.