Knihy

Začiatkom 15. storočia sa cisár Žigmund Luxemburský pokúsil o hospodársku blokádu Benátskej republiky. Z pozície vládcu kráľovstiev založených na feudálnej tradícii chcel zničiť stelesnenie prosperity a modernosti, pragmaticky a kapitalisticky mysliacu Republiku svätého Marka. V postupnom uskutočňovaní týchto plánov malo mať svoje miesto aj územie dnešného Slovenska.

Autor v publikácii skúma niektoré aspekty slovenského historického pohybu a ich reflexiu v historiografii i v laickom historickom povedomí v predchádzajúcich dvoch storočiach. Taktiež sa sústreďuje na politiku a niektoré politické osobnosti v prvom demokratickom režime, teda v prvej Československej republike.

Oproti predchádzajúcim storočiam sa obyvatelia Slovenska stali v priebehu dvadsiateho storočia príslušníkmi mnohých štátov, v rámci ktorých sa vystriedalo viacero politických režimov. Pomer medzi štátom a občanom sa aj v dôsledku toho dramaticky menil a varioval ako nikdy predtým v novodobých dejinách strednej Európy. Samotné štátoprávne zmeny ako aj transformácie politických režimov boli dôsledkom rôznych podnetov – širokého politického konsenzu, spoločenských tlakov zdola, alebo naopak, rozhodnutí úzkej skupiny elít. V každom prípade mali veľmi konkrétne dopady na život veľkých skupín obyvateľstva, žijúcich na území štátu a rozloženie individuálnych či kolektívnych práv medzi jednotlivými skupinami spoločnosti. Modelovali nielen vzťah štátu k občanovi, ale aj občana k štátu.

Uvažovanie o dejinách je nevyhnutné pre historikov samotných. Nemôžu konať svoju prácu bez toho, aby vnímali spôsob, akým dejiny študujú a akým o nich píšu. Ak sa považujú za vedcov, musia si odpovedať, prečo. Ak nie, aj vtedy si to potrebujú zdôvodniť. Historik musí pri svojej práci vedieť, čo hľadá a čo skúma. V súčasnosti sa historici vyhýbajú pojmom "pravda" a "objektivita". Je to prirodzené, pretože tieto pojmy sa ťažko definujú. Napriek tomu však musí každý historik smerovať k niečomu, o čom je presvedčený, že dáva jeho práci zmysel.

Jadrom publikácie je chronologický prehľad udalostí spojených s Novembrom '89, ktoré súvisia predovšetkým so Slovenskom, ale sú zasadené do celoslovenského a česko-slovenského kontextu. Prehľad je rozdelený do dvoch časovo vymedzených celkov. Prvý sa začína sviečkovou manifestáciou 25. marca 1988, jedným z najvýznamnejších prejavov odporu proti komunistickému režimu, a končí 16. novembrom 1989, predvečerom udalostí, ktoré zásadne ovplyvnili ďalší vývoj slovenskej a českej spoločnosti. Druhý celok začína 17. novembrom 1989 a pokračuje až do parlamentných volieb 8. – 9. júna 1990, resp. do volieb ústavných činiteľov a zostavenia federálnej a národných vlád. Publikácia obsahuje aj úvodnú štúdiu, ktorá čitateľovi približuje historický kontext novembrových udalostí, a výberovú bibliografiu. Autormi sú vedeckí pracovníci Historického ústavu SAV v Bratislave.

Stredovekí ľudia vnímali a pociťovali svoj kmeň alebo národ predovšetkým v protiklade s iným kmeňom a národom čiže v kontraste "my a oni". Tento kmeňový sebavnem nebol jednoduchý, pretože odrážal celý historický vývoj kmeňa či národa. Historické národy a štáty majú pevný historicko-právny základ, územie v starých hraniciach, starobylé meno a dejiny, ktoré začínajú "od pradávna". Sú aj Slováci starým historickým národom? Kto a kedy kládol národné, územné a historické základy Slovenska?

Armádny umelecký súbor Víta Nejedlého či Ústredná hudba ČSLA patrili medzi najznámejšie múzické inštitúcie socialistickej armády. Týmito a mnohými ďalšími vojenskými umeleckými telesami prešla plejáda umeleckých osobností od tých najpopulárnejších až po verejnosti neznámych, a ich programy videli a počuli milióny divákov doma aj v zahraničí. Prečo kládla socialistická armáda taký dôraz na existenciu vlastných hudieb, divadiel a umeleckých súborov? A ako sa sovietske vzory typu Alexandrovho súboru piesní a tancov darilo prenášať do stredoeurópskej praxe? Kniha Něžné zbraně skúma trvalé napätie v práci vojenských múzických inštitúcií medzi politickou mocou, vojenskou organizáciou a umeleckou slobodou, ako aj ich premenlivú podobu v rôznych vývojových fázach komunistického režimu a studenej vojny v období od 40. do 90. rokov 20. storočia. Československý prípad kniha zasadzuje do porovnávacej stredoeurópskej perspektívy so susedným Poľskom a východným Nemeckom.

Aj keď sa historici často prezentujú ako tí, ktorí odhaľujú a vyvracajú mýty, realita národnej historiografie – najmä od 19. storočia – poukazuje na výraznú tendenciu tieto mýty vytvárať alebo upevňovať, najmä v záujme budovania národa. Táto nová a pútavá publikácia skúma, ako sa historici v rôznych európskych krajinách vyrovnávali s napätím medzi historickou presnosťou a atraktívnosťou rozprávania. Zameriava sa na rozprávačské techniky, ktoré používajú, a analyzuje, ktoré z nich prispeli k tomu, že národné dejiny oslovili verejnosť a formovali národné povedomie. Porovnaním rôznych národných kontextov kniha odhaľuje zákulisie historického písania a to, ako formuje kolektívnu pamäť a identitu.

Adam Hudek, PhD. (1979), od roku 2003 pracuje v Oddelení dejín vied a techniky Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Venuje sa predovšetkým dejinám a teórii historiografie so zameraním na český a slovenský vývoj v 20. storočí. Skúma problematiku konštruovania obrazu národných dejín a dejín vedecko-výskumných inštitúcií v stredoeurópskom regióne.

Do svojho knižného výberu Eduard Nižňanský zvolil desať materiálov s témami, ktoré sa po obsahovej stránke navzájom prelínajú, dopĺňajú a hlavne logicky na seba nadväzujú. Ich spoločným menovateľom je historiografická rekonštrukcia činnosti politických režimov v Nemecku a na Slovensku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia - z hľadiska ich ideológie, no aj každodennej politickej praxe.