Knihy

Predlo?en? publik?cia vy?la pri pr?le?itosti 200. v?ro?ia narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Autori sa sna?ia postihn?? ?irok? ?k?lu Hurbanov?ch aktiv?t, reperto?r jeho v?razov?ch prostriedkov, umeleck?ch ??nrov, agita?n?ch a mobiliza?n?ch strat?gi?, ktor? cielene uplat?oval v n?rodnom hnut?. Jozef Miloslav Hurban tak pred nami vystupuje ako mu?-bojovn?k, hlava po?etnej rodiny, ktor? celo?ivotne prekra?oval hranice svojho s?kromia a anga?oval sa v tak?ch sf?rach ako je literat?ra a divadlo, cirkev a teol?gia, n?rod a politika. V jeho ch?pan? ne?lo o samo??eln? a navz?jom izolovan? aktivity, ale reflektoval ich v duchu dobovej predstavy o preb?dzan? n?roda ako s??asti n?rodotvorn?ho procesu.

Táto kniha predstavuje pokus o rekonštrukciu politických postojov a každodenných starostí obyčajných Rakúšanov počas vlády nacizmu, empirické úsilie nazrieť do psychického sveta tých mužov a žien, ktorí obývali územie, ktoré bolo jednak Hitlerovou rodnou krajinou, a jednak v období rokov 1938 – 1945 tvorilo integrálnu súčasť jeho Veľkonemeckej ríše. Pokúša sa vyrovnať s otázkami, ktoré už dlho trápia historikov strednej Európy. Aký populárny bol vlastne Anšlus? Ktoré aspekty národného socializmu sa stretli s masovou podporou alebo odsúdením? Ubránili sa tradičné náboženské a politické skupiny do určitej miery prenikaniu nacistickej ideológie? Ako reagovala väčšina obyvateľstva na vojnové úsilie Nemecka? Do akej miery sa Rakúšania „vyznamenali“ vo vražednej mašinérii Tretej ríše? Je možné, že väčšina ľudí nepatrila ani k obetiam, ani k páchateľom, že jednoducho „stála bokom a nikam sa nezaradila“?

Územie dnešného Slovenska malo oveľa väčší hospodársky význam ako hospodárske aktivity slovenského obyvateľstva. Nerastné bohatstvo a bohaté tradície železorudného baníctva, rozsiahle lesné plochy a oblasti s vyspelou agrikultúrou – to všetko robilo zo severného Uhorska ekonomicky jednu z najdôležitejších oblastí štátu. Banícke tradície, celý rad parametrov ako ťažba drahých kovov, ťažba a spracovanie železa, ale i produkcia repného cukru, fenomény ako exportný „slovenský sladový jačmeň“, „slovenské železo“, „komínová aristokracia“, Rimamuránsky koncern a podobne, vytvárali zo Slovenska na uhorské a východoeurópske pomery mimoriadne zaujímavý región. Hoci v porovnaní s najvyspelejšími časťami Rakúska (Čechy a severná Morava), nehovoriac o západnej Európe, tvoril hospodársku perifériu, v porovnaní so zvyškom Uhorska a Balkánom sa hrdil viacerými presvedčivými prvenstvami. Tieto dve tváre Slovenska zostali charakteristické pre krajinu hlboko do 20. storočia.

Kniha rozoberá základné kamene slovenskej mytológie – od Veľkej Moravy, cez Matúša Čáka, Jánošíka, Štúra, Štefánika, Hlinku, Tisa, až po Husáka a mýty obdobia komunizmu. Autori (archeológovia, jazykovedci, etnológovia, historici, publicisti) upozorňujú, v čom sa obsahy mýtov rozchádzajú s výsledkami výskumov. Porovnávajú mýtické príbehy rôznych etník a prichádzajú k záveru, že Slováci sú rovnakými „mýtomaniakmi“ ako všetci ostatní, pretože rovnako ako iné národy snívajú o živote bez útlaku a násilia.

Osobnosť Matúša Čáka je v povedomí Slovákov zapísaná veľmi výrazne. Treba povedať, že sa o to nezaslúžili ani tak historici, ale skôr literáti už od čias štúrovcov. V časoch národného obrodenia Slováci hľadali v dávnej minulosti udalosti a osobnosti, ktoré podľa nich prispeli k budovaniu svojbytnosti etnického spoločenstva žijúceho v naddunajskom priestore Karpatskej kotliny. Okrem veľkomoravskej (svätoplukovskej) a cyrilo-metodovskej tradície sa upreli aj na výraznú postavu uhorských dejín – Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorého považovali nielen za pána Váhu a Tatier, ale aj za nekorunovaného kráľa územia dnešného Slovenska. Tento pohľad v slovenských vzdelaneckých kruhoch pretrval až do začiatku 20. storočia a určité reminiscencie možno nájsť aj v súčasnosti.

Autorka v monografii sumarizuje to najdôležitejšie, čo na tému „Francúzsko a slovenská otázka“ na základe vlastného výskumu v archívoch na Slovensku, v Českej republike a vo Francúzsku napísala. Tematiku tejto publikácie ohraničujú dva symbolické dátumy: pád Bastily 14. júla 1789 vo Francúzsku a zásah polície proti študentom na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 s následným pádom totality v Československu.

Súdnictvo a súdna prax patria na Slovensku k málo prebádaným oblastiam histórie. Monografia je postavená na archívnom výskume v piatich východoslovenských, kedysi hornouhorských mestách v období 16. storočia. Išlo o mestá združené do regionálneho spoločenstva známeho pod menom Pentapolitana, medzi ktoré patrili Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov. Autorka skúma charakter mestského súdnictva a jeho fungovanie v praxi a na konkrétnych prípadoch rozoberá typické delikty i udelené tresty.

Autor v publikácii poukazuje na okolnosti, ktoré viedli k sformovaniu výraznej konfesionálnej a etnickej heterogenity na severovýchode Uhorska, ako aj na faktory, vďaka ktorým sa táto pestrosoť rôzne dlhú dobu udržala.

V priebehu rokov 1918 – 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi.

Publikácia približuje zdravotné pomery na Slovensku so zameraním na infekčné ochorenia v období od vzniku Československej republiky až do roku 1968. Monografia pozostáva zo štyroch kapitol, ktoré sa venujú dvom hlavným oblastiam: inštitucionalizácii boja proti infekčným chorobám na medzinárodnej aj vnútroštátnej úrovni a vývoju odborných medicínskych poznatkov a praxe v meniacich sa spoločenských podmienkach. Osobitná pozornosť je venovaná boju proti brušnému týfusu a trachómu, ktoré sú podrobne zmapované.