Knihy

Pocta Vojtechovi Danglovi

Prvá časť rozsiahlej sedemzväzkovej edície Vojenské dejiny Slovenska sumarizuje doterajšie historické poznatky a syntetizuje výsledky vojensko-historického bádania. Autori sa v nej venujú vývoju vojenstva od najstarších pravekých archeologických kultúr, cez obdobie Keltov, Rimanov, Germánov a sťahovania národov, až po príchod slovanských kmeňov na naše územie. Mapujú vývoj vojenstva u naddunajských Slovanov a prehľadne zachytávajú vojenské dejiny Slovenska v období stredovekého uhorského štátu. Pozornosť je venovaná meniacim sa spôsobom vedenia bojov a konfliktov medzi jednotlivými mocenskými zoskupeniami, výzbroji a výstroji vojaka, ako aj pokroku vo vývoji a výrobe útočných a obranných zbraní. Osobitne je spracovaný fortifikačný systém – od pravekých hradísk až po stredoveké hrady – ako aj vnútorná organizačná štruktúra vojska a taktické schopnosti veliteľského zboru. Určujúce mocensko-politické faktory, ktoré zásadne ovplyvňovali vývoj vojenstva na území Slovenska, autori zasadzujú do širšieho rámca geopolitických, hospodárskych a kultúrnych súvislostí slovenských dejín.

Monografia zobrazuje vývoj vojnových udalostí na Slovensku v zornom uhle hospodárskych a čiastočne aj sociálnych dejín. Je zameraná osobitne na hodnotenie vojnových škôd a rekonštrukciu v hospodárstve, infraštruktúre a zdravotníctve.

Cieľom tejto publikácie je zachytiť charakter volebnej kampane štyroch najsilnejších politických strán na Slovensku – ľudovej, agrárnej, sociálnodemokratickej a komunistickej – pred parlamentnými voľbami počas prvej Československej republiky (1. ČSR), konkrétne v rokoch 1920, 1925, 1929 a 1935. Výber strán vystihuje dve podstatné hľadiská – politickú silu strán na Slovensku, ako aj široké politické spektrum: od konzervatívnej pravicovej strany, cez tradičné, no centralisticky zamerané, umiernene ľavicové, až po krajné ľavicové zoskupenia. Autorka sa sústredila na parlamentné voľby, ktoré sú indikátorom politického života v krajine.

Bezprostredne po vzniku Slovenského štátu, ale aj neskôr v emigrácii po roku 1945 sa aktéri udalostí vývoja na Slovensku koncom 30. rokov vracali k ich hodnoteniu. Všetky tieto práce sú viac-menej prirodzene ovplyvnené politickým a ideologickým zameraním ich tvorcov a navyše silne podmienené dobou vzniku.

Text približuje „dlhé“ 19. storočie nielen ako obdobie formovania modernej občianskej spoločnosti, politických štruktúr a medzinárodných konfliktov, ale predovšetkým ako čas každodenného života ľudí. Poukazuje na to, že bez ohľadu na politické pomery ľudia jedli, bývali, obliekali sa, zakladali rodiny, vychovávali deti a prežívali bežné životné situácie. Osobitnú pozornosť venuje novým javom, ako je rozmach čítania, cestovania, zábavy či športu, ako aj rastúcemu dôrazu na osobnú a verejnú hygienu. Na základe širokého spektra prameňov – denníkov, pamätí, korešpondencie, účtov, odbornej literatúry i dobovej tlače a obrazových materiálov – autori ukazujú, že ľudia 19. storočia sa vo svojich každodenných potrebách a skúsenostiach od dnešných ľudí zásadne nelíšili.

Autormi jednotlivých príspevkov v publikácii sú renomovaní odborníci z Historického ústavu SAV a z vedeckých, akademických a univerzitných pracovísk na Slovensku a v Českej republike. Je určená všetkým záujemcom o dejiny Slovenska v 20. storočí, osobitne odbornej verejnosti, učiteľom dejepisu všetkých stupňov, študentom stredných a vysokých škôl a zainteresovanej verejnosti. Predovšetkým je však skromným, no úprimným darom kolegovi a priateľovi Ivanovi Kamencovi.

Publikácia prináša sondy do vývoja spoločnosti na Slovensku v pomerne dlhom období: od konca 19. storočia až po koniec druhej svetovej vojny. Otvára viaceré nové témy a nové pohľady na témy už predtým spracované. Pomerne dlhé časové obdobie, ktoré autori spracovávajú, je potrebné na to, aby sledovali vývoj spoločnosti ako postupný evolučný proces a nie iba v krátkych, dynamických obdobiach tzv. historických míľnikov: revolúcií, prevratov, povstaní. Všetky tieto míľniky sú v historiografii pomerne dobre spracované a stali sa súčasťou slovenského národného „master“ naratívu. Je nepochybné, že tieto udalosti mali pre vývin spoločnosti na Slovensku zásadný význam. Neprejavili sa však okamžite. Napríklad vznik Československej republiky v roku 1918 mal zásadný význam pre doformovanie sa Slovákov ako moderného národa, ale tento proces sa zavŕšil až v 30. rokoch. Podobne prebiehala v slovenských podmienkach aj postupná modernizácia, industrializácia a urbanizácia. V spoločnosti, a nielen v slovenskej, pôsobia spravidla retardačné, konzervatívne sily, ktoré spôsobujú, že aj revolučné udalosti po svojom „výbuchu“ obvykle majú tendenciu po čase vracať spoločnosť späť do starého koryta. Na prechod spoločnosti od totalitných či autoritatívnych režimov k demokracii, ktorý prebiehal v niektorých juhoeurópskych a juhoamerických krajinách, sa v svetovej politológii a historiografii od 60. rokov minulého storočia zaužíval termín „tranzícia“. Tento termín je však možné použiť aj na podobne, postupne prebiehajúce procesy v ďalších krajinách a rôznych historických obdobiach. Takouto tranzíciou prešla aj spoločnosť na Slovensku. Najprv to bola tranzícia z konzervatívnej, iba čiastočne parlamentnej, monarchie do demokratickej republiky a po dvadsiatich rokoch zase z parlamentnej demokracie do totality. Monografia prináša výsledky výskumu k takejto tranzícii spoločnosti na príklade Slovenska od konca 19. storočia po rok 1945.

Publikácia vo svojich tematických okruhoch poukazuje na jedinečné charakteristiky a osobitosti mestskej spoločnosti vrátane jej mentality, hodnôt a psychológie. Ide o sondy do dnes už strateného, no atraktívneho sveta mestských elít a okrajových, „poklesnutých“ skupín obyvateľstva. Autori prinášajú svoje pohľady na spomenutú problematiku vo vybraných stredoeurópskych mestách v časovom rozmedzí od stredoveku po 20. storočie. Prvá časť je venovaná mestským elitám, ich vzostupom, pôsobeniu a stratégiám „prežitia“ na popredných priečkach spoločenskej hierarchie. Život na opačnom konci urbánnej spoločnosti približuje druhá časť. Spoznávame v nej osudy tzv. „nepočestných“ jednotlivcov či profesií, ďalej postoj miest k sociálne slabším obyvateľom, zločinu alebo k rôznym náboženským menšinám. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jedinci na vrchole i na okraji žili v mestách akoby oddelene. No v skutočnosti prichádzali do kontaktu a chtiac-nechtiac boli vo vzájomnej interakcii. Už samotné jestvovanie mestskej spoločnosti a priestoru bolo totiž faktorom, ktorý ich zjednocoval.

Kniha o počiatkoch ústavnej starostlivosti o osirelé deti v Uhorsku je najmä o dejinách sirotincov, o ich zakladateľoch, výchovno-vzdelávacích a konfesionálnych cieľoch, zamestnancoch a finančnom zabezpečení. Samotným sirotám, chovancom týchto ústavov a ich každodennému životu je venovaný menší priestor, akoby si zaslúžili. Dôvodom je, že chovanci ústavov, úroveň ich zaopatrenia a spôsob zaobchádzania s nimi, ostávali vždy na okraji záujmu ich správcov, dobrodincov i štátnej moci.