Mestá bývajú pri povrchnom pohľade vnímané ako akési ostrovy „relatívnej“ demokracie v prísnom hierarchickom usporiadaní vtedajšej spoločnosti, no často sa zabúda, že vznikali a rozvíjali sa s podporou panovníka. Ten ich využíval vo svojom večnom súboji so šľachtou, ktorej bol sám najvyšším predstaviteľom. Mestá boli preňho zdrojom príjmu a výsady (či mestské slobody) im udeľoval práve preto, aby čo najlepšie prosperovali – pretože sám by ich nikdy nedokázal riadiť tak efektívne, ako keď sa riadili samy. Časom ho napodobnili aj veľkí šľachtici a z rovnakého dôvodu podporovali vznik miest alebo mestečiek na svojich doménach. Preto sú mestá v prvom rade javom hospodárskym. Prezentovaná publikácia sa však popri ekonomickom a obchodnom hľadisku venuje aj ďalším oblastiam fungovania miest, prevažne na území dnešného Slovenska. To je zasadené do celouhorského, sčasti aj do celoeurópskeho kontextu. Osobitosťou uhorského mestského vývoja, na ktorú treba upozorniť v porovnaní so západnou Európou, je vyššia miera slobody pri voľbe mestských funkcionárov aj autonómia v cirkevnej oblasti – slobodná voľba farára. Atmosféru dokresľovali slávnosti a procesie, ktoré boli v jednotlivých mestách odlišné a spoluvytvárali tak ich identitu.
Pri objednávke akejkoľvek publikácie na ehistoria.sk môžete získať ako bonus ľubovoľných 6 čísel časopisu História (2001 – 2020) alebo Historického časopisu (1996 – 2020). Ponuka platí do vyčerpania zásob. Vybrané čísla vám doručíme za cenu poštovného, alebo si ich môžete prevziať osobne úplne bezplatne.
Kategória
Autori
Najpredávanejšie
V historicky veľmi krátkom čase, sto rokov, niekoľko generácií Slovákov muselo riešiť a rozhodovať o veciach, ktoré iné veľké európske krajiny riešili prinajmenšom vyše dvesto rokov. A tu pramení aj hlavná príčina nášho povestného „zaostávania a večného dobiehania“, ktoré v podstate trvá dodnes a nikdy sa neskončí.
Publikácia ponúka komplexnú a podnetnú analýzu duchovných, politických a kultúrnych aspektov ikonoklazmu v Byzantskej ríši. Ikony nepredstavuje len ako náboženské predmety či výtvarné diela, ale ako nositeľky symbolického myslenia a výrazové prostriedky hlbokých teologických a ideologických sporov medzi ikonodulizmom a ikonoklazmom. Tieto prúdy autor zasadzuje do širšieho rámca politických konfliktov, vzťahu k antickému dedičstvu a dogmatických zápasov v cirkvi. Dielo je založené na precíznom rozbore koncilov, teologických a filozofických textov i historických súvislostí a citlivo prepája byzantskú tradíciu s modernými interpretačnými prístupmi. Výsledkom je hodnotný príspevok k byzantológii a dejinám kresťanského umenia, ktorý zároveň prináša zamyslenie nad významom symbolov pri formovaní kultúrnej identity a spoločenského vedomia.
V priebehu 13. storočia prešla Bratislava vývojom, na konci ktorého nachádzame stredoveké výsadné mesto vystavané „z kameňa“ a predovšetkým z „ľudí“ – mešťanov.
Autor monografie sa v jednotlivých kapitolách sústreďuje na pôsobenie výhradne československých, resp. slovenských vojenských stavovských, občianskych polovojenských a telovýchovných organizácií branného charakteru, ako aj na riešenie otázok súvisiacich s brannou výchovou obyvateľstva v medzivojnovom Československu.
Publikácia sa venuje obdobiu, v ktorom vznikali kľúčové ideologické a organizačné princípy komunistického hnutia. V centre pozornosti autora stojí politická doktrína ruských boľševikov. Sleduje jej vývoj od vzniku na okraji ruského politického života až po jej ideologické a politické presadenie na pôde revolučne orientovanej medzinárodnej organizácie – Tretej (komunistickej) internacionály – po prvej svetovej vojne.
Autor v publikácii sumarizuje poznatky o najvýznamnejších bitkách, ktoré sa natrvalo zapísali do vojenských dejín Slovenska, a to od príchodu Slovanov na naše územie a vzniku Samovej ríše do konca protihabsburského povstania Františka II. Rákociho, resp. do vzniku stálej armády roku 1715. Popritom venuje pozornosť aj tým vojenským udalostiam, ktoré sa síce odohrali mimo územia dnešného Slovenska, ale zásadným spôsobom ovplyvnili chod našich dejín.
Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny.
So stredovekým benediktínskym mníšstvom sa v súčasnosti spája predovšetkým predstava komunít rehoľníkov, ktoré sa uzatvárali pred vonkajším svetom za múrmi kláštorov a ktorých duchovným spojivom bola Regula sv. Benedikta. Benediktínske kláštory zároveň vnímame ako významné centrá duchovnej kultúry raného a vrcholného stredoveku. Benediktíni však boli tiež neoddeliteľnou súčasťou stredovekej spoločnosti laikov. Prevažne panovníci alebo fundátori z radov stredovekej šľachty kláštory nielen zakladali, ale za nádej na dosiahnutie spásy ich aj bohato obdarovávali. Významné opátstva mali povinnosť hostiť početné sprievody kráľov, kniežat či biskupov a kláštorné kostoly slúžili ako miesta posledného odpočinku zakladateľov a patrónov. Opáti súčasne vstupovali do politických, diplomatických a nezriedka aj vojenských služieb panovníckych dvorov. Kniha Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku ponúka podrobný pohľad na koexistenciu a interakciu benediktínskych kláštorov a ich zakladateľov, patrónov či ďalších donátorov v Uhorsku za vlády arpádovských kráľov v 11. až 13. storočí.
Uhorský aristokrat Pavol Pálffy (1592 – 1653) bol jedným z najvýznamnejších politikov Uhorského kráľovstva v prvej polovici 17. storočia. Syn „tureckého hrdinu“ Mikuláša Pálffyho a Márie Fuggerovej študoval vo Viedni, v Ingolstadte, v Olomouci a absolvoval Kavalierstour v Taliansku. Zastával najdôležitejšie krajinské úrady v Uhorskom kráľovstve: takmer dve desaťročia bol predsedom Uhorskej komory, následne sa stal krajinským sudcom a na vrchole kariéry bol zvolený za uhorského palatína. Na viedenskom panovníckom dvore sa mu ako jedinému predstaviteľovi uhorskej politickej elity podarilo stať sa členom Tajnej rady, najdôležitejšieho poradného orgánu panovníka. Pavol Pálffy mal vlastné politické zoskupenie a zvádzal mocenské a politické súboje s palatínom Mikulášom Esterházym a ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. O kariére významného štátnika nepodávajú svedectvo iba archívne pramene, ale aj stavby a umelecké artefakty na území krajín bývalej habsburskej monarchie. Nesú stopy Pálffyho intenzívneho záujmu o stavebné projekty a jeho umeleckého vkusu.
Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela cisára Žigmunda Luxemburského. Skôr podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, ako skutočná historická osobnosť. Hoci bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a pol druha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala dlho mimo pozornosti historikov. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nepochybne pozoruhodnej žene – kráľovnej.