Knihy

So stredovekým benediktínskym mníšstvom sa v súčasnosti spája predovšetkým predstava komunít rehoľníkov, ktoré sa uzatvárali pred vonkajším svetom za múrmi kláštorov a ktorých duchovným spojivom bola Regula sv. Benedikta. Benediktínske kláštory zároveň vnímame ako významné centrá duchovnej kultúry raného a vrcholného stredoveku. Benediktíni však boli tiež neoddeliteľnou súčasťou stredovekej spoločnosti laikov. Prevažne panovníci alebo fundátori z radov stredovekej šľachty kláštory nielen zakladali, ale za nádej na dosiahnutie spásy ich aj bohato obdarovávali. Významné opátstva mali povinnosť hostiť početné sprievody kráľov, kniežat či biskupov a kláštorné kostoly slúžili ako miesta posledného odpočinku zakladateľov a patrónov. Opáti súčasne vstupovali do politických, diplomatických a nezriedka aj vojenských služieb panovníckych dvorov. Kniha Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku ponúka podrobný pohľad na koexistenciu a interakciu benediktínskych kláštorov a ich zakladateľov, patrónov či ďalších donátorov v Uhorsku za vlády arpádovských kráľov v 11. až 13. storočí.

Uhorský aristokrat Pavol Pálffy (1592 – 1653) bol jedným z najvýznamnejších politikov Uhorského kráľovstva v prvej polovici 17. storočia. Syn „tureckého hrdinu“ Mikuláša Pálffyho a Márie Fuggerovej študoval vo Viedni, v Ingolstadte, v Olomouci a absolvoval Kavalierstour v Taliansku. Zastával najdôležitejšie krajinské úrady v Uhorskom kráľovstve: takmer dve desaťročia bol predsedom Uhorskej komory, následne sa stal krajinským sudcom a na vrchole kariéry bol zvolený za uhorského palatína. Na viedenskom panovníckom dvore sa mu ako jedinému predstaviteľovi uhorskej politickej elity podarilo stať sa členom Tajnej rady, najdôležitejšieho poradného orgánu panovníka. Pavol Pálffy mal vlastné politické zoskupenie a zvádzal mocenské a politické súboje s palatínom Mikulášom Esterházym a ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. O kariére významného štátnika nepodávajú svedectvo iba archívne pramene, ale aj stavby a umelecké artefakty na území krajín bývalej habsburskej monarchie. Nesú stopy Pálffyho intenzívneho záujmu o stavebné projekty a jeho umeleckého vkusu.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela cisára Žigmunda Luxemburského. Skôr podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, ako skutočná historická osobnosť. Hoci bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a pol druha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala dlho mimo pozornosti historikov. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nepochybne pozoruhodnej žene – kráľovnej.

Práca sa sústreďuje na pôsobenie HSĽS na československej vnútropolitickej scéne - na jej rokovania s vládou a prezidentom, kooperáciu s opozičnými politickými stranami národnostných menšín, ale aj na jej zahraničnopolitické aktivity vrátane kontaktov radikálneho krídla s iredentistickými kruhmi. Keďže kľúčovým obdobím na presadenie základnej požiadavky HSĽS bola druhá polovica tridsiatych rokov 20. storočia, autor sa sústredil na podrobný rozbor udalostí vymedzených rokmi 1935 - 1938.

Publikácia prináša memoáre Gustava Gratzа, významného predstaviteľa politickej elity Uhorska z prelomu 19. a 20. storočia, ktorý zastával dôležité funkcie v politike, hospodárstve i v prostredí uhorských Nemcov. Vďaka svojej pozorovacej schopnosti ponúka cenné svedectvá o kľúčových udalostiach európskych dejín – približuje napríklad vystupovanie Leva Trockého počas mierových rokovaní v Brest-Litovsku, vykresľuje situáciu cisára Karola I. a jeho okolia v posledných rokoch monarchie či pôsobenie uhorských ministerských predsedov pred a po roku 1918. Mimoriadne silnú výpovednú hodnotu má kapitola venovaná jeho zatknutiu gestapom, deportácii do koncentračného tábora Mauthausen a záveru druhej svetovej vojny, ktorý prežil vo Viedni. Memoáre tak predstavujú významný historický prameň aj pútavé čítanie pre odborníkov i širšiu verejnosť so záujmom o európske dejiny.

Autor skúma genealógiu rodiny Antona Bernoláka, osvetľuje jej sociálny pôvod, spoločenské a životné prostredie, z z ktorého vyšla a v ktorom sa formovala. Dopĺňa a rozširuje biografiu Antona Bernoláka, objasňuje prostredie a životné okolnosti, ktoré vplývali na vytvorenie jeho osobného a národného charakteru.

Na rozdiel od nenaplnených kolektívnych práv etnických menšín sa Židom podarilo dosiahnuť emancipáciu. Po dlhotrvajúcom zápase im bola priznaná aj rovnoprávnosť s rímskymi katolíkmi a protestantmi. Aj napriek vzostupu antisemitizmu Židia až do sklonku monarchie zažívali svoje "zlaté časy". Celkovo bola ich životná úroveň vyššia než u zvyšku obyvateľstva, čo však neznamená, že by tisíce z nich nerozširovali rady chudoby a nezvádzali svoj každodenný boj o prežitie.

Alkohol zohrával v minulosti významnú úlohu takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V rôznych podobách, koncentráciách a kvalite bol neoddeliteľnou súčasťou stravovania a výživy. Patril k neodmysliteľným prvkom slávností, hostín, obetí, rituálov či náboženských úkonov. Prísahám, zmluvám a obchodom dodával vážnosť, prípitkami sa vyjadrovala úcta živým aj zosnulým. Alkohol však neplnil iba spoločenskú funkciu – využíval sa aj ako liek, anestetikum, antiseptikum či prísada do kozmetických a balzamovacích prípravkov. Kultúra pitia alkoholu sa v priebehu stáročí vyvíjala, no jej základné znaky pretrvali až dodnes. Tento najtolerovanejší intoxikant, zároveň oslavovaný i odsudzovaný, sa stal súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Na fenomén alkoholu v dejinách, kultúre, literatúre, životnom štýle, stravovaní, kriminalite či práve sa v tejto spoločnej monografii pozerá kolektív slovenských i zahraničných historikov, ktorý čitateľovi prináša podnetný a mnohovrstevnatý pohľad na tento neoddeliteľný aspekt ľudskej civilizácie.

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.

Monografia k jubileu historika Valeriána Bystrického (1936) z Historického ústavu SAV