Knihy

Publikácia sa venuje obdobiu, v ktorom vznikali kľúčové ideologické a organizačné princípy komunistického hnutia. V centre pozornosti autora stojí politická doktrína ruských boľševikov. Sleduje jej vývoj od vzniku na okraji ruského politického života až po jej ideologické a politické presadenie na pôde revolučne orientovanej medzinárodnej organizácie – Tretej (komunistickej) internacionály – po prvej svetovej vojne.

Uvažovanie o dejinách je nevyhnutné pre historikov samotných. Nemôžu konať svoju prácu bez toho, aby vnímali spôsob, akým dejiny študujú a akým o nich píšu. Ak sa považujú za vedcov, musia si odpovedať, prečo. Ak nie, aj vtedy si to potrebujú zdôvodniť. Historik musí pri svojej práci vedieť, čo hľadá a čo skúma. V súčasnosti sa historici vyhýbajú pojmom "pravda" a "objektivita". Je to prirodzené, pretože tieto pojmy sa ťažko definujú. Napriek tomu však musí každý historik smerovať k niečomu, o čom je presvedčený, že dáva jeho práci zmysel.

Hlavným zámerom, pre ktorý vznikol text tejto publikácie, bolo hľadanie a načrtnutie objektívneho historického obrazu mimoriadnej osobnosti mimoriadnej doby, ktorá má dnešku nielen čo povedať, ale ho aj priamo pripravovala. Potvrdilo sa, že ani vzdialenejšia minulosť nezaniká bez stôp. Úlohou historikov je tieto stopy odkrývať spod nánosov času a zabúdania.

Predkladaná monografia približuje niektoré nové poznatky z Kotvanovho života, prípadne analýzy jeho diela, ktoré sa neobjavili v predošlých textoch venovaných jeho osobnosti.

Autor na regionálnom pôdoryse východoslovenského mesta i okresu Medzilaborce približuje osudy tamojšej židovskej komunity v čase autonómneho Slovenska a vojnovej Slovenskej republiky.

Mimoriadne rozsiahla a bezpochyby veľmi inšpiratívna Hodžova práca patrí k základným prameňom našej politickej kultúry a nášho politického myslenia. Zároveň ukazuje, že mnohé súčasné problémy zďaleka nie sú nové, a poskytuje veľa podnetov na pochopenie dnešného spoločensko-politického života Slovenska.

Publikácia sa zameriava na vznik, formovanie a činnosť základných zložiek ústrednej štátnej správy – vlády a ministerstiev Slovenskej krajiny. Sleduje genézu, štruktúru a kompetencie orgánov štátnej moci nielen na úrovni jednotlivých autonómnych úradov, ale aj v rovine vzťahov s centrálnym aparátom štátnej správy v Prahe.

Práca sa sústreďuje na pôsobenie HSĽS na československej vnútropolitickej scéne - na jej rokovania s vládou a prezidentom, kooperáciu s opozičnými politickými stranami národnostných menšín, ale aj na jej zahraničnopolitické aktivity vrátane kontaktov radikálneho krídla s iredentistickými kruhmi. Keďže kľúčovým obdobím na presadenie základnej požiadavky HSĽS bola druhá polovica tridsiatych rokov 20. storočia, autor sa sústredil na podrobný rozbor udalostí vymedzených rokmi 1935 - 1938.

Predkladaná monografia poskytuje prehľad kľúčových tém a oblastí slovensko-nemeckých hospodárskych vzťahov, pričom obsahuje niekoľko detailných analýz vybraných oblastí ekonomickej spolupráce. Osobitnú pozornosť venuje vývoju rokovaní slovensko-nemeckých vládnych výborov, ktoré mapujú celé spektrum hospodárskych vzťahov, vrátane ich zámerov, obsahu a charakteru, od vzniku Slovenského štátu až po jeseň 1944. Monografia zároveň predstavuje slovenskú ekonomiku ako súčasť formovania hospodárskeho veľkopriestoru nacistického Nemecka od 30. rokov 20. storočia, pričom sleduje jej vývoj až po kulmináciu územnej expanzie nemeckej armády v roku 1942. Následne sa zaoberá aj pozíciou Slovenskej republiky v kontexte rozpadu nemeckej veľkopriestorovej ekonomiky od roku 1943 až do zániku Nemeckej ríše. Dielo zhodnocuje doterajšie výsledky slovenskej a čiastočne aj českej a nemeckej historiografie na danú tému, pričom ich obohacuje o nové poznatky získané najmä z výskumu v nemeckých archívoch.

Slovensko-maďarské vzťahy sa postupne od 19. storočia stali jedným z najčastejšie tematizovaných problémov v novodobom slovenskom politickom diskurze. Následkom zániku rakúsko-uhorskej monarchie a vznikom Československej republiky došlo k vymedzeniu Slovenska ako územno-právnej jednotky na politickej mape Európy. Tento fakt potvrdili zmluvy, ktoré vzišli z rokovaní Parížskej mierovej konferencie v rokoch 1919 – 1920. Rok 1918 predstavuje významný historický medzník v dejinách regiónu, následkom ktorého dochádza ku kanonizácii Slovenska v geopolitickom zmysle – ako územia medzi Tatrami a Dunajom, ktoré malo zároveň predstavovať etnický priestor Slovákov. Došlo k zásadným spoločenským, hospodárskym, politickým a kultúrnym zmenám, ktoré v symbolickom jazyku charakterizuje pretvorenie dovtedy zaužívaných pomenovaní pre severné územia Uhorska – tzv. Hornej zeme (Felvidék) alebo Horniakov (Felföld) – na Slovensko. Napriek tomu, že spomenuté termíny nie sú historicky totožné so súčasným územím Slovenska a ani Slovensko nebolo a ani nie je len etnickým územím Slovákov, práve tieto názory sa začali v medzivojnovom období presadzovať. Fakt, že Slovensko v súčasnom zmysle slova „vzniklo“ v procese zániku štruktúr historického Uhorska, do veľkej miery zapríčinilo, že narástol význam problematiky slovensko-maďarských vzťahov. Nešlo o novú tému. Získala však na celospoločenskom význame. Netolerantná politika voči národnostiam v období dualizmu predstavovala jeden z významných argumentov československej strany legitimizujúci rozchod s monarchiou.