Knihy

Autori sa usilujú predstaviť dejiny domu tretej probácie Spoločnosti Ježišovej v Telči, založeného v polovici 17. storočia, v širokom kontexte. Najširší rámec mu poskytujú úvodné texty venované jezuitskému rádu a architektúre, ktorú zanechal na českom a moravskom území, užší rámec potom tvoria dejiny mesta a panstva. Rehoľný dom fungoval v prostredí telčských mešťanov, členov šľachtických rodov, ktorí vlastnili mesto a okolité panstvo v priebehu 16. – 18. storočia, miestnych farárov a mníchov z iných rehoľných rádov. Všetky tieto skupiny ovplyvňovali život rehoľnej komunity, rovnako ako ona zasahovala do ich životov. Nejde o napínavý príbeh plný dramatických udalostí, ale skôr o detailný pohľad na pomerne pokojné dejiny mesta, panstva a jezuitského domu v priebehu dvoch storočí. Priamy pohľad do spoločenstva mníchov obývajúcich dom tretej probácie poskytuje čitateľovi fiktívne rozprávanie jedného z nich, rehoľného historika Joanna Millera. Vďaka tomuto rozprávaniu sa čitateľovi odkrýva plastický a živý historický obraz 16. – 18. storočia, zobrazujúci malý výsek dejín duchovného spoločenstva, ktoré priamo formovalo život mesta Telč na juhozápade Moravy. Zároveň mu to umožní lepšie pochopiť dejiny početnej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorá pôsobila na celom území krajín Českej koruny.

Súdnictvo a súdna prax patria na Slovensku k málo prebádaným oblastiam histórie. Monografia je postavená na archívnom výskume v piatich východoslovenských, kedysi hornouhorských mestách v období 16. storočia. Išlo o mestá združené do regionálneho spoločenstva známeho pod menom Pentapolitana, medzi ktoré patrili Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov. Autorka skúma charakter mestského súdnictva a jeho fungovanie v praxi a na konkrétnych prípadoch rozoberá typické delikty i udelené tresty.

Cieľom publikácie nie je škandalizovať, ale v širších spoločenských súvislostiach priblížiť naše dejiny cez prirodzené stránky ľudskej povahy, na ktoré by sme ani pri významných osobnostiach našich dejín nemali zabúdať.

Roky 1948 – 1989 sú hraničnými rokmi komunistickej éry. Rámcujú uzavretý cyklus komunistického experimentu – jeho vznik, vývoj a zánik. Celé toto obdobie obsahovo prekrývajú štyri tematické bloky monografie.

Územie dnešného Slovenska malo oveľa väčší hospodársky význam ako hospodárske aktivity slovenského obyvateľstva. Nerastné bohatstvo a bohaté tradície železorudného baníctva, rozsiahle lesné plochy a oblasti s vyspelou agrikultúrou – to všetko robilo zo severného Uhorska ekonomicky jednu z najdôležitejších oblastí štátu. Banícke tradície, celý rad parametrov ako ťažba drahých kovov, ťažba a spracovanie železa, ale i produkcia repného cukru, fenomény ako exportný „slovenský sladový jačmeň“, „slovenské železo“, „komínová aristokracia“, Rimamuránsky koncern a podobne, vytvárali zo Slovenska na uhorské a východoeurópske pomery mimoriadne zaujímavý región. Hoci v porovnaní s najvyspelejšími časťami Rakúska (Čechy a severná Morava), nehovoriac o západnej Európe, tvoril hospodársku perifériu, v porovnaní so zvyškom Uhorska a Balkánom sa hrdil viacerými presvedčivými prvenstvami. Tieto dve tváre Slovenska zostali charakteristické pre krajinu hlboko do 20. storočia.

Dlho sme si mysleli, že o 19. storočí, jeho revolúciách, reformách, o nacionalizme a o myšlienke národného štátu vieme dosť, vlastne takmer všetko. Historici z Historického ústavu SAV a ďalších slovenských inštitúcií však po hĺbkovom výskume prichádzajú s publikáciou, v ktorej čitateľ nájde veľa nového, azda aj prekvapivého o človeku a spoločnosti na Slovensku v tomto dlhom storočí: o jeho sociálnom postavení, myšlienkovom svete, a o zložitých premenách v kultúrnom a politickom svete elít i obyčajného človeka.

Účelové, „konzumentské“ chápanie histórie (národa, štátu, spoločnosti, jednotlivca) prináša so sebou jeden negatívny dôsledok, lepšie povedané nevyhnutný predpoklad: umelé alebo priam násilné, no vždy programové prerušenie prirodzenej kontinuity dejinného vývoja. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď v rýchlom slede dochádza k štátoprávnym, resp. k systémovo-politickým či k iným revolučným (pseudorevolučným) zmenám, k celospoločenským ruptúram. Na tie boli slovenské dejiny 20. storočia skutočne bohaté, čo vo vedomí spoločnosti zanechávalo jednak spravidla negatívne stopy, jednak „biele miesta“, teda isté vedomostné vákuum, ktoré sa dalo a dá pomerne rýchlo zapĺňať pôsobivými, citovo preexponovanými argumentmi. Historické vedomie slovenskej spoločnosti sa aj v 20. storočí formovalo v akejsi apologetickej polohe, čo čiastočne prevzala tiež slovenská historiografia. Bolo to pochopiteľné a v istých situáciách aj celkom legitímne, no čím ďalej tým viac sa daný jav stával istým anachronizmom a brzdou. Podobne to bolo aj s druhou axiómou slovenských dejín – s ich údajnou plebejskosťou.

Publikácia Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas druhej svetovej vojny prináša najnovšie poznatky o spolupráci, ale aj o konfliktoch medzi československými spravodajcami a jednou z najznámejších sabotážnych organizácií druhej svetovej vojny – britskou Special Operations Executive (SOE). Základy tohto partnerstva boli položené už v 30. rokoch 20. storočia, teda nielen pred rozbitím Československej republiky, ale aj pred samotným vznikom SOE. Vďaka rozsiahlemu výskumu v domácich aj zahraničných archívoch autor podrobne sleduje vývoj tohto vzťahu a ponúka nové hypotézy o príčinách zlyhania tejto kľúčovej spolupráce, ktorá zásadne ovplyvnila činnosť domáceho odboja počas druhej svetovej vojny.

Publikácia prináša nový pohľad na dominantné obdobie v slovenskom národnom príbehu – na 19. storočie, a to v širokých časopriestorových súvislostiach.

Sociálna disciplinizácia predpokladá zavedenie špecifickej formy sociálneho poriadku, ktorý je vo všetkých svojich podsystémoch determinovaný vzťahom nadriadenosti a podriadenosti. Takáto forma sociálnej disciplinizácie sa neobjavuje vo všetkých mocenských systémoch, ale len v európskych krajinách, lebo len tu od 16. storočia zámerne zasahuje všetky vrstvy obyvateľstva.