Knihy

Užitočnosť a široké využitie psa sa preniesli aj do duchovného sveta. Pes sa stal pomocníkom, symbolom, atribútom či vtelením mnohých bohov lovu, lesov, cestovania, liečenia i podsvetia ...

Pečate miest a obcí na Slovensku I., II. predstavujú jedinečné dielo mapujúce historický vývoj pečatí slovenských miest a obcí od stredoveku až po novovek. Publikácie prinášajú bohatý vizuálny materiál, historicko-heraldickú analýzu a odhaľujú symboliku, ktorá odzrkadľuje miestne dejiny, kultúru a tradície. Tieto knihy sú nenahraditeľným zdrojom poznania pre historikov, heraldikov, genealógov i záujemcov o kultúrne dedičstvo Slovenska.

Pečate miest a obcí na Slovensku I., II. predstavujú jedinečné dielo mapujúce historický vývoj pečatí slovenských miest a obcí od stredoveku až po novovek. Publikácie prinášajú bohatý vizuálny materiál, historicko-heraldickú analýzu a odhaľujú symboliku, ktorá odzrkadľuje miestne dejiny, kultúru a tradície. Tieto knihy sú nenahraditeľným zdrojom poznania pre historikov, heraldikov, genealógov i záujemcov o kultúrne dedičstvo Slovenska.

Parížska konferencia v roku 1946 bola významným medzníkom v európskych dejinách. Mierová konferencia uzatvárala vojnový konflikt so spojencami Nemecka, ktorí sa na jeho strane zúčastnili bojov proti demokratickej koalícii krajín bojujúcich proti fašizmu a nacizmu a jeho spojencom a prívržencom. Rozhodnutia mierovej konferencie, najmä v otázkach hraníc, sú dodnes nosným prvkom európskej bezpečnosti a narušenie tejto rovnováhy by malo netušené, a najmä nepriaznivé dôsledky pre európsku stabilitu. Súčasťou mierových vyjednávaní a predmetom mierových zmlúv boli otázky politického usporiadania, mechanizmu politickej kultúry, ekonomických a hospodárskych vzťahov, zón obchodu a medzinárodných línií využívania medzinárodných koridorov riek či vzdušného priestoru, riešenia dôsledkov druhej svetovej vojny, reparácií a reštitúcií. Mierové zmluvy vytvárali rámce pre medzinárodné vzťahy aj vnútorné politiky. Bola to konferencia o dôsledkoch politiky Nemecka, ale bez Nemecka.

Usporiadanie spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. storočia sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovala talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.

Kniha Pálfiovci v novoveku prináša pohľad na významný uhorský šľachtický rod Pálfiovcov v období novoveku. Autori sa venujú ich politickej, hospodárskej a kultúrnej činnosti, ako aj vplyvu na dejiny Habsburskej monarchie a Uhorska. Publikácia čerpá z bohatých archívnych prameňov a ponúka analýzu rodu, jeho majetkov a vzťahov s panovníckym dvorom. Kniha je určená pre historikov, genealógov i širšiu verejnosť so záujmom o šľachtické rody a dejiny strednej Európy.

Na vývoji hodnosti palatína je možné sledovať celé dejiny Uhorského kráľovstva. V období vlády Arpádovcov boli palatíni vysoko postavení kráľovskí hodnostári, vyberaní spomedzi najvyššej šľachty. Boli súčasťou politického diania. Zúčastňovali sa vojenských výprav, mierových rokovaní, ako sudcovia riešili najmä lokálne problémy v kráľovstve. Hodnosť palatína sa vyskytovala na dvoroch v celej stredovekej Európe. V priebehu prvých troch storočí existencie Uhorského kráľovstva prešla značným vývojom, na ktorého konci bol úrad uhorského palatína špecifickou a unikátnou inštitúciou. Táto kniha je venovaná výskumu palatínov v dejinách Uhorského kráľovstva v stredoeurópskom kontexte približne v období rokov 1000 až 1301. Jej cieľom je priblížiť na konkrétnych príkladoch a analýze zmienok v prameňoch rôzne aspekty toho, kto bol palatín z hľadiska zachovaných zákonov a kráľovských nariadení, jeho súdnej moci, účasti na politickom dianí v kráľovstve aj mimo neho.

Panovnícke a aristokratické dvory po stáročia formovali charakter spoločnosti, boli nielen mocenskými a politickými centrami, ale aj priestorom umenia, mecenášstva, okázalým javiskom reprezentácie a v neposlednom rade tiež výchovnou školou poskytujúcou vzory správania i dobových noriem. Témou predkladanej práce je sociálne prostredie dvora palatína Mikuláša Esterházyho.

Dvor palatína Mikuláša Esterházyho (1583 – 1645) predstavoval v Uhorsku mocenské a politické centrum. Bol priestorom umenia, mecenášstva a okázalým javiskom reprezentácie. Neodmysliteľnou súčasťou dvorskej spoločnosti boli okrem familiárov, mládencov a šľachtických učňov aj osoby, ktoré mali na starosti bezproblémový chod dvora. Zabezpečovali duchovné vyžitie, komfort, pohodlie, ale aj základné záležitosti, medzi ktoré patrilo stravovanie, hygiena či odievanie. Na dvore, mieste prelínania dvoch svetov – privátneho i verejného – sa odohrávali všetky procesy a rituály každodenného života: či už to bolo bežné úradovanie a riadenie politických vecí, organizácia vojenských výprav, korešpondencia s ostatnými aristokratmi a rodinnými príslušníkmi, spoločné obedy, pohostenia návštev, cirkevné obrady, riešenie problémov s majetkami a ďalšie opakujúce sa prvky zložitej a komplikovanej každodennosti aristokrata. Výnimku tvorili len občasné vytrhnutia zo zabehnutého stereotypu v podobe rodových festivalov, narodenia potomkov, smrti príbuzných alebo trávenie voľného času na poľovačkách či v kúpeľoch...

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.