Knihy

Monografia zachytáva vývoj a úlohu kultúry v demokratizácii československej spoločnosti v období rokov 1968 – 1970 s dôrazom na slovenské reálie.

Dňa 26. júna 1945 diplomati 50 krajín, reprezentujúcich okolo 80 % svetovej populácie, založili v kalifornskom San Franciscu Organizáciu Spojených národov. Základná myšlienka konferencie, mier a spolupráca na celom svete, sú stále aktuálne.

Publikácia prináša príbeh plánovaného hospodárstva v Československu v období po skončení druhej svetovej vojny, s jeho reformami i vplyvmi na slovenskú ekonomiku.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom“ demokratizačného procesu, t. j. reformou socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar“ na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny“ v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Text sa zaoberá politickým, spoločenským, ekonomickým a kultúrnym vývojom na Slovensku v prvej polovici 17. storočia. Venuje sa zmenám po zosadení Rudolfa II., posilneniu pozície Bratislavy ako centra Uhorska, rastu moci šľachty a náboženským konfliktom medzi katolíkmi a protestantmi. Poukazuje aj na dôsledky týchto procesov, ktoré viedli k nestabilite, vojnovým konfliktom a zhoršeniu hospodárskej situácie obyvateľstva.

Kniha o počiatkoch ústavnej starostlivosti o osirelé deti v Uhorsku je najmä o dejinách sirotincov, o ich zakladateľoch, výchovno-vzdelávacích a konfesionálnych cieľoch, zamestnancoch a finančnom zabezpečení. Samotným sirotám, chovancom týchto ústavov a ich každodennému životu je venovaný menší priestor, akoby si zaslúžili. Dôvodom je, že chovanci ústavov, úroveň ich zaopatrenia a spôsob zaobchádzania s nimi, ostávali vždy na okraji záujmu ich správcov, dobrodincov i štátnej moci.

Wetzlerova publikácia nesie v sebe morálne posolstvo o odvahe človeka postaviť sa proti zlu aj v najťažších, či navonok beznádejných situáciách. A obsahuje ešte jedno nadčasové poznanie: Holokaust sa nezačal až vtedy, keď jeho obete hnali do dobytčích vagónov deportačných vlakov, ani vtedy, keď sa ocitli pred bránami vyhladzovacích táborov, resp. plynových komôr. To bolo iba "vyústenie" procesu, ktorý sa začínal verbálnymi útokmi, ostrakizovaním a perzekvovaním určitej skupiny občanov, ktorí boli vtedy označení za nepriateľa národa, štátu a celého ľudstva.

Milana Rastislava Štefánika pozná na Slovensku každý. Na druhej strane je francúzsky generál Maurice Janin na Slovensku osobou neznámou. Keď sledujeme pozorne Štefánikove životné osudy v čase prvej svetovej vojny, zistíme, že bez poznania, čo všetko tento francúzsky generál znamenal pre Štefánika, pre jeho vojenskú i diplomatickú kariéru, ostáva aj naše poznanie Štefánika neúplné a často aj veľmi nepresné. Štefánik a Janin boli veľmi rozdielni ako ľudia. Štefánik nepokojné klbko nervov, neustále kmitajúci od jednej ťažkej úlohy k druhej. Janin pokojný, o generáciu starší, rozvážny a skôr pomalý. A predsa medzi týmito rozdielnymi mužmi vzniklo blízke a hlboké priateľstvo. Priateľstvo, akých v dejinách veľa nepoznáme. Priateľstvo, ktoré pokračovalo aj po Štefánikovej smrti. Janin, ktorý Štefánika poznal dôverne, bránil jeho pamiatku proti pokusom vykresľovať jeho charakter v negatívnom zmysle a znižovať jeho zásluhy. Mauriceovi Janinovi je slovenská historická veda veľa dlžná. Táto kniha, ktorá prináša okrem úvodnej eseje všetko, čo Janin o Štefánikovi napísal, i dokumenty, ktoré Janin zhromaždil, je pokusom splatiť aspoň čiastočne tento dlh. Nemusíme so všetkým, čo Janin o Štefánikovi i o jeho smrti napísal, súhlasiť. Jeho svedectvo by sme však mali brať vážne. Bol to človek, ktorý Štefánika poznal najlepšie zo všetkých súčasníkov.

Na vývoji hodnosti palatína je možné sledovať celé dejiny Uhorského kráľovstva. V období vlády Arpádovcov boli palatíni vysoko postavení kráľovskí hodnostári, vyberaní spomedzi najvyššej šľachty. Boli súčasťou politického diania. Zúčastňovali sa vojenských výprav, mierových rokovaní, ako sudcovia riešili najmä lokálne problémy v kráľovstve. Hodnosť palatína sa vyskytovala na dvoroch v celej stredovekej Európe. V priebehu prvých troch storočí existencie Uhorského kráľovstva prešla značným vývojom, na ktorého konci bol úrad uhorského palatína špecifickou a unikátnou inštitúciou. Táto kniha je venovaná výskumu palatínov v dejinách Uhorského kráľovstva v stredoeurópskom kontexte približne v období rokov 1000 až 1301. Jej cieľom je priblížiť na konkrétnych príkladoch a analýze zmienok v prameňoch rôzne aspekty toho, kto bol palatín z hľadiska zachovaných zákonov a kráľovských nariadení, jeho súdnej moci, účasti na politickom dianí v kráľovstve aj mimo neho.

Alkohol zohrával v minulosti významnú úlohu takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V rôznych podobách, koncentráciách a kvalite bol neoddeliteľnou súčasťou stravovania a výživy. Patril k neodmysliteľným prvkom slávností, hostín, obetí, rituálov či náboženských úkonov. Prísahám, zmluvám a obchodom dodával vážnosť, prípitkami sa vyjadrovala úcta živým aj zosnulým. Alkohol však neplnil iba spoločenskú funkciu – využíval sa aj ako liek, anestetikum, antiseptikum či prísada do kozmetických a balzamovacích prípravkov. Kultúra pitia alkoholu sa v priebehu stáročí vyvíjala, no jej základné znaky pretrvali až dodnes. Tento najtolerovanejší intoxikant, zároveň oslavovaný i odsudzovaný, sa stal súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Na fenomén alkoholu v dejinách, kultúre, literatúre, životnom štýle, stravovaní, kriminalite či práve sa v tejto spoločnej monografii pozerá kolektív slovenských i zahraničných historikov, ktorý čitateľovi prináša podnetný a mnohovrstevnatý pohľad na tento neoddeliteľný aspekt ľudskej civilizácie.