Knihy

Účelové, „konzumentské“ chápanie histórie (národa, štátu, spoločnosti, jednotlivca) prináša so sebou jeden negatívny dôsledok, lepšie povedané nevyhnutný predpoklad: umelé alebo priam násilné, no vždy programové prerušenie prirodzenej kontinuity dejinného vývoja. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď v rýchlom slede dochádza k štátoprávnym, resp. k systémovo-politickým či k iným revolučným (pseudorevolučným) zmenám, k celospoločenským ruptúram. Na tie boli slovenské dejiny 20. storočia skutočne bohaté, čo vo vedomí spoločnosti zanechávalo jednak spravidla negatívne stopy, jednak „biele miesta“, teda isté vedomostné vákuum, ktoré sa dalo a dá pomerne rýchlo zapĺňať pôsobivými, citovo preexponovanými argumentmi. Historické vedomie slovenskej spoločnosti sa aj v 20. storočí formovalo v akejsi apologetickej polohe, čo čiastočne prevzala tiež slovenská historiografia. Bolo to pochopiteľné a v istých situáciách aj celkom legitímne, no čím ďalej tým viac sa daný jav stával istým anachronizmom a brzdou. Podobne to bolo aj s druhou axiómou slovenských dejín – s ich údajnou plebejskosťou.

Dňa 26. júna 1945 diplomati 50 krajín, reprezentujúcich okolo 80 % svetovej populácie, založili v kalifornskom San Franciscu Organizáciu Spojených národov. Základná myšlienka konferencie, mier a spolupráca na celom svete, sú stále aktuálne.

Publikácia prináša príbeh plánovaného hospodárstva v Československu v období po skončení druhej svetovej vojny, s jeho reformami i vplyvmi na slovenskú ekonomiku.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom“ demokratizačného procesu, t. j. reformou socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar“ na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny“ v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Text sa zaoberá politickým, spoločenským, ekonomickým a kultúrnym vývojom na Slovensku v prvej polovici 17. storočia. Venuje sa zmenám po zosadení Rudolfa II., posilneniu pozície Bratislavy ako centra Uhorska, rastu moci šľachty a náboženským konfliktom medzi katolíkmi a protestantmi. Poukazuje aj na dôsledky týchto procesov, ktoré viedli k nestabilite, vojnovým konfliktom a zhoršeniu hospodárskej situácie obyvateľstva.

Kniha o počiatkoch ústavnej starostlivosti o osirelé deti v Uhorsku je najmä o dejinách sirotincov, o ich zakladateľoch, výchovno-vzdelávacích a konfesionálnych cieľoch, zamestnancoch a finančnom zabezpečení. Samotným sirotám, chovancom týchto ústavov a ich každodennému životu je venovaný menší priestor, akoby si zaslúžili. Dôvodom je, že chovanci ústavov, úroveň ich zaopatrenia a spôsob zaobchádzania s nimi, ostávali vždy na okraji záujmu ich správcov, dobrodincov i štátnej moci.

Autor v publikácii sumarizuje poznatky o najvýznamnejších bitkách, ktoré sa natrvalo zapísali do vojenských dejín Slovenska, a to od príchodu Slovanov na naše územie a vzniku Samovej ríše do konca protihabsburského povstania Františka II. Rákociho, resp. do vzniku stálej armády roku 1715. Popritom venuje pozornosť aj tým vojenským udalostiam, ktoré sa síce odohrali mimo územia dnešného Slovenska, ale zásadným spôsobom ovplyvnili chod našich dejín.

Publikácia mapuje vzťahy Nemcov a Čechov na území Čiech a Moravy a je doplnená o fotografie i dobové tlačoviny.

Pre mnohých autorov spomedzi historikov, bádateľov z rozličných oblastí, ale aj radových čitateľov sa hodnotenie osobnosti Jozefa Tisa stáva kritériom vzťahu k národu, štátu, fašizmu, demokracii či totalite. Takýto prístup vytvára ideálne podmienky pre vznik rozličných legiend, mýtov a antimýtov, ktoré túto osobnosť buď legendarizujú, alebo démonizujú, čím sa sťažuje objektívne poznávanie života a pôsobenia tohto politika v rôznych etapách vývoja slovenskej spoločnosti. Najschodnejšia cesta k objektivizácii a racionalizácii výskumu všetkých oblastí dejín štátu, národa a jeho reprezentantov spočíva v publikovaní dobových dokumentov. Práve z toho dôvodu vyšiel aj tretí zväzok dokumentov o publicistickej činnosti Jozefa Tisa.

Wetzlerova publikácia nesie v sebe morálne posolstvo o odvahe človeka postaviť sa proti zlu aj v najťažších, či navonok beznádejných situáciách. A obsahuje ešte jedno nadčasové poznanie: Holokaust sa nezačal až vtedy, keď jeho obete hnali do dobytčích vagónov deportačných vlakov, ani vtedy, keď sa ocitli pred bránami vyhladzovacích táborov, resp. plynových komôr. To bolo iba "vyústenie" procesu, ktorý sa začínal verbálnymi útokmi, ostrakizovaním a perzekvovaním určitej skupiny občanov, ktorí boli vtedy označení za nepriateľa národa, štátu a celého ľudstva.