Knihy

Cieľom publikácie nie je škandalizovať, ale v širších spoločenských súvislostiach priblížiť naše dejiny cez prirodzené stránky ľudskej povahy, na ktoré by sme ani pri významných osobnostiach našich dejín nemali zabúdať.

Príbeh Šikovej reformy sa stal procesom, ktorý zasiahol hádam všetky súčasti spoločenského vývoja v Československu 60. rokov 20. storočia – mal dosah nielen na vývoj hospodárstva, ale aj na sféru politickú i sociálnu.

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom, so školou podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Členovia kapituly — prepošti a kanonici — vďaka univerzitným štúdiám, praxi získanej v kancelárii arcibiskupa alebo v Rímskej kúrii poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Dejiny kapituly sú tak zároveň dejinami konkrétnych osôb, ktoré na jednej strane plnili sakrálne funkcie vyplývajúce z ich úradu, a na druhej strane sa z titulu svojho diplomatického poverenia suverénne pohybovali v pápežskej kúrii alebo na dvoroch panovníkov. Kráľovi nielen sprostredkovali sobáše a mierové rokovania, ale niektorí z nich mu vo funkcii dvorského lekára predpisovali vhodné lieky a prostriedky na udržanie zdravej životosprávy.

Idea modernizácie je v slovenskej sociológii relatívne nová. Objavila sa po roku 1989, v čase, keď vo svetovej sociológii nastupovala už druhá vlna modernizačných teórií. Počas 90. rokov 20. storočia patrila téma modernizácie k najfrekventovanejším námetom v slovenskej sociológii a z časového hľadiska môžeme práce slovenských sociológov zaradiť do druhej vlny modernizačných teórií. Preto je zaujímavé sledovať, ako slovenská sociológia nadviazala na existujúci stav poznania v tejto oblasti.

Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny.

Jadrom publikácie je chronologický prehľad udalostí spojených s Novembrom '89, ktoré súvisia predovšetkým so Slovenskom, ale sú zasadené do celoslovenského a česko-slovenského kontextu. Prehľad je rozdelený do dvoch časovo vymedzených celkov. Prvý sa začína sviečkovou manifestáciou 25. marca 1988, jedným z najvýznamnejších prejavov odporu proti komunistickému režimu, a končí 16. novembrom 1989, predvečerom udalostí, ktoré zásadne ovplyvnili ďalší vývoj slovenskej a českej spoločnosti. Druhý celok začína 17. novembrom 1989 a pokračuje až do parlamentných volieb 8. – 9. júna 1990, resp. do volieb ústavných činiteľov a zostavenia federálnej a národných vlád. Publikácia obsahuje aj úvodnú štúdiu, ktorá čitateľovi približuje historický kontext novembrových udalostí, a výberovú bibliografiu. Autormi sú vedeckí pracovníci Historického ústavu SAV v Bratislave.

Autori v publikácii približujú rôzne fenomény vývoja regiónu Orava a jeho obyvateľstva od stredoveku až po polovicu 20. storočia.

Autor chronologickej príručky vychádzal pri jej príprave z praxou overeného poznatku, že základné historické dáta samy osebe síce nemajú rozhodujúci význam pre poznanie minulosti, ale sú jeho nevyhnutným predpokladom. Navyše umožňujú poukázať na tie stránky minulého vývoja – v tomto prípade československej zahraničnej politiky v rokoch 1945 – 1992, ktoré v prácach zovšeobecňujúceho rázu (ale i v učebniciach dejepisu určených pre rôzne typy škôl) chýbajú, lebo ich štruktúra je nevyhnutne iná než vecné členenie a obsahová náplň chronologického prehľadu. Zatiaľ čo v syntetických prácach sa v korelácii so spracovávanou témou kladie dôraz na primeraný výber nosných faktov a čo najúplnejší popis súvislostí medzi nimi, cieľom publikácií zaoberajúcich sa „dejinami v dátumoch“ je priniesť čo najväčšie množstvo relevantných historických dát bez toho, aby sa pri každom uvedenom údaji obligátne poukazovalo na s ním spojené špecifické súvislosti.

Autor v publikácii skúma niektoré aspekty slovenského historického pohybu a ich reflexiu v historiografii i v laickom historickom povedomí v predchádzajúcich dvoch storočiach. Taktiež sa sústreďuje na politiku a niektoré politické osobnosti v prvom demokratickom režime, teda v prvej Československej republike.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.