Knihy

Monografia Mateja Medveckého sa venuje dejinám spravodajsko-bezpečnostného aparátu na Slovensku v rokoch 1945 – 1948, so zameraním na VII. odbor Povereníctva vnútra. Autor analyzuje vznik, organizačný vývoj a fungovanie tohto úradu, ktorý bol už od roku 1945 pod kontrolou komunistickej strany a slúžil ako kľúčový nástroj v politickom zápase o získanie mocenského monopolu. Publikácia sa zaoberá metódami práce s agentúrou, konštruovaním tzv. ilegálnych skupín a ich zneužívaním na politické ciele, vrátane prípravy tzv. jesennej krízy v roku 1947. Osobitná pozornosť je venovaná úlohe VII. odboru pri komunistickom prevrate vo februári 1948. Kniha ponúka detailný pohľad na fungovanie významnej inštitúcie obdobia ľudovej demokracie, ako aj na motivácie a myslenie jej príslušníkov v kontexte dobového diania.

Publikácia sa zameriava nielen na osvetlenie útekov za slobodou, ale objasňuje aj následné kroky štátnej bezpečnosti, ústiace do série politicky motivovaných procesov, väznenia príbuzných či známych aktérov únosov.

Pohľad na činnosť slovenskej časti jednej z najvplyvnejších politických strán medzivojnového Československa a jej popredných predstaviteľov.

Kniha sa zaoberá zákonodarstvom a inštitucionálnymi zmenami v sirotskej agende, aj prechodom od súkromnej, spolkovej a cirkevnej dobročinnosti k sociálnej politike štátu. Jednotlivé kapitoly osvetľujú situáciu sirôt z aristokratických, poddanských, meštianskych aj robotníckych rodín. Dokumentujú, ako a prečo všetci pomáhajúci aktéri „bojovali“ o dieťa. Starali sa o siroty a sociálne odkázané deti spravidla v mene určitej skupiny alebo svetonázoru – kresťanského milosrdenstva, židovskej náboženskej spolupatričnosti, solidarity príslušníkov „slušných a usporiadaných“ meštianskych vrstiev, v mene národa, vlasti či štátu.

Životné príbehy zaujímavých postáv, ktoré pomerne významne, nie vždy len pozitívne vstúpili do dejín Slovenska v 19. storočí. Nepriazeň osudu a rôznorodé ľudské záujmy spôsobili, že ich mená a činy sa vytratili z historickej pamäti.

Práca sa usiluje podať ucelený obraz o základných otázkach súvisiacich so zahraničnou politikou a diplomaciou Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945, ako aj o okolnostiach, príčinách a dôsledkoch jej vzniku.

Publikácia približuje zdravotné pomery na Slovensku so zameraním na infekčné ochorenia v období od vzniku Československej republiky až do roku 1968. Monografia pozostáva zo štyroch kapitol, ktoré sa venujú dvom hlavným oblastiam: inštitucionalizácii boja proti infekčným chorobám na medzinárodnej aj vnútroštátnej úrovni a vývoju odborných medicínskych poznatkov a praxe v meniacich sa spoločenských podmienkach. Osobitná pozornosť je venovaná boju proti brušnému týfusu a trachómu, ktoré sú podrobne zmapované.

Dejiny ženskej emancipácie nemožno vnímať izolovane od iných fenoménov politických, sociálnych a intelektuálnych dejín. Je nesporné, že v období prelomu 19. a 20. storočia bol v strednej Európe dominujúcou ideológiou nacionalizmus. Toto tvrdenie platí ešte výraznejšie v rámci dejín jednotlivých národných hnutí v Rakúsko-Uhorsku. Myšlienky emancipácie žien a snahy o ich praktické napĺňanie v prostredí národoveckých komunít sa teda rozvíjali v rámci nacionalistického diskurzu. Bolo to celkom prirodzené, keďže „nacionalizmus znamenal pre rozvoj emancipácie žien výrazný impulz.“ Úzka súvislosť medzi dejinami ženskej emancipácie a dejinami nacionalizmu predstavuje základné východisko pri koncipovaní predkladanej publikácie.

Autor na regionálnom pôdoryse východoslovenského mesta i okresu Medzilaborce približuje osudy tamojšej židovskej komunity v čase autonómneho Slovenska a vojnovej Slovenskej republiky.

Jednou z najdôležitejších ciest spoznávania a prezentácie každodennosti v dejinách je analýza mestského práva. Mestské právo samo o sebe nie je obrazom reálnej skutočnosti. Je to len istá idea, súbor predstáv o tom, ako by mal mestský organizmus fungovať. V práci sa odzrkadľuje rozdiel i súvzťažnosť medzi želateľným, regulujúcim a deklarovaným na jednej strane a každodennou realitou na strane druhej.