Knihy

Verejnými slávnosťami sa spoločnosť reprezentuje, ale aj konštituuje – pretože inscenujú, kto je „náš“ a kto „cudzí“, kto sa aktívne alebo pasívne zúčastňuje osláv, alebo na druhej strane, kto sa demonštratívne nezúčastňuje či podujatie narušuje. Za monarchie sa účastníci mali stotožňovať s dynastiou, v totalitných režimoch s vládnucou stranou, v demokratických spoločnostiach zväčša s historickými zakladateľskými osobnosťami a udalosťami (so založením štátu, s povstaním proti predošlému štátu, prijatím ústavy a pod.). Religiózne a svetské prvky sa často prekrývali, takže historici hovoria o sekularizácii náboženských slávností a sakralizácii politických osláv.

Panovanie Márie Terézie sa podľa zvolených priorít a rozsahu reforiem zvyčajne delí na dve časti. Prvá sa začína nástupom na trón a končí sa spolu s rakúsko-pruskými vojnami v roku 1763, druhá je vymedzená rokmi 1763 – 1780. V prvom období sa realizovali reformné opatrenia, ktoré mali vzhľadom na prebiehajúcu vojnu priniesť okamžitý finančný zisk. Tie sa však vzťahovali len na rakúske a české krajiny, Uhorska sa v podstate nedotkli. Po roku 1763 pristúpila viedenská vláda k radikálnym a zásadným reformám, ktoré pravdepodobne zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života aj v uhorskej časti monarchie. V historiografii sa prioritne spomína úprava poddanskej otázky, reforma súdnictva, katolíckej cirkvi a školstva. Menej sa už reflektuje skutočnosť, že pod vplyvom kameralizmu a populacionistického učenia sa populácia začala vnímať ako základ bohatstva štátu a početné opatrenia smerovali nielen k jej zvýšeniu, ale aj „skvalitneniu“. S tým úzko súvisela reforma zdravotníctva, sociálnej starostlivosti i početné nariadenia o ochrane zdravia a ľudských životov.

Béla Grünwald, s ktorého menom sa spája zatvorenie troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej, sa stal najnegatívnejšou postavou slovenskej národnej pamäti. Čo ho motivovalo, ako sa dá jeho konanie vysvetliť? Dá sa jeho protislovenské vystupovanie vysvetliť jeho osobným životným príbehom?

Poľsko-nemecká korešpondencia biskupov z roku 1965 je považovaná za jeden z najdôležitejších impulzov a rozhodujúci podnet pre dialóg medzi Nemcami a Poliakmi. Posolstvo zmierenia poľského episkopátu so svojou slávnou formulou „odpúšťame a prosíme o odpustenie“ sa odvtedy stalo synonymom pre prekonávanie národných nepriateľstiev. Vzorná funkcia tejto korešpondencie však často zakrýva pohľad na namáhavý vývoj jej pokrokového a pozitívneho vyžarovania, ktorý bol a stále je sťažovaný mnohými prekážkami a odporom. Tie sa odrážajú predovšetkým v asymetrickom hodnotení oboch listov: na jednej strane prelomové gesto zmierenia poľského episkopátu, na druhej strane zdanlivo zdržanlivá a sklamaním naplnená odpoveď nemeckých biskupov, ktorí sa vyhli uznaniu línie Odra-Nisa. Táto štúdia však spochybňuje uvedené rozprávanie. Rozšírenie korešpondencie o ďalšie verbálne a písomné vyjadrenia nemeckých a poľských hierarchov v rámci ich koncilového dialógu, ako aj jej zasadenie do vtedajších politických, spoločenských, cirkevných a eticko-náboženských kontextov, vedie k záveru, že politické interpretácie míňajú hlavnú podstatu tejto korešpondencie a ukazujú sa ako nevhodné na jej pochopenie a hodnotenie.

Dub?ekovo vedenie KS? lav?rovalo, ustupovalo a nakoniec v apr?li 1969 uvo?nilo poz?cie a bolo vystriedan? novou garnit?rou v ?ele s Hus?kom. T? za?ala presadzova? sovietske pon?manie "normaliz?cie" predov?etk?m v samotnej komunistickej strane, no ?oskoro ho vn?tilo celej spolo?nosti

Odborn?ci z r?znych oblast? b?dania zo Slovenska, ?eskej republiky, Rak?ska, Ukrajiny a Ruskej feder?cie sa pok?sili objasni? pr??iny a d?sledky hav?rie nielen z poh?adu ?al?ieho v?voja jadrovej energetiky, ale aj z h?adiska ochrany ?udsk?ho zdravia a pr?rodn?ho prostredia. Tretia ?as? publik?cie m? n?zov ?ernoby? a pam??.