Knihy

Autori sa v štrnástich kapitolách zamerali na skúmanie rôznych aspektov politickej, oficiálnej, systémovej a organizovanej korupcie v Uhorsku, na Slovensku a v Československu v 19. a 20. storočí. Sústredili sa na tri tematické oblasti: volebnú korupciu, „čierne“ financovanie politických strán a štátny, resp. režimový klientelizmus a protekcionizmus. Medzi najdôležitejšie výsledky analýz patrí zistenie, že politická korupcia vo svojich rôznych podobách spočiatku prispievala etablovaniu a stabilizácii politického režimu a štátu – bez ohľadu na charakter režimu (konštitučnú monarchiu, parlamentnú demokraciu, autoritársky/totalitárny), v stredno- a dlhodobom režime však pôsobila destabilizujúco a dezintegrujúco.

Autori publikácie si kladú za cieľ prispieť k diskusii o povojnovom a pofebruárovom vývoji slovenskej spoločnosti, obohatiť doterajšie poznanie a poskytnúť impulzy pre ďalší výskum tejto mimoriadne zaujímavej periódy novodobých dejín.

Publikácia prináša prvý komplexnejší pohľad na hospodárske pomery v období 1942 – 1945 na pozadí širších sociálno-ekonomických a medzinárodných hospodársko-politických súvislostí. Autori hodnotia príčiny konjunkturálneho rastu hospodárstva Slovenska v rokoch 1942 – 1943 a postupnej deštrukcie hospodárskych výsledkov vojnového konjunktúry počas rokov 1944 – 1945.

Oblasť stredoslovenských banských miest, formovaná banskou, hutníckou a mincovnou činnosťou do podoby historickej industriálnej krajiny, fascinuje svojou ranonovovekou technickou i umeleckou progresivitou už niekoľko storočí. Geografické vymedzenie nezahŕňa len známe mestá ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica či Kremnica, ale aj Novú Baňu, Pukanec, Banskú Belú a Ľubietovú, okolité banské osady či hrady a hradné panstvá, napríklad Ľupču, Dobrú Nivu alebo Vígľaš. Prezentované obdobie je ohraničené 1. júlom 1548, keď stredoslovenské banské mestá prešli pod správu Ferdinanda I. Habsburského a hornou hranicou je rok 1800, keď v strednej Európe ustupuje osvietenstvo, reprezentované osobitou „jozefínskou“ verziou, ale i vyhranené reakcie naň.

Usporiadanie spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. storočia sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovala talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.

Krajiny strednej Európy prešli medzi 10. a 12. storočím obdobím zásadných zmien. Táto transformácia sa nevyhla ani oblasti výkonu moci, kde sa naplno prejavila úzka spolupráca vojensko-politických a duchovných elít. Symbióza kresťanskej viery a vojny sa prejavila v bohatom komplexe náboženského vojenstva. Ten zahŕňal špecifické rituály, symboly a rétoriku, ktoré postupne formovali idey svätej vojny a križiackych výprav. Táto kniha ponúka prvé komparatívne spracovanie vzájomného pôsobenia výkonu moci arpádovských, přemyslovských a piastovských panovníkov a náboženského vojenstva na prelome raného a vrcholného stredoveku. Na základe analýzy dobových prameňov je možné sledovať, že kresťanské vojenstvo slúžilo na sakralizáciu a legitimizáciu moci, ako aj na hlbšiu integráciu stredoeurópskych dynastií a ich krajín do sveta latinského kresťanstva, čím prispievali k vytváraniu ich spoločnej identity.

Predkladaná monografia sa snaží na jednom mieste priblížiť nielen odbornej verejnosti, ale aj nadšencom pamiatok a histórie obytnú šľachtickú architektúru niekdajšieho historického regiónu.

Autori sa usilujú predstaviť dejiny domu tretej probácie Spoločnosti Ježišovej v Telči, založeného v polovici 17. storočia, v širokom kontexte. Najširší rámec mu poskytujú úvodné texty venované jezuitskému rádu a architektúre, ktorú zanechal na českom a moravskom území, užší rámec potom tvoria dejiny mesta a panstva. Rehoľný dom fungoval v prostredí telčských mešťanov, členov šľachtických rodov, ktorí vlastnili mesto a okolité panstvo v priebehu 16. – 18. storočia, miestnych farárov a mníchov z iných rehoľných rádov. Všetky tieto skupiny ovplyvňovali život rehoľnej komunity, rovnako ako ona zasahovala do ich životov. Nejde o napínavý príbeh plný dramatických udalostí, ale skôr o detailný pohľad na pomerne pokojné dejiny mesta, panstva a jezuitského domu v priebehu dvoch storočí. Priamy pohľad do spoločenstva mníchov obývajúcich dom tretej probácie poskytuje čitateľovi fiktívne rozprávanie jedného z nich, rehoľného historika Joanna Millera. Vďaka tomuto rozprávaniu sa čitateľovi odkrýva plastický a živý historický obraz 16. – 18. storočia, zobrazujúci malý výsek dejín duchovného spoločenstva, ktoré priamo formovalo život mesta Telč na juhozápade Moravy. Zároveň mu to umožní lepšie pochopiť dejiny početnej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorá pôsobila na celom území krajín Českej koruny.

Siedmy zväzok Histórie zadnými dverami pripravili historici z Historického ústavu SAV, v. v. i. s odhodlaním opäť si „pocestovať“ našimi i svetovými dejinami. Od Veľkej Moravy cez „temný“ stredovek až po modernú dobu, studenú vojnu a koniec „atómového“ storočia. Inak povedané, prináša „zadnými dverami“ opäť niečo iné, nové a zaujímavé, napríklad o zdraví a hygiene v stredoveku, o hodovaní a obžerstve, či aj o balzamovaní kráľov, o kacíroch, bosorkách a kulte Lucifera, o divadelnom živote na prelome 18. a 19. storočia, o dopravnom prostriedku kedysi nazývanom „rýchlonôžka“, o nenaplnenej Štefánikovej „uhorskej“ láske k Emílii Chovanovej, o pražskom komunistickom prevrate v roku 1948, o Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975, alebo o drogovej závislosti mládeže na Slovensku po roku 1989. Namiesto záveru ponúka niečo, čo by ste asi skutočne nečakali – ako vznikol Deň stromov.

Predmetom publikácie sú sociálne a kultúrne dejiny v období 16. až 18. storočia prostredníctvom perspektívy individuálnych aktérov. Ide o obdobie, ktoré bolo vzhľadom na okolnosti spojené s vojnou s Osmanskou ríšou, ako aj protihabsburskými povstaniami nesmierne dynamické, až turbulentné. Po skončení povstaní došlo k pokusu o modernizáciu krajiny prostredníctvom habsburského panovníckeho dvora. V tak rozsiahlych témach, a predovšetkým štruktúrach spoločnosti, sa však jednotlivec ako aktér dejín trochu strácal, alebo sa anonymizoval v mase svojej society (poddaní, mešťania). Spracovatelia jednotlivých okruhov sa preto zamerali nielen na dlhšie časové úseky, ale aj na prípadové štúdie a sondy v rámci spoločenských štruktúr. Príspevky autorov sa venujú predstaviteľom moci v Uhorskom kráľovstve, inteligencii, obyvateľom miest a vidieka a mužskému a ženskému svetu. Jednotlivé štruktúry spoločnosti vykresľujú aj pomocou konania jednotlivcov – konkrétnych životných osudov. Kniha má svojim zameraním potenciál osloviť nielen odborníkov, ale aj širšiu verejnosť.