Knihy

Stibor zo Stiboric , pán Beckova a "celej riekyVáh", je jednou z mála historických postáv, ktorých obraz sa zachoval v ľudových povestiach. Napriek tomu je ako reálna historická osobnosť prakticky neznámy. Hoci prežil na Slovensku skoro celý život a výrazne zasiahol do jeho dejín, až dosiaľ mu slovenská historiografia nevenovala takmer nijakú pozornosť.

Publikácia odhaľuje kontinuitu v demokratizačnom vývoji. Poukazuje na impulzy i brzdy v sprievodnej politizácii spoločnosti počas monarchie a republiky. Z tejto širšej perspektívy sa venuje aj demokratickej revolúcii v rokoch 1918 až 1920. Ukazuje, že demokratizácia sa spája skôr s evolúciou než s revolúciou. Od rozširovania demokratických ideálov vedie dlhšia cesta k ich zakotveniu v legislatíve a ešte dlhšia cesta k tomu, aby sa stali každodennou hodnotou v živote a myslení ľudí.

Príbeh Šikovej reformy sa stal procesom, ktorý zasiahol hádam všetky súčasti spoločenského vývoja v Československu 60. rokov 20. storočia – mal dosah nielen na vývoj hospodárstva, ale aj na sféru politickú i sociálnu.

Blízki a predsa rozdielni. To je rozpätie, v ktorom sa pohybujú historické osudy a vzájomné vzťahy Slovákov a Čechov. Spoločný pôvod, ktorý je pred nami ukrytý v protohistorických hmlách, vzájomné stýkanie a potýkanie sa v raných dobách historických, spoločný život v habsburskej monarchii, ale v jej rozdielnych častiach a napokon život v spoločnom štáte. Spoločného je toľko, že to niektorých viedlo k sformulovaniu pojmu „československé dejiny“. Ukazuje sa, že tento pojem nie je celkom správny. No nie je korektný ani prístup, ktorý sa usiluje za každú cenu oba národy „historicky oddeliť”. A navyše do odbornej diskusie sa doteraz vždy miešala nejaká ideológia či politika. A to jednak v úsilí presadzovať historickú jednotu, alebo naopak, za každú cenu všetko zjednocujúce potierať. Kniha Dušana Kováča sa usiluje sumarizovať doterajší výskum bez emócií a postranných tendencií. Poskytuje ucelený obraz slovensko - českých vzťahov podnecuje úvahy a diskusiu. Uzatvára jednu a začína novú epochu historického bádania v oblasti slovensko - českých vzťahov.

Monografia zachytáva vývoj a úlohu kultúry v demokratizácii československej spoločnosti v období rokov 1968 – 1970 s dôrazom na slovenské reálie.

Publikácia obsahuje štúdie prednesené na vedeckej konferencii, ktorá sa konala koncom roka 2005.

Chronológia zachytáva podstatné udalosti odohrávajúce sa nielen na území slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.

Medzinárodné súvislosti vývoja Slovenska a slovenskej otázky v rokoch 1939 – 1945 spadajúce do obdobia vojenského, politického a ideologického konfliktu medzi štátmi protihitlerovskej koalície a krajinami Osi predstavujú nedeliteľnú súčasť slovenských moderných dejín. Súčasne reflektujú politiku jednotlivých veľmocí a ďalších štátov voči strednej Európe s osobitným zreteľom na Slovensko. V rámci tejto širokej témy sa autori pokúsili zdokumentovať a zhodnotiť, či uvedené štáty a ich politické reprezentácie chápali Slovensko a slovenskú otázku ako objekt alebo subjekt medzinárodných vzťahov daného obdobia a akým spôsobom s ním rátali v povojnovej Európe.

Prenasledovanie židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vychádzajúce z presvedčenia vtedajšieho vládnuceho režimu, že jej príslušníci sú nepriateľmi slovenského národa, vyústilo do obludného systému zákonov a nariadení. Na jeho konci stála pauperizovaná masa ľudí zbavených politických, sociálnych, občianskych i základných ľudských práv. V hospodárskej oblasti siahol štát na všetok majetok v ich rukách. Predkladaná práca sleduje časť tohto procesu – arizovanie, resp. nacionalizovanie židovského pozemkového majetku, ktoré sa malo realizovať ako súčasť novej pozemkovej reformy. Jej hlavným zámerom, prezentovaným verejnosti, bolo vyformovanie silného roľníckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" národa. Veľkolepé ciele sa však naplniť nepodarilo.

Dejiny Slovenska chápané iba v úzkom teritoriálnom, či dokonca etnickom rámci, nepredstavujú samy osebe zmysluplnú oblasť historického výskumu. Pochopenie širokého časového a priestorového rámca, v ktorom sa dejiny Slovenska a Slovákov odohrávali, umožňuje slovenskej historiografii posunúť poznanie historického procesu do novej dimenzie, a tým aj dosiahnuť vo výskume novú kvalitu.