Knihy

Publikácia prináša príbeh plánovaného hospodárstva v Československu v období po skončení druhej svetovej vojny, s jeho reformami i vplyvmi na slovenskú ekonomiku.

Kapitoly publikácie, ktorá vychádza pri príležitosti životného jubilea Bohumily Ferenčuhovej, reflektujú politický, kultúrny, sociálny vývoj, ale tiež aj modernizačné posuny, ku ktorým na Slovensku prichádzalo v 20. storočí počas striedajúcich sa režimov.

Monografia zachytáva vývoj a úlohu kultúry v demokratizácii československej spoločnosti v období rokov 1968 – 1970 s dôrazom na slovenské reálie.

Dňa 26. júna 1945 diplomati 50 krajín, reprezentujúcich okolo 80 % svetovej populácie, založili v kalifornskom San Franciscu Organizáciu Spojených národov. Základná myšlienka konferencie, mier a spolupráca na celom svete, sú stále aktuálne.

Cieľom predloženej práce je posunúť stav poznania problematiky náboru a nasadenia pracovných síl do Nemeckej ríše. Publikované dokumenty prinášajú nielen informácie o priebehu náboru, o pracovných a životných podmienkach slovenských robotníkov v ríši, o počte naverbovaných občanov, ale pomáhajú tiež dotvárať obraz o jednotlivých aspektoch politicko-ekonomických vzťahov medzi slovenským štátom a „ochrannou“ mocnosťou. Fenomén náboru pracovných síl vníma ako ekonomickú migráciu, ktorej katalyzátorom bola nepochybne vysoká nezamestnanosť na Slovensku v rokoch 1939/1940 a neporovnateľne lepšie mzdové podmienky v Nemeckej ríši. To vysvetľuje počiatočný veľký dopyt produktívneho obyvateľstva po získaní pracovného miesta v Nemecku. Prináša tiež nové poznatky o donucovacích formách a metódach náboru nacionálno-socialistických vojensko-bezpečnostných orgánov po vypuknutí SNP, resp. po prechode frontu cez územie Slovenska na prelome rokov 1944/45, či o okolnostiach kompenzácie nevyplatených miezd v povojnovom období.

Cieľom tejto knihy je charakterizovať najdôležitejšie sociálne dôsledky prvej svetovej vojny na území Slovenska ako súčasti širšieho kontextu Uhorska a Habsburskej monarchie. Zameriava sa na významné faktory a javy, ktoré prvá svetová vojna spôsobila, posilnila alebo urýchlila. Nejde o knihu o bojových operáciách, diplomatických aktivitách ani o zahraničnom odboji, ktoré sú už pomerne dobre spracované. Pri charakteristike podmienok výnimočného vojnového režimu a jeho dopadu na spoločnosť prináša sondy do doteraz málo preskúmaných sociálnych a kultúrnych aspektov Veľkej vojny z pohľadu jej radových účastníkov v zázemí a na fronte.

Hlavnou nositeľkou požiadavky autonómneho Slovenska v Československu bola Hlinkova slovenská ľudová strana. Jej poprední predstavitelia počas krízy na jeseň 1938 rozmýšľali aj o iných formách štátoprávneho usporiadania Slovenska, než bolo jeho začlenenie v rámci Československa, resp. Česko-Slovenska. Poľsko a Maďarsko preto zohrávali dôležitú úlohu v hľadaní politických alternatív slovenských politikov v roku 1938. Územné straty Slovenska v prospech Maďarska a Poľska priniesli v tomto smere korektúru vo vnímaní týchto štátov slovenskými politikmi. Vyjadrením tohto názorového prelomu boli okolnosti vzniku Slovenského štátu a úloha, ktorú pri tejto udalosti zohralo Nemecko.

Publikácia Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas druhej svetovej vojny prináša najnovšie poznatky o spolupráci, ale aj o konfliktoch medzi československými spravodajcami a jednou z najznámejších sabotážnych organizácií druhej svetovej vojny – britskou Special Operations Executive (SOE). Základy tohto partnerstva boli položené už v 30. rokoch 20. storočia, teda nielen pred rozbitím Československej republiky, ale aj pred samotným vznikom SOE. Vďaka rozsiahlemu výskumu v domácich aj zahraničných archívoch autor podrobne sleduje vývoj tohto vzťahu a ponúka nové hypotézy o príčinách zlyhania tejto kľúčovej spolupráce, ktorá zásadne ovplyvnila činnosť domáceho odboja počas druhej svetovej vojny.

Publikácia sa zameriava na problematiku etnickej rozmanitosti v pohraničných regiónoch medzivojnového Československa, pričom osobitnú pozornosť venuje východnému Slovensku. Autori skúmajú, ako multietnický charakter týchto periférií ovplyvňoval politickú, spoločenskú a kultúrnu stabilitu štátu. Zborník prostredníctvom regionálnych prípadových štúdií a analýzy archívnych prameňov, demografických údajov či dobových dokumentov odhaľuje, do akej miery lokálne rozdiely komplikovali snahy o upevnenie centrálnej štátnej identity. Kniha predstavuje hodnotný príspevok k výskumu medzivojnovej multietnicity, periférnosti a napätí v rámci stredoeurópskeho priestoru.

Účelové, „konzumentské“ chápanie histórie (národa, štátu, spoločnosti, jednotlivca) prináša so sebou jeden negatívny dôsledok, lepšie povedané nevyhnutný predpoklad: umelé alebo priam násilné, no vždy programové prerušenie prirodzenej kontinuity dejinného vývoja. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď v rýchlom slede dochádza k štátoprávnym, resp. k systémovo-politickým či k iným revolučným (pseudorevolučným) zmenám, k celospoločenským ruptúram. Na tie boli slovenské dejiny 20. storočia skutočne bohaté, čo vo vedomí spoločnosti zanechávalo jednak spravidla negatívne stopy, jednak „biele miesta“, teda isté vedomostné vákuum, ktoré sa dalo a dá pomerne rýchlo zapĺňať pôsobivými, citovo preexponovanými argumentmi. Historické vedomie slovenskej spoločnosti sa aj v 20. storočí formovalo v akejsi apologetickej polohe, čo čiastočne prevzala tiež slovenská historiografia. Bolo to pochopiteľné a v istých situáciách aj celkom legitímne, no čím ďalej tým viac sa daný jav stával istým anachronizmom a brzdou. Podobne to bolo aj s druhou axiómou slovenských dejín – s ich údajnou plebejskosťou.