Knihy

Práca sa zaoberá ideológiou a politickým pôsobením Slovenskej národnej strany (SNS) v období prvej Československej republiky. V prvom tematickom okruhu analyzuje základné ideologické východiská strany, najmä problematiku slovenského nacionalizmu a požiadavku autonómie Slovenska v rámci Československa. Druhá časť sa sústreďuje na interpretáciu medzinárodného politického vývoja po prvej svetovej vojne a skúma postoje SNS k ľavicovým ideológiám, internacionalizmu, fašizmu, nacizmu a komunizmu. Tretí okruh mapuje postavenie SNS v stranícko-politickom systéme ČSR, pričom pozornosť venuje jej vzťahom s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, českými nacionalistickými stranami a ďalšími politickými subjektmi. Cieľom práce je komplexne zhodnotiť ideové smerovanie SNS a jej miesto v politickom živote medzivojnového Československa.

Hlavnou nositeľkou požiadavky autonómneho Slovenska v Československu bola Hlinkova slovenská ľudová strana. Jej poprední predstavitelia počas krízy na jeseň 1938 rozmýšľali aj o iných formách štátoprávneho usporiadania Slovenska, než bolo jeho začlenenie v rámci Československa, resp. Česko-Slovenska. Poľsko a Maďarsko preto zohrávali dôležitú úlohu v hľadaní politických alternatív slovenských politikov v roku 1938. Územné straty Slovenska v prospech Maďarska a Poľska priniesli v tomto smere korektúru vo vnímaní týchto štátov slovenskými politikmi. Vyjadrením tohto názorového prelomu boli okolnosti vzniku Slovenského štátu a úloha, ktorú pri tejto udalosti zohralo Nemecko.

Výber v chronologickom slede na seba nadväzujúcich kapitol, akýchsi hĺbkových sond do vojenskohistorickej problematiky našich dejín od revolúcie 1848 do začiatkov prvej svetovej vojny.

Autori sa vo svojich prácach venujú udalostiam záverečnej etapy druhej svetovej vojny a analyzujú vývoj vzťahov medzi štátom a cirkvou v prvých povojnových rokoch.

Publikácia sa zameriava na problematiku etnickej rozmanitosti v pohraničných regiónoch medzivojnového Československa, pričom osobitnú pozornosť venuje východnému Slovensku. Autori skúmajú, ako multietnický charakter týchto periférií ovplyvňoval politickú, spoločenskú a kultúrnu stabilitu štátu. Zborník prostredníctvom regionálnych prípadových štúdií a analýzy archívnych prameňov, demografických údajov či dobových dokumentov odhaľuje, do akej miery lokálne rozdiely komplikovali snahy o upevnenie centrálnej štátnej identity. Kniha predstavuje hodnotný príspevok k výskumu medzivojnovej multietnicity, periférnosti a napätí v rámci stredoeurópskeho priestoru.

Publikácia sleduje zdroje, ktoré ovplyvňovali vývoj národného vedomia Slovákov od obdobia pôsobenia Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Rast záujmu o minulosť priniesol humanizmus. Uhorskí historici už v 17. storočí poznali všetky základné pramene, pápežské listiny, buly, legendy a kroniky k veľkomoravskému obdobiu. Vyzdvihovala sa úloha Nitry ako sídla kniežaťa Pribinu, ako miesto vysvätenia najstaršieho známeho kresťanského chrámu u nás, aj ako centrum údelného kniežatstva. Všetky tieto prvky nabrali nový rozmer v priebehu 18. storočia, ktorý súvisel s rozvojom slovenskej historiografie. Základ vedeckého historického bádania položili príslušníci jezuitskej historickej školy, ktorí pri tvorbe svojich diel vychádzali z konkrétnych historických prameňov. Boli príslušníkmi uhorského politického národa, ale boli presvedčení, že slovenskému národu patrí primerané miesto medzi národmi Uhorska. Na ich myšlienkach stavali národní buditelia a úspešne ich rozvíjali. Cyrilo-metodská problematika v slovenskej historiografii a literatúre dosiahla svoj rozkvet v 19. storočí.

Nacionalizmus slovanských národov, ktorý vznikol ako reakcia na národotvorné procesy dominantných národov, urýchlil proces nacionálnej diferenciácie a ovplyvnil vzťahy medzi súperiacimi etnikami a národmi v celom regióne.

Kapitoly publikácie, ktorá vychádza pri príležitosti životného jubilea Bohumily Ferenčuhovej, reflektujú politický, kultúrny, sociálny vývoj, ale tiež aj modernizačné posuny, ku ktorým na Slovensku prichádzalo v 20. storočí počas striedajúcich sa režimov.

Roky 1948 – 1989 sú hraničnými rokmi komunistickej éry. Rámcujú uzavretý cyklus komunistického experimentu – jeho vznik, vývoj a zánik. Celé toto obdobie obsahovo prekrývajú štyri tematické bloky monografie.

Účelové, „konzumentské“ chápanie histórie (národa, štátu, spoločnosti, jednotlivca) prináša so sebou jeden negatívny dôsledok, lepšie povedané nevyhnutný predpoklad: umelé alebo priam násilné, no vždy programové prerušenie prirodzenej kontinuity dejinného vývoja. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď v rýchlom slede dochádza k štátoprávnym, resp. k systémovo-politickým či k iným revolučným (pseudorevolučným) zmenám, k celospoločenským ruptúram. Na tie boli slovenské dejiny 20. storočia skutočne bohaté, čo vo vedomí spoločnosti zanechávalo jednak spravidla negatívne stopy, jednak „biele miesta“, teda isté vedomostné vákuum, ktoré sa dalo a dá pomerne rýchlo zapĺňať pôsobivými, citovo preexponovanými argumentmi. Historické vedomie slovenskej spoločnosti sa aj v 20. storočí formovalo v akejsi apologetickej polohe, čo čiastočne prevzala tiež slovenská historiografia. Bolo to pochopiteľné a v istých situáciách aj celkom legitímne, no čím ďalej tým viac sa daný jav stával istým anachronizmom a brzdou. Podobne to bolo aj s druhou axiómou slovenských dejín – s ich údajnou plebejskosťou.