Knihy

Kniha sa zaoberá Pohraničnou strážou ako jednou zo zložiek bezpečnostného aparátu Československa po februári 1948, systémom ochrany hraníc s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom v prvej polovici 50. rokov 20. storočia, ako aj pokusmi o ich prekročenie. Téma je spracovaná na príklade dvoch jednotiek – 5. chebskej pohraničnej brigády, ktorá strážila časť hranice s Nemeckou spolkovou republikou, a 4. znojemskej pohraničnej brigády, zabezpečujúcej úsek hranice s Rakúskom. Cieľom je poukázať na spoločné, ale aj odlišné prvky v systéme ochrany hraníc oboch brigád. Publikácia opisuje vývoj ochrany štátnej hranice od februára 1948 do roku 1950 a podrobne sa venuje systému zavedenému začiatkom roku 1951, ktorý s určitými úpravami fungoval až do pádu komunistického režimu v roku 1989. Charakterizuje vývoj štruktúry a organizácie uvedených brigád, jednotlivé nariadenia postupne vydávané ministerstvom vnútra, ktoré výrazne obmedzovali život obyvateľov pohraničných pásiem, ako aj prijaté ženijno-technické opatrenia. Záverečná časť sa zameriava na pokusy o prekročenie štátnej hranice vrátane charakteristiky zadržaných osôb, ich veku, povolania a dôvodov, ktoré ich k pokusu o útek viedli.

Text opisuje politickú situáciu Československa v období pred a počas druhej svetovej vojny. Poukazuje na to, že rastúce napätie v Európe a revizionistické snahy susedných štátov viedli Československú republiku k zblíženiu so Sovietskym zväzom a k hľadaniu bezpečnostných záruk v rámci osi Paríž – Praha – Moskva. Zároveň približuje kritický postoj opozície, najmä Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, voči tomuto spojenectvu. Text sa dotýka aj diplomatického uznania slovenského štátu Sovietskym zväzom a postupnej zmeny rétoriky smerom k predstave „spriateleného Ruska“. V závere upozorňuje na málo reflektovanú hrozbu morálneho a politického zmätku ku koncu vojny, keď sa k demokratickým víťazným mocnostiam pripojila aj totalitná veľmoc.

Cieľom predloženej práce je posunúť stav poznania problematiky náboru a nasadenia pracovných síl do Nemeckej ríše. Publikované dokumenty prinášajú nielen informácie o priebehu náboru, o pracovných a životných podmienkach slovenských robotníkov v ríši, o počte naverbovaných občanov, ale pomáhajú tiež dotvárať obraz o jednotlivých aspektoch politicko-ekonomických vzťahov medzi slovenským štátom a „ochrannou“ mocnosťou. Fenomén náboru pracovných síl vníma ako ekonomickú migráciu, ktorej katalyzátorom bola nepochybne vysoká nezamestnanosť na Slovensku v rokoch 1939/1940 a neporovnateľne lepšie mzdové podmienky v Nemeckej ríši. To vysvetľuje počiatočný veľký dopyt produktívneho obyvateľstva po získaní pracovného miesta v Nemecku. Prináša tiež nové poznatky o donucovacích formách a metódach náboru nacionálno-socialistických vojensko-bezpečnostných orgánov po vypuknutí SNP, resp. po prechode frontu cez územie Slovenska na prelome rokov 1944/45, či o okolnostiach kompenzácie nevyplatených miezd v povojnovom období.

Výber v chronologickom slede na seba nadväzujúcich kapitol, akýchsi hĺbkových sond do vojenskohistorickej problematiky našich dejín od revolúcie 1848 do začiatkov prvej svetovej vojny.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom“ demokratizačného procesu, t. j. reformou socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar“ na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny“ v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Pápež Pius XII. počas druhej svetovej vojny zastával politiku diplomatickej neutrality a zákulisnej pomoci, čo je dodnes predmetom diskusií.

Ranonovoveký štát sa prakticky nepodieľal na budovaní cirkevných, školských a charitatívnych inštitúcií a nepoznal inštitút štátneho rozpočtu s vyčlenenými kapitolami na financovanie uvedených oblastí spoločenského života. Rôzne cirkevné inštitúcie, všetky typy škôl a sociálnych ústavov mohli vzniknúť a pôsobiť len vďaka dostatočne stabilným a výnosným základinám, ktoré zakladali cirkevné a svetské elity vtedajšej spoločnosti. Práca je chronologicky vymedzená obdobím 17. a 18. storočia, konkrétne časovým úsekom, ktorý sa začal nástupom Petra Pázmaňa na stolec ostrihomského arcibiskupa v roku 1616 a skončil smrťou Leopolda II. v roku 1792.

Parížska konferencia v roku 1946 bola významným medzníkom v európskych dejinách. Mierová konferencia uzatvárala vojnový konflikt so spojencami Nemecka, ktorí sa na jeho strane zúčastnili bojov proti demokratickej koalícii krajín bojujúcich proti fašizmu a nacizmu a jeho spojencom a prívržencom. Rozhodnutia mierovej konferencie, najmä v otázkach hraníc, sú dodnes nosným prvkom európskej bezpečnosti a narušenie tejto rovnováhy by malo netušené, a najmä nepriaznivé dôsledky pre európsku stabilitu. Súčasťou mierových vyjednávaní a predmetom mierových zmlúv boli otázky politického usporiadania, mechanizmu politickej kultúry, ekonomických a hospodárskych vzťahov, zón obchodu a medzinárodných línií využívania medzinárodných koridorov riek či vzdušného priestoru, riešenia dôsledkov druhej svetovej vojny, reparácií a reštitúcií. Mierové zmluvy vytvárali rámce pre medzinárodné vzťahy aj vnútorné politiky. Bola to konferencia o dôsledkoch politiky Nemecka, ale bez Nemecka.

Pálkovci boli jedným z rodov vďaka ktorým stojíme teraz tam, kde sme a vďaka ktorým má slovenský národný príbeh priam neskutočný charakter a podobá sa rozprávke s mimoriadne šťastným koncom.

Na vývoji hodnosti palatína je možné sledovať celé dejiny Uhorského kráľovstva. V období vlády Arpádovcov boli palatíni vysoko postavení kráľovskí hodnostári, vyberaní spomedzi najvyššej šľachty. Boli súčasťou politického diania. Zúčastňovali sa vojenských výprav, mierových rokovaní, ako sudcovia riešili najmä lokálne problémy v kráľovstve. Hodnosť palatína sa vyskytovala na dvoroch v celej stredovekej Európe. V priebehu prvých troch storočí existencie Uhorského kráľovstva prešla značným vývojom, na ktorého konci bol úrad uhorského palatína špecifickou a unikátnou inštitúciou. Táto kniha je venovaná výskumu palatínov v dejinách Uhorského kráľovstva v stredoeurópskom kontexte približne v období rokov 1000 až 1301. Jej cieľom je priblížiť na konkrétnych príkladoch a analýze zmienok v prameňoch rôzne aspekty toho, kto bol palatín z hľadiska zachovaných zákonov a kráľovských nariadení, jeho súdnej moci, účasti na politickom dianí v kráľovstve aj mimo neho.