Knihy

Autori publikácie sústredili svoj bádateľský záujem na problematiku vzťahu spoločnosti a jej kultúrneho prostredia a povedomia, úlohu historicko-kultúrnej pamäti, komparáciu európskych nacionalizmov v 19. a 20. storočí, ako aj na výskum a komparatívnu interpretáciu formovania národných identít stredoeurópskych národov.

Autori sa v štrnástich kapitolách zamerali na skúmanie rôznych aspektov politickej, oficiálnej, systémovej a organizovanej korupcie v Uhorsku, na Slovensku a v Československu v 19. a 20. storočí. Sústredili sa na tri tematické oblasti: volebnú korupciu, „čierne“ financovanie politických strán a štátny, resp. režimový klientelizmus a protekcionizmus. Medzi najdôležitejšie výsledky analýz patrí zistenie, že politická korupcia vo svojich rôznych podobách spočiatku prispievala etablovaniu a stabilizácii politického režimu a štátu – bez ohľadu na charakter režimu (konštitučnú monarchiu, parlamentnú demokraciu, autoritársky/totalitárny), v stredno- a dlhodobom režime však pôsobila destabilizujúco a dezintegrujúco.

Kniha sa zaoberá Pohraničnou strážou ako jednou zo zložiek bezpečnostného aparátu Československa po februári 1948, systémom ochrany hraníc s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom v prvej polovici 50. rokov 20. storočia, ako aj pokusmi o ich prekročenie. Téma je spracovaná na príklade dvoch jednotiek – 5. chebskej pohraničnej brigády, ktorá strážila časť hranice s Nemeckou spolkovou republikou, a 4. znojemskej pohraničnej brigády, zabezpečujúcej úsek hranice s Rakúskom. Cieľom je poukázať na spoločné, ale aj odlišné prvky v systéme ochrany hraníc oboch brigád. Publikácia opisuje vývoj ochrany štátnej hranice od februára 1948 do roku 1950 a podrobne sa venuje systému zavedenému začiatkom roku 1951, ktorý s určitými úpravami fungoval až do pádu komunistického režimu v roku 1989. Charakterizuje vývoj štruktúry a organizácie uvedených brigád, jednotlivé nariadenia postupne vydávané ministerstvom vnútra, ktoré výrazne obmedzovali život obyvateľov pohraničných pásiem, ako aj prijaté ženijno-technické opatrenia. Záverečná časť sa zameriava na pokusy o prekročenie štátnej hranice vrátane charakteristiky zadržaných osôb, ich veku, povolania a dôvodov, ktoré ich k pokusu o útek viedli.

Text opisuje politickú situáciu Československa v období pred a počas druhej svetovej vojny. Poukazuje na to, že rastúce napätie v Európe a revizionistické snahy susedných štátov viedli Československú republiku k zblíženiu so Sovietskym zväzom a k hľadaniu bezpečnostných záruk v rámci osi Paríž – Praha – Moskva. Zároveň približuje kritický postoj opozície, najmä Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, voči tomuto spojenectvu. Text sa dotýka aj diplomatického uznania slovenského štátu Sovietskym zväzom a postupnej zmeny rétoriky smerom k predstave „spriateleného Ruska“. V závere upozorňuje na málo reflektovanú hrozbu morálneho a politického zmätku ku koncu vojny, keď sa k demokratickým víťazným mocnostiam pripojila aj totalitná veľmoc.

Cieľom predloženej práce je posunúť stav poznania problematiky náboru a nasadenia pracovných síl do Nemeckej ríše. Publikované dokumenty prinášajú nielen informácie o priebehu náboru, o pracovných a životných podmienkach slovenských robotníkov v ríši, o počte naverbovaných občanov, ale pomáhajú tiež dotvárať obraz o jednotlivých aspektoch politicko-ekonomických vzťahov medzi slovenským štátom a „ochrannou“ mocnosťou. Fenomén náboru pracovných síl vníma ako ekonomickú migráciu, ktorej katalyzátorom bola nepochybne vysoká nezamestnanosť na Slovensku v rokoch 1939/1940 a neporovnateľne lepšie mzdové podmienky v Nemeckej ríši. To vysvetľuje počiatočný veľký dopyt produktívneho obyvateľstva po získaní pracovného miesta v Nemecku. Prináša tiež nové poznatky o donucovacích formách a metódach náboru nacionálno-socialistických vojensko-bezpečnostných orgánov po vypuknutí SNP, resp. po prechode frontu cez územie Slovenska na prelome rokov 1944/45, či o okolnostiach kompenzácie nevyplatených miezd v povojnovom období.

Výber v chronologickom slede na seba nadväzujúcich kapitol, akýchsi hĺbkových sond do vojenskohistorickej problematiky našich dejín od revolúcie 1848 do začiatkov prvej svetovej vojny.

Šiesty zväzok edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákovmá podtitul Pod osmanskou hrozbou - Osudy Slovenska od Albrechta Habsburského do tragickej bitky pri Moháči v roku 1526 s prihliadnutím na začiatky renesancie v čase vlády Mateja Korvína. Kniha zachytáva obdobie rokov 1438 – 1526, teda záver neskorého stredoveku. Jej začiatok charakterizuje feudálna anarchia, v rokoch 1458 – 1490 vládnutie Mateja Korvína, potom obdobie vlády Jagelovcov, ktoré vyústilo do porážky v bitke pri Moháči, čím sa Turkom otvoril vstup do Uhorska, neskôr aj na územie dnešného Slovenska. Publikácia je zostavená z listín, kráľovských dekrétov a prameňov, ktoré ilustrujú hospodársky vývin (mestské knihy, testamenty mešťanov, daňové súpisy a podobne), a najdôležitejších rozprávačských prameňov, ako sú kroniky a literárne diela. Osobitnú kapitolu tvoria historické pramene, ktoré ilustrujú kultúrny vývin v záverečnej fáze stredoveku, začiatok a rozvoj renesancie v Uhorsku.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom“ demokratizačného procesu, t. j. reformou socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar“ na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny“ v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Pápež Pius XII. počas druhej svetovej vojny zastával politiku diplomatickej neutrality a zákulisnej pomoci, čo je dodnes predmetom diskusií.

Ranonovoveký štát sa prakticky nepodieľal na budovaní cirkevných, školských a charitatívnych inštitúcií a nepoznal inštitút štátneho rozpočtu s vyčlenenými kapitolami na financovanie uvedených oblastí spoločenského života. Rôzne cirkevné inštitúcie, všetky typy škôl a sociálnych ústavov mohli vzniknúť a pôsobiť len vďaka dostatočne stabilným a výnosným základinám, ktoré zakladali cirkevné a svetské elity vtedajšej spoločnosti. Práca je chronologicky vymedzená obdobím 17. a 18. storočia, konkrétne časovým úsekom, ktorý sa začal nástupom Petra Pázmaňa na stolec ostrihomského arcibiskupa v roku 1616 a skončil smrťou Leopolda II. v roku 1792.