Knihy

Pri sledovaní krátkych a relatívne pokojných dejinných úsekov môžu pokusy o uchopenie záchytných bodov v ich historickom vývoji spôsobovať ťažkosti. Napríklad vznik štátov, revolúcie alebo štátne prevraty zväčša sprevádza veľká budovateľská aktivita, prestavba spoločnosti, obrana nového stavu voči cudzine či reformy v mnohých oblastiach. Efekt a kontinuitu týchto javov však preveria až desaťročia, čo je pri krátkom trvaní týchto fenoménov často problematické. V slovenských dejinách je takýmto príkladom dvadsaťročné medzivojnové obdobie. Dolu je ohraničené prevratom roku 1918, rozpadom Rakúsko-Uhorska a vznikom Československej republiky, jeho horný medzník tvoria zásadné územné revízie a straty Československa po Mníchovskej konferencii a Viedenskej arbitráži na jeseň 1938, po ktorých nasledovala zmena štátoprávneho usporiadania štátu po vyhlásení autonómie Slovenska a postupný odklon spoločnosti od demokratických zásad. Obdobie trvania Československej republiky charakterizovalo úsilie jej predstaviteľov o udržanie štátu, jeho pevnosti a obhájenie jeho samotnej existencie voči expanzívnym susedom i nestálym veľmociam. Vo vnútornej politike bolo nevyhnutné zabezpečiť podmienky na tieto ciele v národnostnej, administratívnej, legislatívnej oblasti a v mnohých iných sférach. V záujme naplnenia týchto zámerov sa podniklo mnoho krokov, ktoré si vyžadovali kompromisy i taktizovanie, pričom aj tu platí, že efekt a kontinuitu niektorých z nich preveria až desaťročia.

Voľné pokračovanie publikácie Predjarie. Podáva syntetizujúci pohľad na diskontinuitné obdobie rokov 1968 – 1971 na Slovensku, v československých súvislostiach. Táto etapa vývoja rozhodla o smere vývoja v ďalších dvoch desaťročiach našich dejín.

Kolektív slovenských a českých historikov približuje čitateľom tejto knihy rozmanité podoby komunikácie stredovekých ľudí. V čom sa podobalo a v čom bolo úplne odlišné dorozumievanie vtedy a dnes? Aké informácie sa šírili alebo utajovali, aká bola ich výpovedná hodnota a aké vzdialenosti či prekážky bolo potrebné prekonať pri odovzdávaní posolstva? Nezapôsobovali obrazové symboly, rituály a gestá oveľa výraznejšie ako hovorené slovo? Pri hľadaní odpovedí na tieto, ale aj viaceré iné otázky autori zároveň čitateľovi ponúkajú pohľad na svet, v ktorom každodenný priebeh života sprevádzal zvuk zvonov, najďalej sa dovidelo z hradnej či mestskej veže a dôležité správy oznamoval hlásnik.

Po vynájdení kníhtlače prevzala tlačená kniha ako nové informačné médium dôležitú úlohu vo vtedajšej spoločnosti. V stredoeurópskom priestore tvorili Helvetica (publikácie švajčiarskych autorov spolu s knihami tlačenými vo Švajčiarsku) na prelome 15. a 16. storočia podstatnú časť inštitucionálnych knižníc, ako aj súkromných knižníc šľachty a silnejúceho meštianstva v strednej Európe. Jednotlivé štúdie skúmajú intenzitu a podoby, ktorými "helvétska kniha" formovala a ovplyvňovala spoločenský a kultúrny vývoj v strednej Európe v 16. – 18. storočí.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Na vývoji hodnosti palatína je možné sledovať celé dejiny Uhorského kráľovstva. V období vlády Arpádovcov boli palatíni vysoko postavení kráľovskí hodnostári, vyberaní spomedzi najvyššej šľachty. Boli súčasťou politického diania. Zúčastňovali sa vojenských výprav, mierových rokovaní, ako sudcovia riešili najmä lokálne problémy v kráľovstve. Hodnosť palatína sa vyskytovala na dvoroch v celej stredovekej Európe. V priebehu prvých troch storočí existencie Uhorského kráľovstva prešla značným vývojom, na ktorého konci bol úrad uhorského palatína špecifickou a unikátnou inštitúciou. Táto kniha je venovaná výskumu palatínov v dejinách Uhorského kráľovstva v stredoeurópskom kontexte približne v období rokov 1000 až 1301. Jej cieľom je priblížiť na konkrétnych príkladoch a analýze zmienok v prameňoch rôzne aspekty toho, kto bol palatín z hľadiska zachovaných zákonov a kráľovských nariadení, jeho súdnej moci, účasti na politickom dianí v kráľovstve aj mimo neho.

Pálkovci boli jedným z rodov vďaka ktorým stojíme teraz tam, kde sme a vďaka ktorým má slovenský národný príbeh priam neskutočný charakter a podobá sa rozprávke s mimoriadne šťastným koncom.

Parížska konferencia v roku 1946 bola významným medzníkom v európskych dejinách. Mierová konferencia uzatvárala vojnový konflikt so spojencami Nemecka, ktorí sa na jeho strane zúčastnili bojov proti demokratickej koalícii krajín bojujúcich proti fašizmu a nacizmu a jeho spojencom a prívržencom. Rozhodnutia mierovej konferencie, najmä v otázkach hraníc, sú dodnes nosným prvkom európskej bezpečnosti a narušenie tejto rovnováhy by malo netušené, a najmä nepriaznivé dôsledky pre európsku stabilitu. Súčasťou mierových vyjednávaní a predmetom mierových zmlúv boli otázky politického usporiadania, mechanizmu politickej kultúry, ekonomických a hospodárskych vzťahov, zón obchodu a medzinárodných línií využívania medzinárodných koridorov riek či vzdušného priestoru, riešenia dôsledkov druhej svetovej vojny, reparácií a reštitúcií. Mierové zmluvy vytvárali rámce pre medzinárodné vzťahy aj vnútorné politiky. Bola to konferencia o dôsledkoch politiky Nemecka, ale bez Nemecka.

Ranonovoveký štát sa prakticky nepodieľal na budovaní cirkevných, školských a charitatívnych inštitúcií a nepoznal inštitút štátneho rozpočtu s vyčlenenými kapitolami na financovanie uvedených oblastí spoločenského života. Rôzne cirkevné inštitúcie, všetky typy škôl a sociálnych ústavov mohli vzniknúť a pôsobiť len vďaka dostatočne stabilným a výnosným základinám, ktoré zakladali cirkevné a svetské elity vtedajšej spoločnosti. Práca je chronologicky vymedzená obdobím 17. a 18. storočia, konkrétne časovým úsekom, ktorý sa začal nástupom Petra Pázmaňa na stolec ostrihomského arcibiskupa v roku 1616 a skončil smrťou Leopolda II. v roku 1792.

Pápež Pius XII. počas druhej svetovej vojny zastával politiku diplomatickej neutrality a zákulisnej pomoci, čo je dodnes predmetom diskusií.