Knihy

Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny.

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom, so školou podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Členovia kapituly — prepošti a kanonici — vďaka univerzitným štúdiám, praxi získanej v kancelárii arcibiskupa alebo v Rímskej kúrii poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Dejiny kapituly sú tak zároveň dejinami konkrétnych osôb, ktoré na jednej strane plnili sakrálne funkcie vyplývajúce z ich úradu, a na druhej strane sa z titulu svojho diplomatického poverenia suverénne pohybovali v pápežskej kúrii alebo na dvoroch panovníkov. Kráľovi nielen sprostredkovali sobáše a mierové rokovania, ale niektorí z nich mu vo funkcii dvorského lekára predpisovali vhodné lieky a prostriedky na udržanie zdravej životosprávy.

Autor chronologickej príručky vychádzal pri jej príprave z praxou overeného poznatku, že základné historické dáta samy osebe síce nemajú rozhodujúci význam pre poznanie minulosti, ale sú jeho nevyhnutným predpokladom. Navyše umožňujú poukázať na tie stránky minulého vývoja – v tomto prípade československej zahraničnej politiky v rokoch 1945 – 1992, ktoré v prácach zovšeobecňujúceho rázu (ale i v učebniciach dejepisu určených pre rôzne typy škôl) chýbajú, lebo ich štruktúra je nevyhnutne iná než vecné členenie a obsahová náplň chronologického prehľadu. Zatiaľ čo v syntetických prácach sa v korelácii so spracovávanou témou kladie dôraz na primeraný výber nosných faktov a čo najúplnejší popis súvislostí medzi nimi, cieľom publikácií zaoberajúcich sa „dejinami v dátumoch“ je priniesť čo najväčšie množstvo relevantných historických dát bez toho, aby sa pri každom uvedenom údaji obligátne poukazovalo na s ním spojené špecifické súvislosti.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Cieľom publikácie nie je škandalizovať, ale v širších spoločenských súvislostiach priblížiť naše dejiny cez prirodzené stránky ľudskej povahy, na ktoré by sme ani pri významných osobnostiach našich dejín nemali zabúdať.

Jadrom publikácie je chronologický prehľad udalostí spojených s Novembrom '89, ktoré súvisia predovšetkým so Slovenskom, ale sú zasadené do celoslovenského a česko-slovenského kontextu. Prehľad je rozdelený do dvoch časovo vymedzených celkov. Prvý sa začína sviečkovou manifestáciou 25. marca 1988, jedným z najvýznamnejších prejavov odporu proti komunistickému režimu, a končí 16. novembrom 1989, predvečerom udalostí, ktoré zásadne ovplyvnili ďalší vývoj slovenskej a českej spoločnosti. Druhý celok začína 17. novembrom 1989 a pokračuje až do parlamentných volieb 8. – 9. júna 1990, resp. do volieb ústavných činiteľov a zostavenia federálnej a národných vlád. Publikácia obsahuje aj úvodnú štúdiu, ktorá čitateľovi približuje historický kontext novembrových udalostí, a výberovú bibliografiu. Autormi sú vedeckí pracovníci Historického ústavu SAV v Bratislave.

Prenasledovanie židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vychádzajúce z presvedčenia vtedajšieho vládnuceho režimu, že jej príslušníci sú nepriateľmi slovenského národa, vyústilo do obludného systému zákonov a nariadení. Na jeho konci stála pauperizovaná masa ľudí zbavených politických, sociálnych, občianskych i základných ľudských práv. V hospodárskej oblasti siahol štát na všetok majetok v ich rukách. Predkladaná práca sleduje časť tohto procesu – arizovanie, resp. nacionalizovanie židovského pozemkového majetku, ktoré sa malo realizovať ako súčasť novej pozemkovej reformy. Jej hlavným zámerom, prezentovaným verejnosti, bolo vyformovanie silného roľníckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" národa. Veľkolepé ciele sa však naplniť nepodarilo.

Vzdelávanie a školstvo sú významnou súčasťou kultúry každého národa a dosiahnutá úroveň je priamym ukazovateľom vyspelosti každej spoločnosti. Vo vzdelávaní a v školskom systéme sa koncentrovane prejavila väčšina problémov, s ktorými sa spoločnosť v rokoch 1918 – 1945 zápasila alebo sa snažila vyrovnať. Kolektív autorov v primárnych a sekundárnych prameňoch zachytil a sprístupnil čitateľom poznatky, ktoré sa pri historickej analýze ukázali ako dominantné svojou výpovednou hodnotou o kultúre, osvete, vzdelávaní a školstve. Práca Premeny vo vzdelávaní a v školstve na Slovensku v rokoch 1918 – 1945 poskytuje informácie nielen o vzdelávaní a školstve, ale v kontexte doby rozpráva aj o konkrétnych problémoch, ktoré ovplyvňovali spoločnosť na Slovensku.

Publikácia zapĺňa medzery v inštitucionálnych dejinách slovenskej sociológie a zároveň poodhaľuje širšie súvislosti výskumu spätého s mnohokrát pejoratívne vnímaným bádateľským prostredím vedeckého ateizmu.

Publikácia si nekladie za cieľ spracovať dejiny kriminality v mestskom prostredí na celom území Slovenska. Snaží sa podchytiť tému z lokálneho hľadiska. Ako konkrétne mesto riešilo trestnoprávny a kriminologický problém, ako aplikovalo právne normy do praxe a aká bola obsahová náplň zločinnosti v minulosti. Za modelové mesto si autori zvolili Pezinok.