Knihy

Autori publikácie predstavujú slovenských učiteľov prostredníctvom ich individuálnych osudov a mnohostrannej činnosti v období od vydania Tolerančného patentu na konci 18. storočia až po druhú polovicu 20. storočia. Sústredili sa na pedagógov pôsobiacich na ľudových, cirkevných i štátnych školách, ktorých pedagogické a spoločenské pôsobenie nebolo doteraz systematicky spracované, alebo sa mu bádatelia venovali skôr v inom kontexte – ako národným aktivistom, spisovateľom, maliarom, skladateľom, folkloristom a podobne.

Témy, na ktoré sa autorka v publikácii sústreďuje, prinášajú veľké množstvo najrozličnejších otázok, načrtávajú prístup vedúcich politikov ČSR, Slovenska, Maďarska a Ruska k formovaniu zahraničnej politiky, vrátane vzťahov, v mimoriadne zložitom období. V situácii, keď sa nacistická mašinéria vydávala na pochod cez málo stabilnú a rozhádanú Európu, je mimoriadne zaujímavé sledovať názory, motiváciu a konanie vládnucich kruhov jednotlivých krajín, ale i reakcie rôznych politických strán a zoskupení. Krátka medzihra, za trvania diplomatických vzťahov medzi ľudáckou Bratislavou a komunistickou Moskvou, v období pred začiatkom druhej svetovej vojny, dlhé roky zatajovaná, ilustruje nielen politický pokus pod dozorom Berlína, ale aj vnútorné korene dobového slovenského rusofilstva. Pozornosť si zasluhujú zahraničnopolitické úvahy reprezentantov rôzneho názorového zamerania, ich protirečenia, predstavy, nádeje a sklamania. Všetky otvorené otázky z obdobia vojny sa od roku 1945, v mierne modifikovanej podobe, znova dostávali na diplomatickú scénu a podnecovali rozpory zainteresovaných štátov. Pre malé krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré sa napokon ocitli v područí Sovietskeho zväzu, ovládaného J. V. Stalinom, začala dlhá a strastiplná cesta k vzdialenej vidine slobody.

Autor chronologickej príručky vychádzal pri jej príprave z praxou overeného poznatku, že základné historické dáta samy osebe síce nemajú rozhodujúci význam pre poznanie minulosti, ale sú jeho nevyhnutným predpokladom. Navyše umožňujú poukázať na tie stránky minulého vývoja – v tomto prípade československej zahraničnej politiky v rokoch 1945 – 1992, ktoré v prácach zovšeobecňujúceho rázu (ale i v učebniciach dejepisu určených pre rôzne typy škôl) chýbajú, lebo ich štruktúra je nevyhnutne iná než vecné členenie a obsahová náplň chronologického prehľadu. Zatiaľ čo v syntetických prácach sa v korelácii so spracovávanou témou kladie dôraz na primeraný výber nosných faktov a čo najúplnejší popis súvislostí medzi nimi, cieľom publikácií zaoberajúcich sa „dejinami v dátumoch“ je priniesť čo najväčšie množstvo relevantných historických dát bez toho, aby sa pri každom uvedenom údaji obligátne poukazovalo na s ním spojené špecifické súvislosti.

Autor v publikácii skúma niektoré aspekty slovenského historického pohybu a ich reflexiu v historiografii i v laickom historickom povedomí v predchádzajúcich dvoch storočiach. Taktiež sa sústreďuje na politiku a niektoré politické osobnosti v prvom demokratickom režime, teda v prvej Československej republike.

Idea modernizácie je v slovenskej sociológii relatívne nová. Objavila sa po roku 1989, v čase, keď vo svetovej sociológii nastupovala už druhá vlna modernizačných teórií. Počas 90. rokov 20. storočia patrila téma modernizácie k najfrekventovanejším námetom v slovenskej sociológii a z časového hľadiska môžeme práce slovenských sociológov zaradiť do druhej vlny modernizačných teórií. Preto je zaujímavé sledovať, ako slovenská sociológia nadviazala na existujúci stav poznania v tejto oblasti.

Publikácia sa zaoberá hranicami, ktoré sa vytýčili v Európe po 1. svetovej vojne a počas nasledujúcich dvoch desaťročí sa stali významným faktorom ovplyvňujúcim politický a hospodársky vývoj kontinentu. Autorský kolektív sa zameriava na ideologické koncepcie použité pri vytyčovaní hraníc česko-slovenského štátu a venuje pozornosť predovšetkým ideologickým transferom medzi európskymi krajinami v medzivojnovom období a ich dosahom na vnútropolitický vývoj v Československu a na Slovensku. Zároveň si všíma zdôvodnenie ideovej podstaty samostatného slovenského štátu vo vzdelávacom procese v rokoch 1939 – 1945. Kniha potvrdzuje skutočnosť, že ideologické koncepty mali do veľkej miery schopnosť prekonávať nové štátne hranice ustanovené v Európe po roku 1918. Rovnako však poukazuje, že ideológie sa stávali neraz i bariérami, ktoré neovplyvňovali iba politické dianie, ale častokrát dokázali zabrzdiť i zdanlivo nepolitické projekty, medzi ktoré patrilo napr. budovanie veľkej kapitálovej banky na slovenskej pôde.

Autori publikácie sústredili svoj bádateľský záujem na problematiku vzťahu spoločnosti a jej kultúrneho prostredia a povedomia, úlohu historicko-kultúrnej pamäti, komparáciu európskych nacionalizmov v 19. a 20. storočí, ako aj na výskum a komparatívnu interpretáciu formovania národných identít stredoeurópskych národov.

Prenasledovanie židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vychádzajúce z presvedčenia vtedajšieho vládnuceho režimu, že jej príslušníci sú nepriateľmi slovenského národa, vyústilo do obludného systému zákonov a nariadení. Na jeho konci stála pauperizovaná masa ľudí zbavených politických, sociálnych, občianskych i základných ľudských práv. V hospodárskej oblasti siahol štát na všetok majetok v ich rukách. Predkladaná práca sleduje časť tohto procesu – arizovanie, resp. nacionalizovanie židovského pozemkového majetku, ktoré sa malo realizovať ako súčasť novej pozemkovej reformy. Jej hlavným zámerom, prezentovaným verejnosti, bolo vyformovanie silného roľníckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" národa. Veľkolepé ciele sa však naplniť nepodarilo.

Publikácia zapĺňa medzery v inštitucionálnych dejinách slovenskej sociológie a zároveň poodhaľuje širšie súvislosti výskumu spätého s mnohokrát pejoratívne vnímaným bádateľským prostredím vedeckého ateizmu.

Predkladaná monografia poskytuje prehľad kľúčových tém a oblastí slovensko-nemeckých hospodárskych vzťahov, pričom obsahuje niekoľko detailných analýz vybraných oblastí ekonomickej spolupráce. Osobitnú pozornosť venuje vývoju rokovaní slovensko-nemeckých vládnych výborov, ktoré mapujú celé spektrum hospodárskych vzťahov, vrátane ich zámerov, obsahu a charakteru, od vzniku Slovenského štátu až po jeseň 1944. Monografia zároveň predstavuje slovenskú ekonomiku ako súčasť formovania hospodárskeho veľkopriestoru nacistického Nemecka od 30. rokov 20. storočia, pričom sleduje jej vývoj až po kulmináciu územnej expanzie nemeckej armády v roku 1942. Následne sa zaoberá aj pozíciou Slovenskej republiky v kontexte rozpadu nemeckej veľkopriestorovej ekonomiky od roku 1943 až do zániku Nemeckej ríše. Dielo zhodnocuje doterajšie výsledky slovenskej a čiastočne aj českej a nemeckej historiografie na danú tému, pričom ich obohacuje o nové poznatky získané najmä z výskumu v nemeckých archívoch.