Knihy

Kapitoly publikácie, ktorá vychádza pri príležitosti životného jubilea Bohumily Ferenčuhovej, reflektujú politický, kultúrny, sociálny vývoj, ale tiež aj modernizačné posuny, ku ktorým na Slovensku prichádzalo v 20. storočí počas striedajúcich sa režimov.

Historický ústav SAV sa rozhodol pripomenúť slovenskej historickej obci 70 rokov, ktoré uplynuli od narodenia Dagmar Čiernej-Lantayovej. Pamätná kolektívna monografia je venovaná témam, ktoré jej svojím odborným zameraním boli a sú blízke.

Publikácia sa zaoberá vzťahmi medzi Slovenskom a Poľskom v období od roku 1918 do roku 1945, a to prostredníctvom pohľadu diplomatov. Je venovaná 100. výročiu narodenia prof. Henryka Batowského, ktorý bol významným poľským historikom a odborníkom na slovensko-poľské vzťahy. Obsahuje príspevky autorov, ktorí sa zameriavajú na rôzne aspekty vzťahov medzi Slovenskom a Poľskom. Jednotlivé state sú založené na dokumentoch z archívov a obsahujú analýzy diplomatických vzťahov a rokovaní medzi Slovenskom a Poľskom v danom období. Publikácia má význam pre slovenskú a poľskú históriu a politiku, pretože sa zameriava na dôležitý historický moment, ktorý ovplyvnil vzťahy medzi týmito dvoma krajinami.

Dejiny Slovenska chápané iba v úzkom teritoriálnom, či dokonca etnickom rámci, nepredstavujú samy osebe zmysluplnú oblasť historického výskumu. Pochopenie širokého časového a priestorového rámca, v ktorom sa dejiny Slovenska a Slovákov odohrávali, umožňuje slovenskej historiografii posunúť poznanie historického procesu do novej dimenzie, a tým aj dosiahnuť vo výskume novú kvalitu.

Prenasledovanie židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 vychádzajúce z presvedčenia vtedajšieho vládnuceho režimu, že jej príslušníci sú nepriateľmi slovenského národa, vyústilo do obludného systému zákonov a nariadení. Na jeho konci stála pauperizovaná masa ľudí zbavených politických, sociálnych, občianskych i základných ľudských práv. V hospodárskej oblasti siahol štát na všetok majetok v ich rukách. Predkladaná práca sleduje časť tohto procesu – arizovanie, resp. nacionalizovanie židovského pozemkového majetku, ktoré sa malo realizovať ako súčasť novej pozemkovej reformy. Jej hlavným zámerom, prezentovaným verejnosti, bolo vyformovanie silného roľníckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" národa. Veľkolepé ciele sa však naplniť nepodarilo.

Chronológia zachytáva podstatné udalosti odohrávajúce sa nielen na území slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.

Monografia zachytáva vývoj a úlohu kultúry v demokratizácii československej spoločnosti v období rokov 1968 – 1970 s dôrazom na slovenské reálie.

V Uhorsku v „dlhom 19. storočí“ fenomén viacnásobnej národnej identity nebol vôbec zriedkavý. V mnohých prípadoch, aj u viacerých významných osobností, bolo prirodzené, že mali zároveň uhorskú štátnu, maďarskú politickú, slovenskú jazykovú i národnú identitu. V knihe Józsefa Demmela spoznáme skutočný svet zabudnutej uhorsko-slovenskej šľachty, ktorý bol inšpiráciou aj pre dej známeho románu Jána Kalinčiaka Reštavrácia. Dozvieme sa, či Lajos Kossuth ako dieťa naozaj padol do hnojnice a kedy strávil prázdniny u slovenských príbuzných v Košútoch. Zistíme, prečo sa Ľudovít Haan, slovenský farár z Békešskej Čaby, začiatkom 70. rokov 19. storočia spriatelil s Jozefom Miloslavom Hurbanom a prečo sa po roku 1874 snažil vymazať na to všetky spomienky. Autor čitateľovi objasní, prečo a ako zničil Alexander Wrchovský, bývalý hrdina a mentor Ľudovíta Štúra, najvýznamnejšiu slovenskú evanjelickú spoločnosť v Uhorsku, a nakoniec sa dozvieme, prečo sa mladý Milan Rastislav Štefánik v železničnom kupé takmer pobil s dvojmetrovým maďarským politikom.

Blízki a predsa rozdielni. To je rozpätie, v ktorom sa pohybujú historické osudy a vzájomné vzťahy Slovákov a Čechov. Spoločný pôvod, ktorý je pred nami ukrytý v protohistorických hmlách, vzájomné stýkanie a potýkanie sa v raných dobách historických, spoločný život v habsburskej monarchii, ale v jej rozdielnych častiach a napokon život v spoločnom štáte. Spoločného je toľko, že to niektorých viedlo k sformulovaniu pojmu „československé dejiny“. Ukazuje sa, že tento pojem nie je celkom správny. No nie je korektný ani prístup, ktorý sa usiluje za každú cenu oba národy „historicky oddeliť”. A navyše do odbornej diskusie sa doteraz vždy miešala nejaká ideológia či politika. A to jednak v úsilí presadzovať historickú jednotu, alebo naopak, za každú cenu všetko zjednocujúce potierať. Kniha Dušana Kováča sa usiluje sumarizovať doterajší výskum bez emócií a postranných tendencií. Poskytuje ucelený obraz slovensko - českých vzťahov podnecuje úvahy a diskusiu. Uzatvára jednu a začína novú epochu historického bádania v oblasti slovensko - českých vzťahov.

Autori publikácie predstavujú slovenských učiteľov prostredníctvom ich individuálnych osudov a mnohostrannej činnosti v období od vydania Tolerančného patentu na konci 18. storočia až po druhú polovicu 20. storočia. Sústredili sa na pedagógov pôsobiacich na ľudových, cirkevných i štátnych školách, ktorých pedagogické a spoločenské pôsobenie nebolo doteraz systematicky spracované, alebo sa mu bádatelia venovali skôr v inom kontexte – ako národným aktivistom, spisovateľom, maliarom, skladateľom, folkloristom a podobne.