Knihy

Kvalitu života možno vo všeobecnosti chápať ako určitý súhrn pôsobenia sociálnych, zdravotných a environmentálnych prvkov vývoja jednotlivcov a spoločnosti. V podstate ide o objektívne podmienky dobrého života a na opačnej strane je to subjektívne prežívanie tohto dobrého života. Keď sa vzďaľujeme od súčasnosti do minulosti, tak nám výpovedná hodnota subjektívnych faktorov ustupuje do pozadia a výskum si vyžaduje veľmi náročný analytický prístup, pričom meranie a komponenty kvality života sú závislé od ich kontextovej a kultúrnej podmienenosti.

Témy, na ktoré sa autorka v publikácii sústreďuje, prinášajú veľké množstvo najrozličnejších otázok, načrtávajú prístup vedúcich politikov ČSR, Slovenska, Maďarska a Ruska k formovaniu zahraničnej politiky, vrátane vzťahov, v mimoriadne zložitom období. V situácii, keď sa nacistická mašinéria vydávala na pochod cez málo stabilnú a rozhádanú Európu, je mimoriadne zaujímavé sledovať názory, motiváciu a konanie vládnucich kruhov jednotlivých krajín, ale i reakcie rôznych politických strán a zoskupení. Krátka medzihra, za trvania diplomatických vzťahov medzi ľudáckou Bratislavou a komunistickou Moskvou, v období pred začiatkom druhej svetovej vojny, dlhé roky zatajovaná, ilustruje nielen politický pokus pod dozorom Berlína, ale aj vnútorné korene dobového slovenského rusofilstva. Pozornosť si zasluhujú zahraničnopolitické úvahy reprezentantov rôzneho názorového zamerania, ich protirečenia, predstavy, nádeje a sklamania. Všetky otvorené otázky z obdobia vojny sa od roku 1945, v mierne modifikovanej podobe, znova dostávali na diplomatickú scénu a podnecovali rozpory zainteresovaných štátov. Pre malé krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré sa napokon ocitli v područí Sovietskeho zväzu, ovládaného J. V. Stalinom, začala dlhá a strastiplná cesta k vzdialenej vidine slobody.

Publikácia sa zaoberá hranicami, ktoré sa vytýčili v Európe po 1. svetovej vojne a počas nasledujúcich dvoch desaťročí sa stali významným faktorom ovplyvňujúcim politický a hospodársky vývoj kontinentu. Autorský kolektív sa zameriava na ideologické koncepcie použité pri vytyčovaní hraníc česko-slovenského štátu a venuje pozornosť predovšetkým ideologickým transferom medzi európskymi krajinami v medzivojnovom období a ich dosahom na vnútropolitický vývoj v Československu a na Slovensku. Zároveň si všíma zdôvodnenie ideovej podstaty samostatného slovenského štátu vo vzdelávacom procese v rokoch 1939 – 1945. Kniha potvrdzuje skutočnosť, že ideologické koncepty mali do veľkej miery schopnosť prekonávať nové štátne hranice ustanovené v Európe po roku 1918. Rovnako však poukazuje, že ideológie sa stávali neraz i bariérami, ktoré neovplyvňovali iba politické dianie, ale častokrát dokázali zabrzdiť i zdanlivo nepolitické projekty, medzi ktoré patrilo napr. budovanie veľkej kapitálovej banky na slovenskej pôde.

Monografia približuje začiatky vývoja ošetrovateľského vzdelávania v zahraničí a u nás, pričom podrobne mapuje proces vzniku a utvárania ošetrovateľských škôl na Slovensku, realizáciu rôznych foriem odbornej prípravy ošetrovateliek a pôrodných asistentiek. Autorky na základe štúdia archívnych materiálov približujú činnosť pôrodných babíc a ošetrovateliek v ústavnej a ambulantnej starostlivosti, ale aj priamo v teréne. Poukazujú na ich prínos v starostlivosti o zdravie detí a matiek, ale aj ďalších vrstiev obyvateľstva.

Autor v publikácii skúma niektoré aspekty slovenského historického pohybu a ich reflexiu v historiografii i v laickom historickom povedomí v predchádzajúcich dvoch storočiach. Taktiež sa sústreďuje na politiku a niektoré politické osobnosti v prvom demokratickom režime, teda v prvej Československej republike.

Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny.

Publikácia sa venuje Štefánikovej pamiatke a Štefánikovmu posmrtnému kultu v slovenskej spoločnosti, resp. obrazu/obrazom Štefánika v historickej pamäti Slovákov. Nevypovedá o samotnej osobe Štefánika, ale skôr o spoločnosti, o jednotlivcoch, skupinách a vrstvách obyvateľstva, ktoré si Štefánika osvojovali, stotožňovali sa s ním, alebo ho naopak, odmietali.

Cieľom publikácie nie je škandalizovať, ale v širších spoločenských súvislostiach priblížiť naše dejiny cez prirodzené stránky ľudskej povahy, na ktoré by sme ani pri významných osobnostiach našich dejín nemali zabúdať.

Príbeh Šikovej reformy sa stal procesom, ktorý zasiahol hádam všetky súčasti spoločenského vývoja v Československu 60. rokov 20. storočia – mal dosah nielen na vývoj hospodárstva, ale aj na sféru politickú i sociálnu.

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom, so školou podliehajúcou rektorovi a s vlastnou knižnicou. Členovia kapituly — prepošti a kanonici — vďaka univerzitným štúdiám, praxi získanej v kancelárii arcibiskupa alebo v Rímskej kúrii poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Dejiny kapituly sú tak zároveň dejinami konkrétnych osôb, ktoré na jednej strane plnili sakrálne funkcie vyplývajúce z ich úradu, a na druhej strane sa z titulu svojho diplomatického poverenia suverénne pohybovali v pápežskej kúrii alebo na dvoroch panovníkov. Kráľovi nielen sprostredkovali sobáše a mierové rokovania, ale niektorí z nich mu vo funkcii dvorského lekára predpisovali vhodné lieky a prostriedky na udržanie zdravej životosprávy.