Knihy

Dňa 26. júna 1945 diplomati 50 krajín, reprezentujúcich okolo 80 % svetovej populácie, založili v kalifornskom San Franciscu Organizáciu Spojených národov. Základná myšlienka konferencie, mier a spolupráca na celom svete, sú stále aktuálne.

Cieľom predloženej práce je posunúť stav poznania problematiky náboru a nasadenia pracovných síl do Nemeckej ríše. Publikované dokumenty prinášajú nielen informácie o priebehu náboru, o pracovných a životných podmienkach slovenských robotníkov v ríši, o počte naverbovaných občanov, ale pomáhajú tiež dotvárať obraz o jednotlivých aspektoch politicko-ekonomických vzťahov medzi slovenským štátom a „ochrannou“ mocnosťou. Fenomén náboru pracovných síl vníma ako ekonomickú migráciu, ktorej katalyzátorom bola nepochybne vysoká nezamestnanosť na Slovensku v rokoch 1939/1940 a neporovnateľne lepšie mzdové podmienky v Nemeckej ríši. To vysvetľuje počiatočný veľký dopyt produktívneho obyvateľstva po získaní pracovného miesta v Nemecku. Prináša tiež nové poznatky o donucovacích formách a metódach náboru nacionálno-socialistických vojensko-bezpečnostných orgánov po vypuknutí SNP, resp. po prechode frontu cez územie Slovenska na prelome rokov 1944/45, či o okolnostiach kompenzácie nevyplatených miezd v povojnovom období.

Hlavnou nositeľkou požiadavky autonómneho Slovenska v Československu bola Hlinkova slovenská ľudová strana. Jej poprední predstavitelia počas krízy na jeseň 1938 rozmýšľali aj o iných formách štátoprávneho usporiadania Slovenska, než bolo jeho začlenenie v rámci Československa, resp. Česko-Slovenska. Poľsko a Maďarsko preto zohrávali dôležitú úlohu v hľadaní politických alternatív slovenských politikov v roku 1938. Územné straty Slovenska v prospech Maďarska a Poľska priniesli v tomto smere korektúru vo vnímaní týchto štátov slovenskými politikmi. Vyjadrením tohto názorového prelomu boli okolnosti vzniku Slovenského štátu a úloha, ktorú pri tejto udalosti zohralo Nemecko.

Kapitoly publikácie, ktorá vychádza pri príležitosti životného jubilea Bohumily Ferenčuhovej, reflektujú politický, kultúrny, sociálny vývoj, ale tiež aj modernizačné posuny, ku ktorým na Slovensku prichádzalo v 20. storočí počas striedajúcich sa režimov.

Monografia zachytáva vývoj a úlohu kultúry v demokratizácii československej spoločnosti v období rokov 1968 – 1970 s dôrazom na slovenské reálie.

Ambíciou predkladanej knihy je poskytnúť čitateľovi reprezentatívny súbor základných informácií zo starších slovenských dejín. Pod staršími dejinami rozumieme históriu územia dnešného Slovenska od praveku až do polovice 19. storočia, keď vďaka revolučným pohybom definitívne končí pomerne dlhá epocha v dejinách ľudstva tradične nazývaná feudalizmus. Dlhý sled jednotlivých udalostí je chronologicky rozčlenený podľa zaužívaného časového členenia slovenských dejín.

Publikácia prináša príbeh plánovaného hospodárstva v Československu v období po skončení druhej svetovej vojny, s jeho reformami i vplyvmi na slovenskú ekonomiku.

Výber v chronologickom slede na seba nadväzujúcich kapitol, akýchsi hĺbkových sond do vojenskohistorickej problematiky našich dejín od revolúcie 1848 do začiatkov prvej svetovej vojny.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom“ demokratizačného procesu, t. j. reformou socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar“ na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny“ v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Účelové, „konzumentské“ chápanie histórie (národa, štátu, spoločnosti, jednotlivca) prináša so sebou jeden negatívny dôsledok, lepšie povedané nevyhnutný predpoklad: umelé alebo priam násilné, no vždy programové prerušenie prirodzenej kontinuity dejinného vývoja. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď v rýchlom slede dochádza k štátoprávnym, resp. k systémovo-politickým či k iným revolučným (pseudorevolučným) zmenám, k celospoločenským ruptúram. Na tie boli slovenské dejiny 20. storočia skutočne bohaté, čo vo vedomí spoločnosti zanechávalo jednak spravidla negatívne stopy, jednak „biele miesta“, teda isté vedomostné vákuum, ktoré sa dalo a dá pomerne rýchlo zapĺňať pôsobivými, citovo preexponovanými argumentmi. Historické vedomie slovenskej spoločnosti sa aj v 20. storočí formovalo v akejsi apologetickej polohe, čo čiastočne prevzala tiež slovenská historiografia. Bolo to pochopiteľné a v istých situáciách aj celkom legitímne, no čím ďalej tým viac sa daný jav stával istým anachronizmom a brzdou. Podobne to bolo aj s druhou axiómou slovenských dejín – s ich údajnou plebejskosťou.