Knihy

Matej Korvín patrí medzi najvýznamnejších stredovekých uhorských panovníkov. Predkladaná publikácia sa zameriava na obdobie rokov 1458 – 1471, ktoré predstavuje približne prvú tretinu jeho panovania a zároveň kľúčovú etapu formovania medzinárodného postavenia Uhorského kráľovstva. Pozornosť je venovaná najmä zahraničnopolitickým aktivitám panovníka, jeho pôsobeniu v stredoeurópskom priestore a prevereniu jeho politického potenciálu v kontexte dobovej medzinárodnej politiky. Okrem chronologického výkladu práca rozvíja aj tematickú rovinu, zameranú na vybrané aspekty fungovania diplomacie v 15. storočí v súvislosti s politickými a diplomatickými aktivitami Mateja Korvína.

Publikácia sa venuje výskumu lokálnych politických elít v kontexte mestskej samosprávy v období dualizmu (1867 – 1918). Na príklade mesta Prešporok (Bratislava) analyzuje proces formovania a fungovania mestského zastupiteľstva po reforme verejnej správy v Uhorsku z roku 1870. Pozornosť sústreďuje nielen na legislatívny rámec reformy, ale aj na jej praktickú implementáciu v mestskom prostredí. Kniha prináša nové poznatky o štruktúre mestského zastupiteľstva, politických kariérach jeho členov, ich rodinných väzbách a legitimačných stratégiách. Osobitnú pozornosť venuje aj poslancom uhorského parlamentu zvoleným za Prešporok, ktorí zároveň pôsobili v mestskom zastupiteľstve. Dielo tak prispieva k hlbšiemu poznaniu politických, ekonomických, sociálnych a spoločenských aspektov fungovania mestských elít v stredoeurópskom priestore na prelome 19. a 20. storočia.

Kniha Na ceste k poznaniu prináša prostredníctvom rozhovoru s Miroslavom Michelom osobný i odborný portrét Dušana Kováča. Sleduje jeho životnú a profesionálnu dráhu na pozadí premeny slovenského dejepisectva – od obdobia ideologického zväzovania marxizmom-leninizmom až po jeho postupné otvorenie a etablovanie v medzinárodnom kontexte, ku ktorému Kováč výrazne prispel. Publikácia zároveň zachytáva zodpovednosť spojenú s jeho významnými vedeckými a organizačnými funkciami, no neobchádza ani osobnú rovinu – súkromný život, záujmy, šport, zmysel pre humor či inšpirácie pre literárnu tvorbu. Výsledkom je mnohovrstevnaté svedectvo o vedcovi, ktorý spoluutváral podobu modernej slovenskej historiografie.

Kontakty Adama Junoszu Rożciszewského so Slovákmi v tridsiatych rokoch 19. storočia tvoria jednu z málo známych kapitol slovensko-poľských literárnych vzťahov. Publikácia neznámych listov Slovákov Rożciszewskému z Rukopisného oddelenia Jagelovskej knižnice prináša viacero zaujímavých a cenných faktov z tohto obdobia a približuje portrét grófa Rożciszewského ako osobitý typ poľského vlastenca a slovanského obrodenca, ktorý sa stal živou legendou v napĺňaní Kollárovskej literárnej vzájomnosti medzi Slovanmi.

Kniha rozoberá základné kamene slovenskej mytológie – od Veľkej Moravy, cez Matúša Čáka, Jánošíka, Štúra, Štefánika, Hlinku, Tisa, až po Husáka a mýty obdobia komunizmu. Autori (archeológovia, jazykovedci, etnológovia, historici, publicisti) upozorňujú, v čom sa obsahy mýtov rozchádzajú s výsledkami výskumov. Porovnávajú mýtické príbehy rôznych etník a prichádzajú k záveru, že Slováci sú rovnakými „mýtomaniakmi“ ako všetci ostatní, pretože rovnako ako iné národy snívajú o živote bez útlaku a násilia.

Fenomén kolektívnej identity a identifikácie patrí v európskom priestore a špeciálne v oblasti strednej Európy k stále aktuálnym a príťažlivým témam pre viaceré oblasti bádania o človeku, spoločnosti a kultúre. Zložité vzťahy, vzájomné prelínanie politických, etnických, národných, jazykových, konfesionálnych a kultúrnych hraníc a súvislostí v jednotlivých historických časových úsekoch i v prítomnosti skúmaného geografického priestoru nabádajú k opatrnosti pri jednoznačnom formulovaní širších zovšeobecnení. Zároveň priam provokujú výskumníkov k hĺbkovému prenikaniu do konkrétnych problémov a k ich skúmaniu v jednotlivých presne vymedzených tematických, časových a priestorových úsekoch a súvislostiach.

Publikácia sa zameriava na problematiku etnickej rozmanitosti v pohraničných regiónoch medzivojnového Československa, pričom osobitnú pozornosť venuje východnému Slovensku. Autori skúmajú, ako multietnický charakter týchto periférií ovplyvňoval politickú, spoločenskú a kultúrnu stabilitu štátu. Zborník prostredníctvom regionálnych prípadových štúdií a analýzy archívnych prameňov, demografických údajov či dobových dokumentov odhaľuje, do akej miery lokálne rozdiely komplikovali snahy o upevnenie centrálnej štátnej identity. Kniha predstavuje hodnotný príspevok k výskumu medzivojnovej multietnicity, periférnosti a napätí v rámci stredoeurópskeho priestoru.

Autor podrobne skúma život a umenie Veľkej Moravy od obdobia veľkej slovanskej migrácie (450 – 550 n. l.) až po anexiu územia Českým kráľovstvom v roku 973. Kniha obsahuje bohaté ilustrácie a poskytuje hlboký pohľad na archeologické nálezy, umenie a každodenný život v tomto historickom období. Publikácia je cenným zdrojom pre historikov a záujemcov o dejiny strednej Európy. Obálka i vnútro knihy sú vo výbornom stave.

Autorka publikácie sa snaží o interdisciplinárny prístup k téme – postihnúť otázky vzdelávania na Slovensku 50. a 60. rokov v relevantných sociálnych, ekonomických a kultúrnych súvislostiach.

Idea modernizácie je v slovenskej sociológii relatívne nová. Objavila sa po roku 1989, v čase, keď vo svetovej sociológii nastupovala už druhá vlna modernizačných teórií. Počas 90. rokov 20. storočia patrila téma modernizácie k najfrekventovanejším námetom v slovenskej sociológii a z časového hľadiska môžeme práce slovenských sociológov zaradiť do druhej vlny modernizačných teórií. Preto je zaujímavé sledovať, ako slovenská sociológia nadviazala na existujúci stav poznania v tejto oblasti.