Knihy

Ranonovovek? ?t?t sa prakticky nepodie?al na budovan? cirkevn?ch, ?kolsk?ch a charitat?vnych in?tit?ci? a nepoznal in?tit?t ?t?tneho rozpo?tu s vy?lenen?mi kapitolami na financovanie uveden?ch oblast? spolo?ensk?ho ?ivota. R?zne cirkevn? in?tit?cie, v?etky typy ?k?l a soci?lnych ?stavov mohli vznikn?? a p?sobi? len v?aka dostato?ne stabiln?m a v?nosn?m z?kladin?m, ktor? zakladali cirkevn? a svetsk? elity vtedaj?ej spolo?nosti. Pr?ca je chronologicky vymedzen? obdob?m 17. a 18. storo?ia, konkr?tne ?asov?m ?sekom, ktor? sa za?al n?stupom Petra P?zm?nya na stolec ostrihomsk?ho arcibiskupa v roku 1616 a skon?il smr?ou Leopolda II. v roku 1792.

U?ito?nos? a ?irok? vyu?itie psa sa preniesli aj do duchovn?ho sveta. Pes sa stal pomocn?kom, symbolom, atrib?tom ?i vtelen?m mnoh?ch bohov lovu, lesov, cestovania, lie?enia i podsvetia ...

Parížska konferencia v roku 1946 bola významným medzníkom v európskych dejinách. Mierová konferencia uzatvárala vojnový konflikt so spojencami Nemecka, ktorí sa na jeho strane zúčastnili bojov proti demokratickej koalícii krajín bojujúcich proti fašizmu a nacizmu a jeho spojencom a prívržencom. Rozhodnutia mierovej konferencie, najmä v otázkach hraníc, sú dodnes nosným prvkom európskej bezpečnosti a narušenie tejto rovnováhy by malo netušené, a najmä nepriaznivé dôsledky pre európsku stabilitu. Súčasťou mierových vyjednávaní a predmetom mierových zmlúv boli otázky politického usporiadania, mechanizmu politickej kultúry, ekonomických a hospodárskych vzťahov, zón obchodu a medzinárodných línií využívania medzinárodných koridorov riek či vzdušného priestoru, riešenia dôsledkov druhej svetovej vojny, reparácií a reštitúcií. Mierové zmluvy vytvárali rámce pre medzinárodné vzťahy aj vnútorné politiky. Bola to konferencia o dôsledkoch politiky Nemecka, ale bez Nemecka.

Usporiadanie spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. storočia sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovala talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.

Spomienková práca slovenského diplomata z obdobia Slovenskej republiky 1939 – 1945

Dvor palatína Mikuláša Esterházyho (1583 – 1645) predstavoval v Uhorsku mocenské a politické centrum. Bol priestorom umenia, mecenášstva a okázalým javiskom reprezentácie. Neodmysliteľnou súčasťou dvorskej spoločnosti boli okrem familiárov, mládencov a šľachtických učňov aj osoby, ktoré mali na starosti bezproblémový chod dvora. Zabezpečovali duchovné vyžitie, komfort, pohodlie, ale aj základné záležitosti, medzi ktoré patrilo stravovanie, hygiena či odievanie. Na dvore, mieste prelínania dvoch svetov – privátneho i verejného – sa odohrávali všetky procesy a rituály každodenného života: či už to bolo bežné úradovanie a riadenie politických vecí, organizácia vojenských výprav, korešpondencia s ostatnými aristokratmi a rodinnými príslušníkmi, spoločné obedy, pohostenia návštev, cirkevné obrady, riešenie problémov s majetkami a ďalšie opakujúce sa prvky zložitej a komplikovanej každodennosti aristokrata. Výnimku tvorili len občasné vytrhnutia zo zabehnutého stereotypu v podobe rodových festivalov, narodenia potomkov, smrti príbuzných alebo trávenie voľného času na poľovačkách či v kúpeľoch...

Panovn?cke a aristokratick? dvory po st?ro?ia formovali charakter spolo?nosti, boli nielen mocensk?mi a politick?mi centrami, ale aj priestorom umenia, mecenat?ry, ok?zal?m javiskom reprezent?cie a v neposlednom rade tie? v?chovnou ?kolou poskytuj?cou vzory spr?vania i dobov?ch noriem. T?mou predkladanej pr?ce je soci?lne prostredie dvora palat?na Mikul??a Esterh?zyho.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Po vyn?jden? kn?htla?e prevzala tla?en? kniha ako nov? informa?n? m?dium d?le?it? ?lohu vo vtedaj?ej spolo?nosti. V stredoeur?pskom priestore tvorili Helvetica (publik?cie ?vaj?iarskych autorov spolu s knihami tla?en?mi vo ?vaj?iarsku) na prelome 15. a 16. storo?ia podstatn? ?as? in?titucion?lnych kni?n?c ako aj s?kromn?ch kni?n?c ??achty a silnej?ceho me?tianstva v strednej Eur?pe. Jednotliv? ?t?die sk?maj? intenzitu a podoby, ktor?mi "helv?tska kniha" formovala a ovplyv?ovala spolo?ensk? a kult?rny v?voj v strednej Eur?pe v 16. - 18. storo??.

Kolektív slovenských a českých historikov približuje čitateľom tejto knihy rozmanité podoby komunikácie stredovekých ľudí. V čom sa podobalo a v čom bolo úplne odlišné dorozumievanie vtedy a dnes? Aké informácie sa šírili alebo utajovali, aká bola ich výpovedná hodnota a aké vzdialenosti či prekážky bolo potrebné prekonať pri odovzdávaní posolstva? Nezapôsobovali obrazové symboly, rituály a gestá oveľa výraznejšie ako hovorené slovo? Pri hľadaní odpovedí na tieto, ale aj viaceré iné otázky autori zároveň čitateľovi ponúkajú pohľad na svet, v ktorom každodenný priebeh života sprevádzal zvuk zvonov, najďalej sa dovidelo z hradnej či mestskej veže a dôležité správy oznamoval hlásnik.