Knihy

Parížska konferencia v roku 1946 bola významným medzníkom v európskych dejinách. Mierová konferencia uzatvárala vojnový konflikt so spojencami Nemecka, ktorí sa na jeho strane zúčastnili bojov proti demokratickej koalícii krajín bojujúcich proti fašizmu a nacizmu a jeho spojencom a prívržencom. Rozhodnutia mierovej konferencie, najmä v otázkach hraníc, sú dodnes nosným prvkom európskej bezpečnosti a narušenie tejto rovnováhy by malo netušené, a najmä nepriaznivé dôsledky pre európsku stabilitu. Súčasťou mierových vyjednávaní a predmetom mierových zmlúv boli otázky politického usporiadania, mechanizmu politickej kultúry, ekonomických a hospodárskych vzťahov, zón obchodu a medzinárodných línií využívania medzinárodných koridorov riek či vzdušného priestoru, riešenia dôsledkov druhej svetovej vojny, reparácií a reštitúcií. Mierové zmluvy vytvárali rámce pre medzinárodné vzťahy aj vnútorné politiky. Bola to konferencia o dôsledkoch politiky Nemecka, ale bez Nemecka.

Autorský tím primárne neskúma udalosti rokov 1918 – 1920 v strednej Európe, t. j. rozpad Rakúsko-Uhorska a dezintegráciu Uhorska, vznik Československa, Maďarska a Trianonskej mierovej zmluvy. Nevenuje sa politickým dejinám v klasickom zmysle slova, ale skúma príbehy, ktoré o týchto udalostiach vznikli za uplynulých deväťdesiat rokov a ich miesto a pôsobenie v rôznych kontextoch spoločenského života.

Práca si kladie za cieľ interpretovať ideológiu ilýrského hnutia na mytologicko-symbolickom pozadí. Okrajovo sa dotýka aj jazykových a sociálnych aspektov ilyrizmu.

Druhý zväzok syntetického diela Slovensko v 20. storočí je venovaný prvej svetovej vojne, teda rokom 1914 – 1918. Ide o pomerne krátke obdobie, ktoré trvalo iba o niečo viac ako štyri roky, je však plné vnútornej dynamiky a prevratných zmien. Slovenská historiografia obdobia prvej svetovej vojny sa v minulosti viac sústreďovala na vojenské a politické dejiny. K tomu, aby autori mohli v syntetickej podobe predložiť verejnosti pohľad na slovenskú spoločnosť a jej vývoj vo všetkých európskych a hlavne stredoeurópskych súvislostiach, bolo treba podstatným spôsobom rozšíriť výskum najmä v oblasti hospodárskych a sociálnych dejín, vrátane každodenného života. Pokúsili sa teda stvárniť čo najplastickejší obraz vtedajšej spoločnosti.

Panovanie Márie Terézie sa podľa zvolených priorít a rozsahu reforiem zvyčajne delí na dve časti. Prvá sa začína nástupom na trón a končí sa spolu s rakúsko-pruskými vojnami v roku 1763, druhá je vymedzená rokmi 1763 – 1780. V prvom období sa realizovali reformné opatrenia, ktoré mali vzhľadom na prebiehajúcu vojnu priniesť okamžitý finančný zisk. Tie sa však vzťahovali len na rakúske a české krajiny, Uhorska sa v podstate nedotkli. Po roku 1763 pristúpila viedenská vláda k radikálnym a zásadným reformám, ktoré pravdepodobne zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života aj v uhorskej časti monarchie. V historiografii sa prioritne spomína úprava poddanskej otázky, reforma súdnictva, katolíckej cirkvi a školstva. Menej sa už reflektuje skutočnosť, že pod vplyvom kameralizmu a populacionistického učenia sa populácia začala vnímať ako základ bohatstva štátu a početné opatrenia smerovali nielen k jej zvýšeniu, ale aj „skvalitneniu“. S tým úzko súvisela reforma zdravotníctva, sociálnej starostlivosti i početné nariadenia o ochrane zdravia a ľudských životov.

Na dnešnom území Slovenska sa od druhej polovice 19. storočia pestovali a rozvíjali dva základné príbehy revolúcie 1848/49: príbeh uhorských/maďarských osemaštyridsiatnikov, ktorí bojovali po boku Lajosa Kossutha (medzi nimi aj početných Slovákov), a príbeh slovenských osemaštyridsiatnikov, ktorí bojovali pod hurbanovskou zástavou. V maďarskom prostredí sa kultu revolúcie ujímali rôzne politické a sociálne skupiny, od opozičných politikov až po kalvínsku cirkev, ktorá tým manifestovala odpor voči katolíckym Habsburgovcom. Porážka pri Viedni a následné represálie prispeli k mýtizácii revolúcie a jej hrdinov. Slovenská strana nemohla vzhľadom na malopočetnosť národných aktivistov a ich politickú slabosť konkurovať v tomto smere maďarskej dominancii.

Autor v prepracovanom vydaní využíva nové poznatky na rozšírenie koncepcie ukrajinského historického príbehu. Kniha je určená učiteľom, študentom aj širokej verejnosti. Ohnutý obal (1 cm) v ľavom dolnom rohu. Vnútro vo výbornom stave.

Autor podrobne skúma život a umenie Veľkej Moravy od obdobia veľkej slovanskej migrácie (450 – 550 n. l.) až po anexiu územia Českým kráľovstvom v roku 973. Kniha obsahuje bohaté ilustrácie a poskytuje hlboký pohľad na archeologické nálezy, umenie a každodenný život v tomto historickom období. Publikácia je cenným zdrojom pre historikov a záujemcov o dejiny strednej Európy. Obálka i vnútro knihy sú vo výbornom stave.

Do svojho knižného výberu Eduard Nižňanský zvolil desať materiálov s témami, ktoré sa po obsahovej stránke navzájom prelínajú, dopĺňajú a hlavne logicky na seba nadväzujú. Ich spoločným menovateľom je historiografická rekonštrukcia činnosti politických režimov v Nemecku a na Slovensku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia - z hľadiska ich ideológie, no aj každodennej politickej praxe.

Možno by sme v stredoveku v cirkevnom hodnostárovi očakávali askétu a muža kontemplácie, žijúceho v ústraní od ruchu okolitého sveta. Miesto toho nám pred očami vystupuje pragmatický diplomat, uznávaný vo vysokých politických a cirkevných kruhoch, ktorý strávil veľkú časť života na cestách. Pohyboval sa najmä v stále viac Turkami zasahovanom Uhorskom kráľovstve, vo večnom meste Ríme, v rodnom Rakúsku, v Rímsko-nemeckej ríši i v Švajčiarsku, až nakoniec našiel odpočinok v bratislavskom Dóme sv. Martina.