Knihy

Predmetom publikácie sú sociálne a kultúrne dejiny v období 16. až 18. storočia prostredníctvom perspektívy individuálnych aktérov. Ide o obdobie, ktoré bolo vzhľadom na okolnosti spojené s vojnou s Osmanskou ríšou, ako aj protihabsburskými povstaniami nesmierne dynamické, až turbulentné. Po skončení povstaní došlo k pokusu o modernizáciu krajiny prostredníctvom habsburského panovníckeho dvora. V tak rozsiahlych témach, a predovšetkým štruktúrach spoločnosti, sa však jednotlivec ako aktér dejín trochu strácal, alebo sa anonymizoval v mase svojej society (poddaní, mešťania). Spracovatelia jednotlivých okruhov sa preto zamerali nielen na dlhšie časové úseky, ale aj na prípadové štúdie a sondy v rámci spoločenských štruktúr. Príspevky autorov sa venujú predstaviteľom moci v Uhorskom kráľovstve, inteligencii, obyvateľom miest a vidieka a mužskému a ženskému svetu. Jednotlivé štruktúry spoločnosti vykresľujú aj pomocou konania jednotlivcov – konkrétnych životných osudov. Kniha má svojim zameraním potenciál osloviť nielen odborníkov, ale aj širšiu verejnosť.

Usporiadanie spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. storočia sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovala talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.

Autori publikácie si kladú za cieľ prispieť k diskusii o povojnovom a pofebruárovom vývoji slovenskej spoločnosti, obohatiť doterajšie poznanie a poskytnúť impulzy pre ďalší výskum tejto mimoriadne zaujímavej periódy novodobých dejín.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela cisára Žigmunda Luxemburského. Skôr podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, ako skutočná historická osobnosť. Hoci bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a pol druha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala dlho mimo pozornosti historikov. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nepochybne pozoruhodnej žene – kráľovnej.

Autori sa v štrnástich kapitolách zamerali na skúmanie rôznych aspektov politickej, oficiálnej, systémovej a organizovanej korupcie v Uhorsku, na Slovensku a v Československu v 19. a 20. storočí. Sústredili sa na tri tematické oblasti: volebnú korupciu, „čierne“ financovanie politických strán a štátny, resp. režimový klientelizmus a protekcionizmus. Medzi najdôležitejšie výsledky analýz patrí zistenie, že politická korupcia vo svojich rôznych podobách spočiatku prispievala etablovaniu a stabilizácii politického režimu a štátu – bez ohľadu na charakter režimu (konštitučnú monarchiu, parlamentnú demokraciu, autoritársky/totalitárny), v stredno- a dlhodobom režime však pôsobila destabilizujúco a dezintegrujúco.

Publikácia prináša prvý komplexnejší pohľad na hospodárske pomery v období 1942 – 1945 na pozadí širších sociálno-ekonomických a medzinárodných hospodársko-politických súvislostí. Autori hodnotia príčiny konjunkturálneho rastu hospodárstva Slovenska v rokoch 1942 – 1943 a postupnej deštrukcie hospodárskych výsledkov vojnového konjunktúry počas rokov 1944 – 1945.

Krit?ri? pre hodnotenie kvality politick?ho syst?mu ani pre posudzovanie ka?d?ho historick?ho javu sa nedaj? stanovi? absol?tne. ?iadna historick? skuto?nos? v?ak neexistuje vo vzduchopr?zdne, vznik? a prejavuje sa v najr?znej??ch dobov?ch a priestorov?ch kontextoch, na ktor? treba bra? zrete?. Historick? komparistika tak prinajmen?om pon?ka zre?lnenie poh?adu na konkr?tne prostredie a dobu, no v ?eskej historiografii m? zatia? len okrajov? poz?cie. Publik?cia je jedn?m z pokusov o za?lenenie medzivojnov?ho ?eskoslovenska do eur?pskych dej?n.

Publikácia prináša sondy do vývoja spoločnosti na Slovensku v pomerne dlhom období: od konca 19. storočia až po koniec druhej svetovej vojny. Otvára viaceré nové témy a nové pohľady na témy už predtým spracované. Pomerne dlhé časové obdobie, ktoré autori spracovávajú, je potrebné na to, aby sledovali vývoj spoločnosti ako postupný evolučný proces a nie iba v krátkych, dynamických obdobiach tzv. historických míľnikov: revolúcií, prevratov, povstaní. Všetky tieto míľniky sú v historiografii pomerne dobre spracované a stali sa súčasťou slovenského národného „master“ naratívu. Je nepochybné, že tieto udalosti mali pre vývin spoločnosti na Slovensku zásadný význam. Neprejavili sa však okamžite. Napríklad vznik Československej republiky v roku 1918 mal zásadný význam pre doformovanie sa Slovákov ako moderného národa, ale tento proces sa zavŕšil až v 30. rokoch. Podobne prebiehala v slovenských podmienkach aj postupná modernizácia, industrializácia a urbanizácia. V spoločnosti, a nielen v slovenskej, pôsobia spravidla retardačné, konzervatívne sily, ktoré spôsobujú, že aj revolučné udalosti po svojom „výbuchu“ obvykle majú tendenciu po čase vracať spoločnosť späť do starého koryta. Na prechod spoločnosti od totalitných či autoritatívnych režimov k demokracii, ktorý prebiehal v niektorých juhoeurópskych a juhoamerických krajinách, sa v svetovej politológii a historiografii od 60. rokov minulého storočia zaužíval termín „tranzícia“. Tento termín je však možné použiť aj na podobne, postupne prebiehajúce procesy v ďalších krajinách a rôznych historických obdobiach. Takouto tranzíciou prešla aj spoločnosť na Slovensku. Najprv to bola tranzícia z konzervatívnej, iba čiastočne parlamentnej, monarchie do demokratickej republiky a po dvadsiatich rokoch zase z parlamentnej demokracie do totality. Monografia prináša výsledky výskumu k takejto tranzícii spoločnosti na príklade Slovenska od konca 19. storočia po rok 1945.

Oblasť stredoslovenských banských miest, formovaná banskou, hutníckou a mincovnou činnosťou do podoby historickej industriálnej krajiny, fascinuje svojou ranonovovekou technickou i umeleckou progresivitou už niekoľko storočí. Geografické vymedzenie nezahŕňa len známe mestá ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica či Kremnica, ale aj Novú Baňu, Pukanec, Banskú Belú a Ľubietovú, okolité banské osady či hrady a hradné panstvá, napríklad Ľupču, Dobrú Nivu alebo Vígľaš. Prezentované obdobie je ohraničené 1. júlom 1548, keď stredoslovenské banské mestá prešli pod správu Ferdinanda I. Habsburského a hornou hranicou je rok 1800, keď v strednej Európe ustupuje osvietenstvo, reprezentované osobitou „jozefínskou“ verziou, ale i vyhranené reakcie naň.

Kolektív slovenských a českých historikov približuje čitateľom tejto knihy rozmanité podoby komunikácie stredovekých ľudí. V čom sa podobalo a v čom bolo úplne odlišné dorozumievanie vtedy a dnes? Aké informácie sa šírili alebo utajovali, aká bola ich výpovedná hodnota a aké vzdialenosti či prekážky bolo potrebné prekonať pri odovzdávaní posolstva? Nezapôsobovali obrazové symboly, rituály a gestá oveľa výraznejšie ako hovorené slovo? Pri hľadaní odpovedí na tieto, ale aj viaceré iné otázky autori zároveň čitateľovi ponúkajú pohľad na svet, v ktorom každodenný priebeh života sprevádzal zvuk zvonov, najďalej sa dovidelo z hradnej či mestskej veže a dôležité správy oznamoval hlásnik.