Knihy

Osmansko-uhorský obchod so zajatcami v 17. storočí predstavoval bežnú súčasť každodenného života v pohraničných oblastiach. Kým v prvých desaťročiach osmanskej nadvlády bol jeho hlavným katalyzátorom systém otrokárstva a priame vojenské konflikty, postupne začali vojaci na oboch stranách využívať zajatie ľudí ako formu finančného prilepšenia a spôsob náhrady meškajúceho žoldu. Koristnícke nájazdy boli časté a do zajatia sa mohli dostať poddaní, vojaci, ale aj hodnostári. Monografia prináša nové poznatky o tomto fenoméne na základe štúdia archívnych prameňov osmanskej i uhorskej proveniencie z obdobia kapitánstva Štefana (I.) Koháryho v Sečanoch a vo Fiľakove. Z tohto dôvodu sa zameriava predovšetkým na dianie v okolí týchto hradov a ich osmanských náprotivkov na prelome 17. storočia. Na príkladoch konkrétnych zajatcov čitateľovi približuje jednotlivé fázy zajateckého života – od samotného uväznenia až po vyslobodenie. Osobitná pozornosť je venovaná rokovaniam o výkupnom, možnostiam získania potrebnej sumy a systému prevažne nepísaných pravidiel, ktoré akceptovala uhorská aj osmanská strana. Publikácia je doplnená o terminologické zaujímavosti vychádzajúce z dobových prameňov a ponúka množstvo informácií všetkým, ktorí sa zaujímajú o každodenný život osmanských a uhorských vojakov.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Na vývoji hodnosti palatína je možné sledovať celé dejiny Uhorského kráľovstva. V období vlády Arpádovcov boli palatíni vysoko postavení kráľovskí hodnostári, vyberaní spomedzi najvyššej šľachty. Boli súčasťou politického diania. Zúčastňovali sa vojenských výprav, mierových rokovaní, ako sudcovia riešili najmä lokálne problémy v kráľovstve. Hodnosť palatína sa vyskytovala na dvoroch v celej stredovekej Európe. V priebehu prvých troch storočí existencie Uhorského kráľovstva prešla značným vývojom, na ktorého konci bol úrad uhorského palatína špecifickou a unikátnou inštitúciou. Táto kniha je venovaná výskumu palatínov v dejinách Uhorského kráľovstva v stredoeurópskom kontexte približne v období rokov 1000 až 1301. Jej cieľom je priblížiť na konkrétnych príkladoch a analýze zmienok v prameňoch rôzne aspekty toho, kto bol palatín z hľadiska zachovaných zákonov a kráľovských nariadení, jeho súdnej moci, účasti na politickom dianí v kráľovstve aj mimo neho.

Pálkovci boli jedným z rodov vďaka ktorým stojíme teraz tam, kde sme a vďaka ktorým má slovenský národný príbeh priam neskutočný charakter a podobá sa rozprávke s mimoriadne šťastným koncom.

Parížska konferencia v roku 1946 bola významným medzníkom v európskych dejinách. Mierová konferencia uzatvárala vojnový konflikt so spojencami Nemecka, ktorí sa na jeho strane zúčastnili bojov proti demokratickej koalícii krajín bojujúcich proti fašizmu a nacizmu a jeho spojencom a prívržencom. Rozhodnutia mierovej konferencie, najmä v otázkach hraníc, sú dodnes nosným prvkom európskej bezpečnosti a narušenie tejto rovnováhy by malo netušené, a najmä nepriaznivé dôsledky pre európsku stabilitu. Súčasťou mierových vyjednávaní a predmetom mierových zmlúv boli otázky politického usporiadania, mechanizmu politickej kultúry, ekonomických a hospodárskych vzťahov, zón obchodu a medzinárodných línií využívania medzinárodných koridorov riek či vzdušného priestoru, riešenia dôsledkov druhej svetovej vojny, reparácií a reštitúcií. Mierové zmluvy vytvárali rámce pre medzinárodné vzťahy aj vnútorné politiky. Bola to konferencia o dôsledkoch politiky Nemecka, ale bez Nemecka.

Ranonovoveký štát sa prakticky nepodieľal na budovaní cirkevných, školských a charitatívnych inštitúcií a nepoznal inštitút štátneho rozpočtu s vyčlenenými kapitolami na financovanie uvedených oblastí spoločenského života. Rôzne cirkevné inštitúcie, všetky typy škôl a sociálnych ústavov mohli vzniknúť a pôsobiť len vďaka dostatočne stabilným a výnosným základinám, ktoré zakladali cirkevné a svetské elity vtedajšej spoločnosti. Práca je chronologicky vymedzená obdobím 17. a 18. storočia, konkrétne časovým úsekom, ktorý sa začal nástupom Petra Pázmaňa na stolec ostrihomského arcibiskupa v roku 1616 a skončil smrťou Leopolda II. v roku 1792.

Pápež Pius XII. počas druhej svetovej vojny zastával politiku diplomatickej neutrality a zákulisnej pomoci, čo je dodnes predmetom diskusií.

Časový záber predkladanej práce je vymedzený rokmi 1968 a 1971 a tvoria ju tri základné kapitoly. V prvej sa autor zaoberá „rozbehom“ demokratizačného procesu, t. j. reformou socializmu sovietskeho typu po januárových zasadaniach ÚV KSČ a ÚV KSS v roku 1968, niektorými rozhodnutiami predsedníctva ÚV KSČ na prelome februára a marca toho istého roku, ktoré viedli k obrovskému výbuchu slobodnej žurnalistiky, takej charakteristickej pre rok 1968. Nosnou časťou tejto kapitoly je časť nazvaná „Pražská jar“ na Slovensku, v ktorej sa stručne rozoberajú historicko-psychologické príčiny do určitej miery odlišného priebehu demokratizačného procesu na Slovensku v porovnaní s vývojom v českej časti ČSSR, ako aj konkrétne prejavy tejto odlišnosti. V druhej kapitole poukazuje na to, že reformné sily na čele s Dubčekom kládli po auguste 1968 ešte určitý čas odpor nastupujúcej garnitúre normalizátorov v snahe zachrániť aspoň najzákladnejšie postuláty reformy. Tvrdý nápor sovietskeho vedenia a jeho „piatej kolóny“ v KSČ však viedol veľmi rýchlo nielen k legalizácii okupácie, ale aj k presadeniu mnohých právnych noriem vychádzajúcich z ustanovení Moskovského protokolu z 26. augusta 1968. To je obsahom tretej kapitoly.

Šiesty zväzok edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákovmá podtitul Pod osmanskou hrozbou - Osudy Slovenska od Albrechta Habsburského do tragickej bitky pri Moháči v roku 1526 s prihliadnutím na začiatky renesancie v čase vlády Mateja Korvína. Kniha zachytáva obdobie rokov 1438 – 1526, teda záver neskorého stredoveku. Jej začiatok charakterizuje feudálna anarchia, v rokoch 1458 – 1490 vládnutie Mateja Korvína, potom obdobie vlády Jagelovcov, ktoré vyústilo do porážky v bitke pri Moháči, čím sa Turkom otvoril vstup do Uhorska, neskôr aj na územie dnešného Slovenska. Publikácia je zostavená z listín, kráľovských dekrétov a prameňov, ktoré ilustrujú hospodársky vývin (mestské knihy, testamenty mešťanov, daňové súpisy a podobne), a najdôležitejších rozprávačských prameňov, ako sú kroniky a literárne diela. Osobitnú kapitolu tvoria historické pramene, ktoré ilustrujú kultúrny vývin v záverečnej fáze stredoveku, začiatok a rozvoj renesancie v Uhorsku.

Výber v chronologickom slede na seba nadväzujúcich kapitol, akýchsi hĺbkových sond do vojenskohistorickej problematiky našich dejín od revolúcie 1848 do začiatkov prvej svetovej vojny.