Mestá bývajú pri povrchnom pohľade vnímané ako akési ostrovy „relatívnej“ demokracie v prísnom hierarchickom usporiadaní vtedajšej spoločnosti, no často sa zabúda, že vznikali a rozvíjali sa s podporou panovníka. Ten ich využíval vo svojom večnom súboji so šľachtou, ktorej bol sám najvyšším predstaviteľom. Mestá boli preňho zdrojom príjmu a výsady (či mestské slobody) im udeľoval práve preto, aby čo najlepšie prosperovali – pretože sám by ich nikdy nedokázal riadiť tak efektívne, ako keď sa riadili samy. Časom ho napodobnili aj veľkí šľachtici a z rovnakého dôvodu podporovali vznik miest alebo mestečiek na svojich doménach. Preto sú mestá v prvom rade javom hospodárskym. Prezentovaná publikácia sa však popri ekonomickom a obchodnom hľadisku venuje aj ďalším oblastiam fungovania miest, prevažne na území dnešného Slovenska. To je zasadené do celouhorského, sčasti aj do celoeurópskeho kontextu. Osobitosťou uhorského mestského vývoja, na ktorú treba upozorniť v porovnaní so západnou Európou, je vyššia miera slobody pri voľbe mestských funkcionárov aj autonómia v cirkevnej oblasti – slobodná voľba farára. Atmosféru dokresľovali slávnosti a procesie, ktoré boli v jednotlivých mestách odlišné a spoluvytvárali tak ich identitu.
Zvieratá boli pre stredovekého človeka každodennou súčasťou života, nebolo azda oblasti, v ktorej by sa svet ľudí nestretával so svetom zvierat. Práve preto je nevyhnutné, aby vedci, zaoberajúci sa stredovekými dejinami, vnímali vzťah človeka k prírode a ríši zvierat ako osobitne významný fenomén a venovali mu pozornosť.
V priebehu 13. storočia prešla Bratislava vývojom, na konci ktorého nachádzame stredoveké výsadné mesto vystavané „z kameňa“ a predovšetkým z „ľudí“ – mešťanov.
Kategória
Autori
Najpredávanejšie
Uhorský aristokrat Pavol Pálffy (1592 – 1653) bol jedným z najvýznamnejších politikov Uhorského kráľovstva v prvej polovici 17. storočia. Syn „tureckého hrdinu“ Mikuláša Pálffyho a Márie Fuggerovej študoval vo Viedni, v Ingolstadte, v Olomouci a absolvoval Kavalierstour v Taliansku. Zastával najdôležitejšie krajinské úrady v Uhorskom kráľovstve: takmer dve desaťročia bol predsedom Uhorskej komory, následne sa stal krajinským sudcom a na vrchole kariéry bol zvolený za uhorského palatína. Na viedenskom panovníckom dvore sa mu ako jedinému predstaviteľovi uhorskej politickej elity podarilo stať sa členom Tajnej rady, najdôležitejšieho poradného orgánu panovníka. Pavol Pálffy mal vlastné politické zoskupenie a zvádzal mocenské a politické súboje s palatínom Mikulášom Esterházym a ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. O kariére významného štátnika nepodávajú svedectvo iba archívne pramene, ale aj stavby a umelecké artefakty na území krajín bývalej habsburskej monarchie. Nesú stopy Pálffyho intenzívneho záujmu o stavebné projekty a jeho umeleckého vkusu.
Pr?ca sa s?stre?uje na p?sobenie HS?S na ?eskoslovenskej vn?tropolitickej sc?ne - na jej rokovania s vl?dou a prezidentom, kooper?ciu s opozi?n?mi politick?mi stranami n?rodnostn?ch men??n, ale aj na jej zahrani?nopolitick? aktivity vr?tane kontaktov radik?lneho kr?dla s iredentistick?mi kruhmi. Ke??e k???ov?m obdob?m na presadenie z?kladnej po?iadavky HS?S bola druh? polovica tridsiatych rokov 20. storo?ia, autor sa s?stredil na podrobn? rozbor udalost? vymedzen?ch rokmi 1935 - 1938.
Na rozdiel od nenaplnen?ch kolekt?vnych pr?v etnick?ch men??n sa ?idom podarilo dosiahnu? emancip?ciu. Po dlhotrvaj?com z?pase im bola priznan? aj rovnopr?vnos? s r?mskymi katol?kmi a protestantmi. Aj napriek vzostupu antisemitizmu ?idia a? do sklonku monarchie za??vali svoje "zlat? ?asy". Celkovo bola ich ?ivotn? ?rove? vy??ia ne? u zvy?ku obyvate?stva, ?o v?ak neznamen?, ?e by tis?ce z nich neroz?irovali rady chudoby a nezv?dzali svoj ka?dodenn? boj o pre?itie.
Autor sleduje ak? predstavu mal Andrej Kme? o v?zname roly n?rodovca a ako ju nap??al v praxi. V jeho ?ivote identifikoval tri f?zy: stoto?nenie sa s n?rodn?m hnut?m, osvetov? pr?cu a vedeck? pr?cu so snahou o in?titucionaliz?ciu vedy v slovenskom n?rodnom hnut?. Okrem toho si v??ma jeho postoj k r?znym frakci?m v slovenskom n?rodnom hnut? (Nov? ?kola, martinsk? centrum SNS, hlasisti, skupina okolo F. R. Osvalda). Obraz Kme?a vhodne dop??a i anal?za jeho "posmrtn?ch osudov".
Cieľom monografie je jednak poukázať na ideologickú podmienenosť a pomýlenosť národných historiografií, jednak navrhnúť opatrenia, ktoré by umožňovali kritickú reflexiu deformujúcich vplyvov, ktoré môžu mať na historické bádanie naivné koncepcie bežných ľudí. Nakoniec cieľom tejto knihy je navrhnúť teoretický prístup k analytickému štúdiu fenoménu utvárania sociálnej reality „národov“ v období uplynulých dvoch storočí. Autor predkladá alternatívny prístup k štúdiu minulosti, v ktorom historik neuvažuje o „národe“ ako objektívnej entite, ale ako o kategórii sociálnej praxe, o pojme a predstave a identifikačnom rámci, ako o ideovo-kultúrnej a politickej forme organizácie spoločnosti, ktorá sa na rôznych miestach sveta začala objavovať v priebehu 19. storočia a v 20. storočí sa v celosvetovom meradle stala de facto jedinou predstaviteľnou formou sociálneho usporiadania ľudských spoločností.
Hlavným cieľom publikácie je sprostredkovať svedectvo D. Lénarda o tábore Majdanek. Autor taktiež oboznamuje čitateľa so životopisným profilom D. Lénarda.
Kniha sa zaober? z?konodarstvom a in?titucion?lnymi zmenami v sirotskej agende, aj prechodom od s?kromnej, spolkovej a cirkevnej dobro?innosti k soci?lnej politike ?t?tu. Jednotliv? kapitoly osvet?uj? situ?ciu sir?t z aristokratick?ch, poddansk?ch, me?tianskych aj robotn?ckych rod?n. Dokumentuj?, ako a pre?o v?etci pom?haj?ci akt?ri ?bojovali? o die?a. Starali sa o siroty a soci?lne odk?zan? deti spravidla v mene ur?itej skupiny alebo sveton?zoru ? kres?ansk?ho milosrdenstva, ?idovskej n?bo?enskej spolupatri?nosti, solidarity pr?slu?n?kov ?slu?n?ch a usporiadan?ch? me?tianskych vrstiev, v mene n?roda, vlasti ?i ?t?tu.
Verejn?mi sl?vnos?ami sa spolo?nos? reprezentuje, ale aj kon?tituuje ? preto?e inscenuj?, kto je ?n??? a kto ?cudz??, kto sa akt?vne alebo pas?vne z??ast?uje osl?v alebo na druhej strane kto sa demon?trat?vne nez??ast?uje ?i podujatie naru?uje. Za monarchie sa ??astn?ci mali stoto??ova? s dynastiou, v totalitn?ch re?imoch s vl?dnucou stranou, v demokratick?ch spolo?nostiach zv???a s historick?mi zakladate?sk?mi osobnos?ami a udalos?ami (so zalo?en?m ?t?tu, s povstan?m proti predo?l?mu ?t?tu, prijat?m ?stavy a pod.). Religi?zne a svetsk? prvky sa ?asto prevrstvovali, tak?e historici hovoria o sekulariz?cii n?bo?ensk?ch sl?vnost? a sakraliz?cii politick?ch osl?v.
Prenasledovanie ?idovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 ? 1945, vych?dzaj?ce z presved?enia vtedaj?ieho vl?dnuceho re?imu, ?e jej pr?slu?n?ci s? nepriate?mi slovensk?ho n?roda, vy?stilo do obludn?ho syst?mu z?konov a nariaden?. Na jeho konci st?la pauperizovan? masa ?ud? zbaven? politick?ch, soci?lnych, ob?ianskych i z?kladn?ch ?udsk?ch pr?v. V hospod?rskej oblasti siahol ?t?t na v?etok majetok v ich ruk?ch. Predkladan? pr?ca sleduje ?as? tohto procesu ? arizovanie, resp. nacionalizovanie ?idovsk?ho pozemkov?ho majetku, ktor? sa malo realizova? ako s??as? novej pozemkovej reformy. Jej hlavn?m z?merom, prezentovan?m verejnosti, bolo vyformovanie siln?ho ro?n?ckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" n?roda. Ve?kolep? ciele sa v?ak naplni? nepodarilo.
Panovanie Márie Terézie sa podľa zvolených priorít a rozsahu reforiem zvyčajne delí na dve časti. Prvá sa začína nástupom na trón a končí sa spolu s rakúsko-pruskými vojnami v roku 1763, druhá je vymedzená rokmi 1763 – 1780. V prvom období sa realizovali reformné opatrenia, ktoré mali vzhľadom na prebiehajúcu vojnu priniesť okamžitý finančný zisk. Tie sa však vzťahovali len na rakúske a české krajiny, Uhorska sa v podstate nedotkli. Po roku 1763 pristúpila viedenská vláda k radikálnym a zásadným reformám, ktoré pravdepodobne zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života aj v uhorskej časti monarchie. V historiografii sa prioritne spomína úprava poddanskej otázky, reforma súdnictva, katolíckej cirkvi a školstva. Menej sa už reflektuje skutočnosť, že pod vplyvom kameralizmu a populacionistického učenia sa populácia začala vnímať ako základ bohatstva štátu a početné opatrenia smerovali nielen k jej zvýšeniu, ale aj „skvalitneniu“. S tým úzko súvisela reforma zdravotníctva, sociálnej starostlivosti i početné nariadenia o ochrane zdravia a ľudských životov.