Knihy

Autor v prepracovanom vydaní využíva nové poznatky na rozšírenie koncepcie ukrajinského historického príbehu. Kniha je určená učiteľom, študentom aj širokej verejnosti. Ohnutý obal (1 cm) v ľavom dolnom rohu. Vnútro vo výbornom stave.

Oblasť stredoslovenských banských miest, formovaná banskou, hutníckou a mincovnou činnosťou do podoby historickej industriálnej krajiny, fascinuje svojou ranonovovekou technickou i umeleckou progresivitou už niekoľko storočí. Geografické vymedzenie nezahŕňa len známe mestá ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica či Kremnica, ale aj Novú Baňu, Pukanec, Banskú Belú a Ľubietovú, okolité banské osady či hrady a hradné panstvá, napríklad Ľupču, Dobrú Nivu alebo Vígľaš. Prezentované obdobie je ohraničené 1. júlom 1548, keď stredoslovenské banské mestá prešli pod správu Ferdinanda I. Habsburského a hornou hranicou je rok 1800, keď v strednej Európe ustupuje osvietenstvo, reprezentované osobitou „jozefínskou“ verziou, ale i vyhranené reakcie naň.

Katherine Lynch skúma úlohu rodiny v spoločnosti od neskorého stredoveku až po obdobie industrializácie. Tvrdí, že v západnej Európe sa už v tomto období začal formovať trvalý a rozpoznateľný model vzťahov medzi jednotlivcami, rodinou a komunitou, ktorý je typický pre západnú civilizáciu. Štúdia sleduje vývoj tohto modelu až do 19. storočia a vníma rodinu nie ako súčasť výlučne „súkromnej sféry“, ale ako organizáciu pôsobiacu na hranici medzi verejným a súkromným životom. Zároveň analyzuje, ako funkciu a postavenie rodiny ovplyvňovali politické, náboženské a demografické faktory.

Predkladaná monografia približuje niektoré nové poznatky z Kotvanovho života, prípadne analýzy jeho diela, ktoré sa neobjavili v predošlých textoch venovaných jeho osobnosti.

Kniha poskytuje prehľad obrazov o Haliči a jeho obyvateľoch sprostredkovaných tlačou. Skúma úlohu tohto prihraničného regiónu v rakúskej a ruskej vojnovej propagande a v politických debatách o národnostných otázkach. Taktiež vnáša svetlo do diskusií o vojne a jej dôsledkoch.

Publikácia sleduje zdroje, ktoré ovplyvňovali vývoj národného vedomia Slovákov od obdobia pôsobenia Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Rast záujmu o minulosť priniesol humanizmus. Uhorskí historici už v 17. storočí poznali všetky základné pramene, pápežské listiny, buly, legendy a kroniky k veľkomoravskému obdobiu. Vyzdvihovala sa úloha Nitry ako sídla kniežaťa Pribinu, ako miesto vysvätenia najstaršieho známeho kresťanského chrámu u nás, aj ako centrum údelného kniežatstva. Všetky tieto prvky nabrali nový rozmer v priebehu 18. storočia, ktorý súvisel s rozvojom slovenskej historiografie. Základ vedeckého historického bádania položili príslušníci jezuitskej historickej školy, ktorí pri tvorbe svojich diel vychádzali z konkrétnych historických prameňov. Boli príslušníkmi uhorského politického národa, ale boli presvedčení, že slovenskému národu patrí primerané miesto medzi národmi Uhorska. Na ich myšlienkach stavali národní buditelia a úspešne ich rozvíjali. Cyrilo-metodská problematika v slovenskej historiografii a literatúre dosiahla svoj rozkvet v 19. storočí.

Publikácia sa zaoberá hranicami, ktoré sa vytýčili v Európe po 1. svetovej vojne a počas nasledujúcich dvoch desaťročí sa stali významným faktorom ovplyvňujúcim politický a hospodársky vývoj kontinentu. Autorský kolektív sa zameriava na ideologické koncepcie použité pri vytyčovaní hraníc česko-slovenského štátu a venuje pozornosť predovšetkým ideologickým transferom medzi európskymi krajinami v medzivojnovom období a ich dosahom na vnútropolitický vývoj v Československu a na Slovensku. Zároveň si všíma zdôvodnenie ideovej podstaty samostatného slovenského štátu vo vzdelávacom procese v rokoch 1939 – 1945. Kniha potvrdzuje skutočnosť, že ideologické koncepty mali do veľkej miery schopnosť prekonávať nové štátne hranice ustanovené v Európe po roku 1918. Rovnako však poukazuje, že ideológie sa stávali neraz i bariérami, ktoré neovplyvňovali iba politické dianie, ale častokrát dokázali zabrzdiť i zdanlivo nepolitické projekty, medzi ktoré patrilo napr. budovanie veľkej kapitálovej banky na slovenskej pôde.

Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať. Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať. Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať. Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať.

Publikácia pokrýva dve storočia histórie Uhorska, ktoré zdrvujúca porážka v bitke pri Moháči v roku 1526 rozdelila na tri časti. Nadväzuje na monografiu Pála Engela (2005) The Realm of St. Stephen: A History of Medieval Hungary, 895–1526. Čitateľa na ďalšie štúdium nabáda výberová bibliografia obsahujúca približne 470 položiek – monografií a súborných štúdií.

Prestreté stoly s navareným jedlom, pri ktorých sa stretla šľachtická rodina s dvoranmi a úradníkmi, prípadne pozvanými hosťami, boli výsledkom celého komplexu činností, pomocou ktorých sa potraviny menili zo surovín na hotový pokrm. Táto kniha predstavuje celý tento zložitý proces a je v našej historiografii doposiaľ ojedinelým spracovaním témy šľachtického stravovania zachyteného v celej šírke problematiky.