Knihy

Béla Grünwald, s ktorého menom sa spája zatvorenie troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej, sa stal najnegatívnejšou postavou slovenskej národnej pamäti. Čo ho motivovalo, ako sa dá jeho konanie vysvetliť? Dá sa jeho protislovenské vystupovanie vysvetliť jeho osobným životným príbehom?

Panovanie Márie Terézie sa podľa zvolených priorít a rozsahu reforiem zvyčajne delí na dve časti. Prvá sa začína nástupom na trón a končí sa spolu s rakúsko-pruskými vojnami v roku 1763, druhá je vymedzená rokmi 1763 – 1780. V prvom období sa realizovali reformné opatrenia, ktoré mali vzhľadom na prebiehajúcu vojnu priniesť okamžitý finančný zisk. Tie sa však vzťahovali len na rakúske a české krajiny, Uhorska sa v podstate nedotkli. Po roku 1763 pristúpila viedenská vláda k radikálnym a zásadným reformám, ktoré pravdepodobne zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života aj v uhorskej časti monarchie. V historiografii sa prioritne spomína úprava poddanskej otázky, reforma súdnictva, katolíckej cirkvi a školstva. Menej sa už reflektuje skutočnosť, že pod vplyvom kameralizmu a populacionistického učenia sa populácia začala vnímať ako základ bohatstva štátu a početné opatrenia smerovali nielen k jej zvýšeniu, ale aj „skvalitneniu“. S tým úzko súvisela reforma zdravotníctva, sociálnej starostlivosti i početné nariadenia o ochrane zdravia a ľudských životov.

Prenasledovanie židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1939 – 1945, vychádzajúce z presvedčenia vtedajšieho vládnuceho režimu, že jej príslušníci sú nepriateľmi slovenského národa, vyústilo do obludného systému zákonov a nariadení. Na jeho konci stála pauperizovaná masa ľudí zbavená politických, sociálnych, občianskych i základných ľudských práv. V hospodárskej oblasti siahol štát na všetok majetok v ich rukách. Predkladaná práca sleduje časť tohto procesu – arizovanie, resp. nacionalizovanie židovského pozemkového majetku, ktoré sa malo realizovať ako súčasť novej pozemkovej reformy. Jej hlavným zámerom, prezentovaným verejnosti, bolo vyformovanie silného roľníckeho stavu, "elity a chrbtovej kosti" národa. Veľkolepé ciele sa však naplniť nepodarilo.

Verejnými slávnosťami sa spoločnosť reprezentuje, ale aj konštituuje – pretože inscenujú, kto je „náš“ a kto „cudzí“, kto sa aktívne alebo pasívne zúčastňuje osláv alebo na druhej strane kto sa demonštratívne nezúčastňuje či podujatie narušuje. Za monarchie sa účastníci mali stotožňovať s dynastiou, v totalitných režimoch s vládnucou stranou, v demokratických spoločnostiach zväčša s historickými zakladateľskými osobnosťami a udalosťami (so založením štátu, s povstaním proti predošlému štátu, prijatím ústavy a pod.). Religiózne a svetské prvky sa často prevrstvovali, takže historici hovoria o sekularizácii náboženských slávností a sakralizácii politických osláv.

Kniha sa zaoberá zákonodarstvom a inštitucionálnymi zmenami v sirotskej agende, aj prechodom od súkromnej, spolkovej a cirkevnej dobročinnosti k sociálnej politike štátu. Jednotlivé kapitoly osvetľujú situáciu sirôt z aristokratických, poddanských, meštianskych aj robotníckych rodín. Dokumentujú, ako a prečo všetci pomáhajúci aktéri „bojovali“ o dieťa. Starali sa o siroty a sociálne odkázané deti spravidla v mene určitej skupiny alebo svetonázoru – kresťanského milosrdenstva, židovskej náboženskej spolupatričnosti, solidarity príslušníkov „slušných a usporiadaných“ meštianskych vrstiev, v mene národa, vlasti či štátu.

Cieľom monografie je jednak poukázať na ideologickú podmienenosť a pomýlenosť národných historiografií, jednak navrhnúť opatrenia, ktoré by umožňovali kritickú reflexiu deformujúcich vplyvov, ktoré môžu mať na historické bádanie naivné koncepcie bežných ľudí. Nakoniec cieľom tejto knihy je navrhnúť teoretický prístup k analytickému štúdiu fenoménu utvárania sociálnej reality „národov" v období uplynulých dvoch storočí. Autor predkladá alternatívny prístup k štúdiu minulosti, v ktorom historik neuvažuje o „národe" ako objektívnej entite, ale ako o kategórii sociálnej praxe, o pojme a predstave a identifikačnom rámci, ako o ideovo-kultúrnej a politickej forme organizácie spoločnosti, ktorá sa na rôznych miestach sveta začala objavovať v priebehu 19. storočia a v 20. storočí sa v celosvetovom meradle stala de facto jedinou predstaviteľnou formou sociálneho usporiadania ľudských spoločností.

Na rozdiel od nenaplnených kolektívnych práv etnických menšín sa Židom podarilo dosiahnuť emancipáciu. Po dlhotrvajúcom zápase im bola priznaná aj rovnoprávnosť s rímskymi katolíkmi a protestantmi. Aj napriek vzostupu antisemitizmu Židia až do sklonku monarchie zažívali svoje "zlaté časy". Celkovo bola ich životná úroveň vyššia než u zvyšku obyvateľstva, čo však neznamená, že by tisíce z nich nerozširovali rady chudoby a nezvádzali svoj každodenný boj o prežitie.

Práca sa sústreďuje na pôsobenie HSĽS na československej vnútropolitickej scéne - na jej rokovania s vládou a prezidentom, kooperáciu s opozičnými politickými stranami národnostných menšín, ale aj na jej zahraničnopolitické aktivity vrátane kontaktov radikálneho krídla s iredentistickými kruhmi. Keďže kľúčovým obdobím na presadenie základnej požiadavky HSĽS bola druhá polovica tridsiatych rokov 20. storočia, autor sa sústredil na podrobný rozbor udalostí vymedzených rokmi 1935 - 1938.

Barbora Celjská uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela cisára Žigmunda Luxemburského. Skôr podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, ako skutočná historická osobnosť. Hoci bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a pol druha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala dlho mimo pozornosti historikov. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nepochybne pozoruhodnej žene – kráľovnej. Obálka i vnútro knihy sú vo výbornom stave.

Uhorský aristokrat Pavol Pálffy (1592 – 1653) bol jedným z najvýznamnejších politikov Uhorského kráľovstva v prvej polovici 17. storočia. Syn „rábskeho hrdinu“ Mikuláša Pálffyho a Márie Fuggerovej študoval vo Viedni, v Ingolstadte, v Olomouci a absolvoval Kavalierstour v Taliansku. Zastával najdôležitejšie krajinské úrady v Uhorskom kráľovstve: takmer dve desaťročia bol predsedom Uhorskej komory, následne sa stal krajinským sudcom a na vrchole kariéry bol zvolený za uhorského palatína. Na viedenskom panovníckom dvore sa mu ako jedinému predstaviteľovi uhorskej politickej elity podarilo stať sa členom Tajnej rady, najdôležitejšieho poradného orgánu panovníka. Pavol Pálffy mal vlastné politické zoskupenie a zvádzal mocenské a politické súboje s palatínom Mikulášom Esterházym a ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. O kariére významného štátnika nepodávajú svedectvo iba archívne pramene, ale aj stavby a umelecké artefakty na území krajín bývalej habsburskej monarchie. Nesú stopy Pálffyho intenzívneho záujmu o stavebné projekty a jeho umeleckého vkusu.