Knihy

Odborn?ci z r?znych oblast? b?dania zo Slovenska, ?eskej republiky, Rak?ska, Ukrajiny a Ruskej feder?cie sa pok?sili objasni? pr??iny a d?sledky hav?rie nielen z poh?adu ?al?ieho v?voja jadrovej energetiky, ale aj z h?adiska ochrany ?udsk?ho zdravia a pr?rodn?ho prostredia. Tretia ?as? publik?cie m? n?zov ?ernoby? a pam??.

Dub?ekovo vedenie KS? lav?rovalo, ustupovalo a nakoniec v apr?li 1969 uvo?nilo poz?cie a bolo vystriedan? novou garnit?rou v ?ele s Hus?kom. T? za?ala presadzova? sovietske pon?manie "normaliz?cie" predov?etk?m v samotnej komunistickej strane, no ?oskoro ho vn?tilo celej spolo?nosti

Poľsko-nemecká korešpondencia biskupov z roku 1965 je považovaná za jeden z najdôležitejších impulzov a rozhodujúci podnet pre dialóg medzi Nemcami a Poliakmi. Posolstvo zmierenia poľského episkopátu so svojou slávnou formulou „odpúšťame a prosíme o odpustenie“ sa odvtedy stalo synonymom pre prekonávanie národných nepriateľstiev. Vzorná funkcia tejto korešpondencie však často zakrýva pohľad na namáhavý vývoj jej pokrokového a pozitívneho vyžarovania, ktorý bol a stále je sťažovaný mnohými prekážkami a odporom. Tie sa odrážajú predovšetkým v asymetrickom hodnotení oboch listov: na jednej strane prelomové gesto zmierenia poľského episkopátu, na druhej strane zdanlivo zdržanlivá a sklamaním naplnená odpoveď nemeckých biskupov, ktorí sa vyhli uznaniu línie Odra-Nisa. Táto štúdia však spochybňuje uvedené rozprávanie. Rozšírenie korešpondencie o ďalšie verbálne a písomné vyjadrenia nemeckých a poľských hierarchov v rámci ich koncilového dialógu, ako aj jej zasadenie do vtedajších politických, spoločenských, cirkevných a eticko-náboženských kontextov, vedie k záveru, že politické interpretácie míňajú hlavnú podstatu tejto korešpondencie a ukazujú sa ako nevhodné na jej pochopenie a hodnotenie.

Béla Grünwald, s ktorého menom sa spája zatvorenie troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej, sa stal najnegatívnejšou postavou slovenskej národnej pamäti. Čo ho motivovalo, ako sa dá jeho konanie vysvetliť? Dá sa jeho protislovenské vystupovanie vysvetliť jeho osobným životným príbehom?

Panovanie Márie Terézie sa podľa zvolených priorít a rozsahu reforiem zvyčajne delí na dve časti. Prvá sa začína nástupom na trón a končí sa spolu s rakúsko-pruskými vojnami v roku 1763, druhá je vymedzená rokmi 1763 – 1780. V prvom období sa realizovali reformné opatrenia, ktoré mali vzhľadom na prebiehajúcu vojnu priniesť okamžitý finančný zisk. Tie sa však vzťahovali len na rakúske a české krajiny, Uhorska sa v podstate nedotkli. Po roku 1763 pristúpila viedenská vláda k radikálnym a zásadným reformám, ktoré pravdepodobne zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života aj v uhorskej časti monarchie. V historiografii sa prioritne spomína úprava poddanskej otázky, reforma súdnictva, katolíckej cirkvi a školstva. Menej sa už reflektuje skutočnosť, že pod vplyvom kameralizmu a populacionistického učenia sa populácia začala vnímať ako základ bohatstva štátu a početné opatrenia smerovali nielen k jej zvýšeniu, ale aj „skvalitneniu“. S tým úzko súvisela reforma zdravotníctva, sociálnej starostlivosti i početné nariadenia o ochrane zdravia a ľudských životov.

Verejnými slávnosťami sa spoločnosť reprezentuje, ale aj konštituuje – pretože inscenujú, kto je „náš“ a kto „cudzí“, kto sa aktívne alebo pasívne zúčastňuje osláv, alebo na druhej strane, kto sa demonštratívne nezúčastňuje či podujatie narušuje. Za monarchie sa účastníci mali stotožňovať s dynastiou, v totalitných režimoch s vládnucou stranou, v demokratických spoločnostiach zväčša s historickými zakladateľskými osobnosťami a udalosťami (so založením štátu, s povstaním proti predošlému štátu, prijatím ústavy a pod.). Religiózne a svetské prvky sa často prekrývali, takže historici hovoria o sekularizácii náboženských slávností a sakralizácii politických osláv.

Monografia k jubileu historika Valeriána Bystrického (1936) z Historického ústavu SAV

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.

Alkohol zohrával v minulosti významnú úlohu takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V rôznych podobách, koncentráciách a kvalite bol neoddeliteľnou súčasťou stravovania a výživy. Patril k neodmysliteľným prvkom slávností, hostín, obetí, rituálov či náboženských úkonov. Prísahám, zmluvám a obchodom dodával vážnosť, prípitkami sa vyjadrovala úcta živým aj zosnulým. Alkohol však neplnil iba spoločenskú funkciu – využíval sa aj ako liek, anestetikum, antiseptikum či prísada do kozmetických a balzamovacích prípravkov. Kultúra pitia alkoholu sa v priebehu stáročí vyvíjala, no jej základné znaky pretrvali až dodnes. Tento najtolerovanejší intoxikant, zároveň oslavovaný i odsudzovaný, sa stal súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Na fenomén alkoholu v dejinách, kultúre, literatúre, životnom štýle, stravovaní, kriminalite či práve sa v tejto spoločnej monografii pozerá kolektív slovenských i zahraničných historikov, ktorý čitateľovi prináša podnetný a mnohovrstevnatý pohľad na tento neoddeliteľný aspekt ľudskej civilizácie.

Na rozdiel od nenaplnených kolektívnych práv etnických menšín sa Židom podarilo dosiahnuť emancipáciu. Po dlhotrvajúcom zápase im bola priznaná aj rovnoprávnosť s rímskymi katolíkmi a protestantmi. Aj napriek vzostupu antisemitizmu Židia až do sklonku monarchie zažívali svoje "zlaté časy". Celkovo bola ich životná úroveň vyššia než u zvyšku obyvateľstva, čo však neznamená, že by tisíce z nich nerozširovali rady chudoby a nezvádzali svoj každodenný boj o prežitie.