Knihy

Publikácia ponúka komparatívny pohľad na vývoj autoritatívnych režimov v strednej a východnej Európe v medzivojnovom období. Autori sa zameriavajú najmä na krajiny ako Maďarsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko a analyzujú, ako sa v týchto štátoch formovali a fungovali režimy, ktoré balansovali medzi demokraciou a diktatúrou. Kniha sa venuje aj otázkam politickej kultúry, inštitucionálneho usporiadania a vplyvu autoritárskych vodcov. Zrozumiteľnou formou približuje menej známe kapitoly dejín európskeho medzivojnového priestoru a kladie otázku, do akej miery boli tieto „mäkké“ diktatúry predzvesťou neskorších totalitných systémov.

Aj keď sa historici často prezentujú ako tí, ktorí odhaľujú a vyvracajú mýty, realita národnej historiografie – najmä od 19. storočia – poukazuje na výraznú tendenciu tieto mýty vytvárať alebo upevňovať, najmä v záujme budovania národa. Táto nová a pútavá publikácia skúma, ako sa historici v rôznych európskych krajinách vyrovnávali s napätím medzi historickou presnosťou a atraktívnosťou rozprávania. Zameriava sa na rozprávačské techniky, ktoré používajú, a analyzuje, ktoré z nich prispeli k tomu, že národné dejiny oslovili verejnosť a formovali národné povedomie. Porovnaním rôznych národných kontextov kniha odhaľuje zákulisie historického písania a to, ako formuje kolektívnu pamäť a identitu.

Autori publikácie predstavujú slovenských učiteľov prostredníctvom ich individuálnych osudov a mnohostrannej činnosti v období od vydania Tolerančného patentu na konci 18. storočia až po druhú polovicu 20. storočia. Sústredili sa na pedagógov pôsobiacich na ľudových, cirkevných i štátnych školách, ktorých pedagogické a spoločenské pôsobenie nebolo doteraz systematicky spracované, alebo sa mu bádatelia venovali skôr v inom kontexte – ako národným aktivistom, spisovateľom, maliarom, skladateľom, folkloristom a podobne.

Monografia v troch kapitolách predstavuje historické a umelecko-historické okruhy záujmu autoriek o dejiny a výtvarné pamiatky rodu Pálffyovcov v období „osvietenského“ storočia. Hlavným prínosom predloženej vedeckej práce je nový, hutnejší, komplexnejší a plastickejší pohľad na Pálffyovcov 18. storočia. Niekde dominuje prístup prostredníctvom hĺbkových mikrostúdií, inde analytický výklad – vždy však s cieľom vytvoriť kontextualizovaný a do istej miery syntetizujúci obraz mocensko-politického, sociálneho a ekonomického kapitálu, ktorým tento rod v danom období disponoval. Pálffyovskú lojalitu voči Habsburgovcom vizuálne demonštrovali portréty panovníkov a členov vládnuceho rakúskeho domu, ktoré podľa dobových prameňov boli súčasťou pálffyovských zbierok. Do súčasnosti sa však na území Slovenska zachoval len malý počet týchto diel. Prepojením medzi týmito dvoma tematickými rovinami je výnimočne introspektívna mikrosonda do mentálneho sveta Jána V. Pálffyho, ktorá odhaľuje jeho súkromné i verejné postoje k spoločensky významným politickým udalostiam počas vlády cisárov Jozefa I. a Karola VI.

Poľsko-nemecká korešpondencia biskupov z roku 1965 je považovaná za jeden z najdôležitejších impulzov a rozhodujúci podnet pre dialóg medzi Nemcami a Poliakmi. Posolstvo zmierenia poľského episkopátu so svojou slávnou formulou „odpúšťame a prosíme o odpustenie“ sa odvtedy stalo synonymom pre prekonávanie národných nepriateľstiev. Vzorná funkcia tejto korešpondencie však často zakrýva pohľad na namáhavý vývoj jej pokrokového a pozitívneho vyžarovania, ktorý bol a stále je sťažovaný mnohými prekážkami a odporom. Tie sa odrážajú predovšetkým v asymetrickom hodnotení oboch listov: na jednej strane prelomové gesto zmierenia poľského episkopátu, na druhej strane zdanlivo zdržanlivá a sklamaním naplnená odpoveď nemeckých biskupov, ktorí sa vyhli uznaniu línie Odra-Nisa. Táto štúdia však spochybňuje uvedené rozprávanie. Rozšírenie korešpondencie o ďalšie verbálne a písomné vyjadrenia nemeckých a poľských hierarchov v rámci ich koncilového dialógu, ako aj jej zasadenie do vtedajších politických, spoločenských, cirkevných a eticko-náboženských kontextov, vedie k záveru, že politické interpretácie míňajú hlavnú podstatu tejto korešpondencie a ukazujú sa ako nevhodné na jej pochopenie a hodnotenie.

Publikácia sa zameriava na výrazné osobnosti pôsobiace v politických stranách a vo verejnom živote, ktoré mali pedagogické zázemie – či už ako aktívni pedagógovia a učitelia, alebo ako osoby s učiteľským povolaním v minulosti, ktoré zanechali výraznú stopu v politicko-straníckom dianí. Pozornosť venuje aj osobnostiam, ktoré sa podieľali na zakladaní národných, regionálnych kultúrnych, osvetových, vzdelávacích a školských inštitúcií. Politické strany zohrávali významnú úlohu vo výchovno-vzdelávacom procese prostredníctvom učiteľov – straníkov, ktorí pôsobili v školstve, na ministerstvách, v odborových štruktúrach, a neraz aj vo vládnych funkciách.

Siedmy zväzok Histórie zadnými dverami pripravili historici z Historického ústavu SAV, v. v. i. s odhodlaním opäť si „pocestovať“ našimi i svetovými dejinami. Od Veľkej Moravy cez „temný“ stredovek až po modernú dobu, studenú vojnu a koniec „atómového“ storočia. Inak povedané, prináša „zadnými dverami“ opäť niečo iné, nové a zaujímavé, napríklad o zdraví a hygiene v stredoveku, o hodovaní a obžerstve, či aj o balzamovaní kráľov, o kacíroch, bosorkách a kulte Lucifera, o divadelnom živote na prelome 18. a 19. storočia, o dopravnom prostriedku kedysi nazývanom „rýchlonôžka“, o nenaplnenej Štefánikovej „uhorskej“ láske k Emílii Chovanovej, o pražskom komunistickom prevrate v roku 1948, o Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975, alebo o drogovej závislosti mládeže na Slovensku po roku 1989. Namiesto záveru ponúka niečo, čo by ste asi skutočne nečakali – ako vznikol Deň stromov.

Alkohol zohrával v minulosti významnú úlohu takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V rôznych podobách, koncentráciách a kvalite bol neoddeliteľnou súčasťou stravovania a výživy. Patril k neodmysliteľným prvkom slávností, hostín, obetí, rituálov či náboženských úkonov. Prísahám, zmluvám a obchodom dodával vážnosť, prípitkami sa vyjadrovala úcta živým aj zosnulým. Alkohol však neplnil iba spoločenskú funkciu – využíval sa aj ako liek, anestetikum, antiseptikum či prísada do kozmetických a balzamovacích prípravkov. Kultúra pitia alkoholu sa v priebehu stáročí vyvíjala, no jej základné znaky pretrvali až dodnes. Tento najtolerovanejší intoxikant, zároveň oslavovaný i odsudzovaný, sa stal súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Na fenomén alkoholu v dejinách, kultúre, literatúre, životnom štýle, stravovaní, kriminalite či práve sa v tejto spoločnej monografii pozerá kolektív slovenských i zahraničných historikov, ktorý čitateľovi prináša podnetný a mnohovrstevnatý pohľad na tento neoddeliteľný aspekt ľudskej civilizácie.

Na celom svete žije mnoho ľudí, ktorí sú ochotní vidieť v Stalinovi architekta socializmu, víťaza nad nacistami a tvorcu sovietskeho impéria. V skutočnosti to bol extrémny osobný tyran, despota, akýsi superdiktátor, ktorý uplatnil dokonale hyperbyrokratický kontrolný systém sprevádzaný terorom, a to dôsledne a s absolútnym úspechom.

Autor knihy Endre Tóth je archeológom, kandidátom historických vied, doktorom Maďarskej akadémie vied a významnou osobnosťou výskumu Svätej koruny Uhorska. V tomto monumentálnom zväzku zhŕňa výsledky svojich desaťročných výskumov vrátane histórie vzniku Svätej koruny a jej významu. Približuje aj príbeh svojho výskumu, nastoľuje problémy týkajúce sa metodológie a dáva odpovede na základné otázky, pričom dáva do kontextu nesmierny význam Svätej koruny a korunovačných insígnií, ktoré k nej patria. Kniha obsahuje viac ako sto doteraz nepublikovaných nových fotografií. Do publikácie prispel akademik Attila Zsoldos, ktorý vo svojom úvode poskytuje prehľad dejín Uhorska a umiestňuje ich na pomyselnú mapu stredovekých dejín udalostí a vzťahov Európy. Diskusiu o histórii koruny dopĺňajú najnovšie poznatky historika Gézu Pálffyho a jeho výskumného tímu. Kniha sa končí esejou Attilu Horvátha o doktríne Svätej koruny, ktorá poskytuje rámec celému zväzku.