Knihy

Monografia v troch kapitolách predstavuje historické a umelecko-historické okruhy záujmu autoriek o dejiny a výtvarné pamiatky rodu Pálffyovcov v období „osvietenského“ storočia. Hlavným prínosom predloženej vedeckej práce je nový, hutnejší, komplexnejší a plastickejší pohľad na Pálffyovcov 18. storočia. Niekde dominuje prístup prostredníctvom hĺbkových mikrostúdií, inde analytický výklad – vždy však s cieľom vytvoriť kontextualizovaný a do istej miery syntetizujúci obraz mocensko-politického, sociálneho a ekonomického kapitálu, ktorým tento rod v danom období disponoval. Pálffyovskú lojalitu voči Habsburgovcom vizuálne demonštrovali portréty panovníkov a členov vládnuceho rakúskeho domu, ktoré podľa dobových prameňov boli súčasťou pálffyovských zbierok. Do súčasnosti sa však na území Slovenska zachoval len malý počet týchto diel. Prepojením medzi týmito dvoma tematickými rovinami je výnimočne introspektívna mikrosonda do mentálneho sveta Jána V. Pálffyho, ktorá odhaľuje jeho súkromné i verejné postoje k spoločensky významným politickým udalostiam počas vlády cisárov Jozefa I. a Karola VI.

Poľsko-nemecká korešpondencia biskupov z roku 1965 je považovaná za jeden z najdôležitejších impulzov a rozhodujúci podnet pre dialóg medzi Nemcami a Poliakmi. Posolstvo zmierenia poľského episkopátu so svojou slávnou formulou „odpúšťame a prosíme o odpustenie“ sa odvtedy stalo synonymom pre prekonávanie národných nepriateľstiev. Vzorná funkcia tejto korešpondencie však často zakrýva pohľad na namáhavý vývoj jej pokrokového a pozitívneho vyžarovania, ktorý bol a stále je sťažovaný mnohými prekážkami a odporom. Tie sa odrážajú predovšetkým v asymetrickom hodnotení oboch listov: na jednej strane prelomové gesto zmierenia poľského episkopátu, na druhej strane zdanlivo zdržanlivá a sklamaním naplnená odpoveď nemeckých biskupov, ktorí sa vyhli uznaniu línie Odra-Nisa. Táto štúdia však spochybňuje uvedené rozprávanie. Rozšírenie korešpondencie o ďalšie verbálne a písomné vyjadrenia nemeckých a poľských hierarchov v rámci ich koncilového dialógu, ako aj jej zasadenie do vtedajších politických, spoločenských, cirkevných a eticko-náboženských kontextov, vedie k záveru, že politické interpretácie míňajú hlavnú podstatu tejto korešpondencie a ukazujú sa ako nevhodné na jej pochopenie a hodnotenie.

Publikácia, ktorá vznikla ako kombinácia vedeckej monografie a odbornej slovníkovej príručky, je výsledkom dlhoročného výskumu, systematického zhromažďovania a spracovania rozsiahleho množstva archívnych dokumentov, prevažne vojenského charakteru. Prináša krátke biografické profily viac než tisícky vojenských a civilných osôb, ktoré počas aktívnej služby v rokoch 1918 – 1992 nosili vojenskú hodnosť československého generála. Súčasťou knihy je aj rekonštrukcia vývoja armádnej elity Československa, analyzovaná v rámci jednotlivých historických etáp spoločného štátu. Analýza kladie dôraz na určujúce faktory, sprievodné javy a širšie súvislosti formovania generálskeho zboru. Publikáciu dopĺňajú rozsiahle prílohy — zoznamy, schémy, grafy a skeny vybraných archiválií — ktoré uľahčujú orientáciu a plasticky dokresľujú mnohé zo skúmaných javov.

Publikácia Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas druhej svetovej vojny prináša najnovšie poznatky o spolupráci, ale aj o konfliktoch medzi československými spravodajcami a jednou z najznámejších sabotážnych organizácií druhej svetovej vojny – britskou Special Operations Executive (SOE). Základy tohto partnerstva boli položené už v 30. rokoch 20. storočia, teda nielen pred rozbitím Československej republiky, ale aj pred samotným vznikom SOE. Vďaka rozsiahlemu výskumu v domácich aj zahraničných archívoch autor podrobne sleduje vývoj tohto vzťahu a ponúka nové hypotézy o príčinách zlyhania tejto kľúčovej spolupráce, ktorá zásadne ovplyvnila činnosť domáceho odboja počas druhej svetovej vojny.

Publikácia sa zameriava na výrazné osobnosti pôsobiace v politických stranách a vo verejnom živote, ktoré mali pedagogické zázemie – či už ako aktívni pedagógovia a učitelia, alebo ako osoby s učiteľským povolaním v minulosti, ktoré zanechali výraznú stopu v politicko-straníckom dianí. Pozornosť venuje aj osobnostiam, ktoré sa podieľali na zakladaní národných, regionálnych kultúrnych, osvetových, vzdelávacích a školských inštitúcií. Politické strany zohrávali významnú úlohu vo výchovno-vzdelávacom procese prostredníctvom učiteľov – straníkov, ktorí pôsobili v školstve, na ministerstvách, v odborových štruktúrach, a neraz aj vo vládnych funkciách.

Siedmy zväzok Histórie zadnými dverami pripravili historici z Historického ústavu SAV, v. v. i. s odhodlaním opäť si „pocestovať“ našimi i svetovými dejinami. Od Veľkej Moravy cez „temný“ stredovek až po modernú dobu, studenú vojnu a koniec „atómového“ storočia. Inak povedané, prináša „zadnými dverami“ opäť niečo iné, nové a zaujímavé, napríklad o zdraví a hygiene v stredoveku, o hodovaní a obžerstve, či aj o balzamovaní kráľov, o kacíroch, bosorkách a kulte Lucifera, o divadelnom živote na prelome 18. a 19. storočia, o dopravnom prostriedku kedysi nazývanom „rýchlonôžka“, o nenaplnenej Štefánikovej „uhorskej“ láske k Emílii Chovanovej, o pražskom komunistickom prevrate v roku 1948, o Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975, alebo o drogovej závislosti mládeže na Slovensku po roku 1989. Namiesto záveru ponúka niečo, čo by ste asi skutočne nečakali – ako vznikol Deň stromov.

Alkohol zohrával v minulosti významnú úlohu takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V rôznych podobách, koncentráciách a kvalite bol neoddeliteľnou súčasťou stravovania a výživy. Patril k neodmysliteľným prvkom slávností, hostín, obetí, rituálov či náboženských úkonov. Prísahám, zmluvám a obchodom dodával vážnosť, prípitkami sa vyjadrovala úcta živým aj zosnulým. Alkohol však neplnil iba spoločenskú funkciu – využíval sa aj ako liek, anestetikum, antiseptikum či prísada do kozmetických a balzamovacích prípravkov. Kultúra pitia alkoholu sa v priebehu stáročí vyvíjala, no jej základné znaky pretrvali až dodnes. Tento najtolerovanejší intoxikant, zároveň oslavovaný i odsudzovaný, sa stal súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Na fenomén alkoholu v dejinách, kultúre, literatúre, životnom štýle, stravovaní, kriminalite či práve sa v tejto spoločnej monografii pozerá kolektív slovenských i zahraničných historikov, ktorý čitateľovi prináša podnetný a mnohovrstevnatý pohľad na tento neoddeliteľný aspekt ľudskej civilizácie.

Na celom svete žije mnoho ľudí, ktorí sú ochotní vidieť v Stalinovi architekta socializmu, víťaza nad nacistami a tvorcu sovietskeho impéria. V skutočnosti to bol extrémny osobný tyran, despota, akýsi superdiktátor, ktorý uplatnil dokonale hyperbyrokratický kontrolný systém sprevádzaný terorom, a to dôsledne a s absolútnym úspechom.

Autor knihy Endre Tóth je archeológom, kandidátom historických vied, doktorom Maďarskej akadémie vied a významnou osobnosťou výskumu Svätej koruny Uhorska. V tomto monumentálnom zväzku zhŕňa výsledky svojich desaťročných výskumov vrátane histórie vzniku Svätej koruny a jej významu. Približuje aj príbeh svojho výskumu, nastoľuje problémy týkajúce sa metodológie a dáva odpovede na základné otázky, pričom dáva do kontextu nesmierny význam Svätej koruny a korunovačných insígnií, ktoré k nej patria. Kniha obsahuje viac ako sto doteraz nepublikovaných nových fotografií. Do publikácie prispel akademik Attila Zsoldos, ktorý vo svojom úvode poskytuje prehľad dejín Uhorska a umiestňuje ich na pomyselnú mapu stredovekých dejín udalostí a vzťahov Európy. Diskusiu o histórii koruny dopĺňajú najnovšie poznatky historika Gézu Pálffyho a jeho výskumného tímu. Kniha sa končí esejou Attilu Horvátha o doktríne Svätej koruny, ktorá poskytuje rámec celému zväzku.

Oblasť stredoslovenských banských miest, formovaná banskou, hutníckou a mincovnou činnosťou do podoby historickej industriálnej krajiny, fascinuje svojou ranonovovekou technickou i umeleckou progresivitou už niekoľko storočí. Geografické vymedzenie nezahŕňa len známe mestá ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica či Kremnica, ale aj Novú Baňu, Pukanec, Banskú Belú a Ľubietovú, okolité banské osady či hrady a hradné panstvá, napríklad Ľupču, Dobrú Nivu alebo Vígľaš. Prezentované obdobie je ohraničené 1. júlom 1548, keď stredoslovenské banské mestá prešli pod správu Ferdinanda I. Habsburského a hornou hranicou je rok 1800, keď v strednej Európe ustupuje osvietenstvo, reprezentované osobitou „jozefínskou“ verziou, ale i vyhranené reakcie naň.