Zvieratá boli pre stredovekého človeka každodennou súčasťou života, nebolo azda oblasti, v ktorej by sa svet ľudí nestretával so svetom zvierat. Práve preto je nevyhnutné, aby vedci, zaoberajúci sa stredovekými dejinami, vnímali vzťah človeka k prírode a ríši zvierat ako osobitne významný fenomén a venovali mu pozornosť.
V priebehu 13. storočia prešla Bratislava vývojom, na konci ktorého nachádzame stredoveké výsadné mesto vystavané „z kameňa“ a predovšetkým z „ľudí“ – mešťanov.
Mestá bývajú pri povrchnom pohľade vnímané ako akési ostrovy „relatívnej“ demokracie v prísnom hierarchickom usporiadaní vtedajšej spoločnosti, no často sa zabúda, že vznikali a rozvíjali sa s podporou panovníka. Ten ich využíval vo svojom večnom súboji so šľachtou, ktorej bol sám najvyšším predstaviteľom. Mestá boli preňho zdrojom príjmu a výsady (či mestské slobody) im udeľoval práve preto, aby čo najlepšie prosperovali – pretože sám by ich nikdy nedokázal riadiť tak efektívne, ako keď sa riadili samy. Časom ho napodobnili aj veľkí šľachtici a z rovnakého dôvodu podporovali vznik miest alebo mestečiek na svojich doménach. Preto sú mestá v prvom rade javom hospodárskym. Prezentovaná publikácia sa však popri ekonomickom a obchodnom hľadisku venuje aj ďalším oblastiam fungovania miest, prevažne na území dnešného Slovenska. To je zasadené do celouhorského, sčasti aj do celoeurópskeho kontextu. Osobitosťou uhorského mestského vývoja, na ktorú treba upozorniť v porovnaní so západnou Európou, je vyššia miera slobody pri voľbe mestských funkcionárov aj autonómia v cirkevnej oblasti – slobodná voľba farára. Atmosféru dokresľovali slávnosti a procesie, ktoré boli v jednotlivých mestách odlišné a spoluvytvárali tak ich identitu.
Kategória
Autori
Najpredávanejšie
Dubčekovo vedenie KSČ lavírovalo, ustupovalo a nakoniec v apríli 1969 uvoľnilo pozície a bolo vystriedané novou garnitúrou v čele s Husákom. Tá začala presadzovať sovietske ponímanie "normalizácie" predovšetkým v samotnej komunistickej strane, no čoskoro ho vnútilo celej spoločnosti
Kritériá pre hodnotenie kvality politického systému ani pre posudzovanie každého historického javu sa nedajú stanoviť absolútne. Žiadna historická skutočnosť však neexistuje vo vzduchoprázdne, vzniká a prejavuje sa v najrôznejších dobových a priestorových kontextoch, na ktoré treba brať zreteľ. Historická komparistika tak prinajmenšom ponúka zreálnenie pohľadu na konkrétne prostredie a dobu, no v českej historiografii má zatiaľ len okrajové pozície. Publikácia je jedným z pokusov o začlenenie medzivojnového Československa do európskych dejín.
Predložená publikácia vyšla pri príležitosti 200. výročia narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Autori sa snažia postihnúť širokú škálu Hurbanových aktivít, repertoár jeho výrazových prostriedkov, umeleckých žánrov, agitačných a mobilizačných stratégií, ktoré cielene uplatňoval v národnom hnutí. Jozef Miloslav Hurban tak pred nami vystupuje ako muž-bojovník, hlava početnej rodiny, ktorý celoživotne prekračoval hranice svojho súkromia a angažoval sa v takých sférach ako je literatúra a divadlo, cirkev a teológia, národ a politika. V jeho chápaní nešlo o samoúčelné a navzájom izolované aktivity, ale reflektoval ich v duchu dobovej predstavy o prebúdzaní národa ako súčasti národotvorného procesu.
Na dnešnom území Slovenska sa od druhej polovice 19. storočia pestovali a rozvíjali dva základné príbehy revolúcie 1848/49: príbeh uhorských/maďarských osemaštyridsiatnikov, ktorí bojovali po boku Lajosa Kossutha (medzi nimi aj početných Slovákov), a príbeh slovenských osemaštyridsiatnikov, ktorí bojovali pod hurbanovskou zástavou. V maďarskom prostredí sa kultu revlúcie ujímali rôzne politické a sociálne skupiny, od opozičných politikov až po kalvínsku cirkev, ktorá tým manifestovala odpor voči katolíckym Habsburgovcom. Porážka pri Viedni a následné represálie prispeli k mýtizácii revolúcie a jej hrdinov. Slovenská strana nemohla vzhľadom na málopočetnosť národných aktivistov a ich politickú slabosť konkurovať v tomto smere maďarskej dominancii.
Hlavnou nositeľkou požiadavky autonómneho Slovenska v Československu bola Hlinkova slovenská ľudová strana. Jej poprední predstavitelia počas krízy na jeseň 1938 rozmýšľali aj o iných formách štátoprávneho usporiadania Slovenska ako v rámci Československa, resp. Česko-Slovenska. Poľsko a Maďarsko preto zohrávali dôležitú úlohu v hľadaní politických alternatív slovenských politikov v roku 1938. Územné straty Slovenska v prospech Maďarska a Poľska priniesli v tomto smere korektúru vo vnímaní týchto štátov slovenskými politikmi. Vyjadrením tohto názorového prelomu boli okolnosti vzniku Slovenského štátu a úloha, ktorú pri tejto udalosti zohralo Nemecko.
Odborníci z rôznych oblastí bádania zo Slovenska, Českej republiky, Rakúska, Ukrajiny a Ruskej federácie sa pokúsili objasniť príčiny a dôsledky havárie nielen z pohľadu ďalšieho vývoja jadrovej energetiky, ale aj z hľadiska ochrany ľudského zdravia a prírodného prostredia. Tretia časť publikácie má názov Černobyľ a pamäť.
Autor na regionálnom pôdoryse východoslovenského mesta i okresu Medzilaborce približuje osudy tamojšej židovskej komunity v čase autonómneho Slovenska a vojnovej Slovenskej republiky.
Autor sleduje akú predstavu mal Andrej Kmeť o význame roly národovca a ako ju napĺňal v praxi. V jeho živote identifikoval tri fázy: stotožnenie sa s národným hnutím, osvetovú prácu a vedeckú prácu so snahou o inštitucionalizáciu vedy v slovenskom národnom hnutí. Okrem toho si všíma jeho postoj k rôznym frakciám v slovenskom národnom hnutí (Nová škola, martinské centrum SNS, hlasisti, skupina okolo F. R. Osvalda). Obraz Kmeťa vhodne dopĺňa i analýza jeho "posmrtných osudov".
Kapitoly publikácie, ktorá vychádza pri príležitosti životného jubilea Bohumily Ferenčuhovej, reflektujú politický, kultúrny, sociálny vývoj, ale tiež aj modernizačné posuny, ku ktorým na Slovensku prichádzalo v 20. storočí počas striedajúcich sa režimov.