Pri objednávke akejkoľvek publikácie na ehistoria.sk môžete získať ako bonus ľubovoľných 6 čísel časopisu História (2001 – 2020) alebo Historického časopisu (1996 – 2020). Ponuka platí do vyčerpania zásob. Vybrané čísla vám doručíme za cenu poštovného, alebo si ich môžete prevziať osobne úplne bezplatne.
Kategória
Autori
Najpredávanejšie
Publikácia ponúka komparatívny pohľad na vývoj autoritatívnych režimov v strednej a východnej Európe v medzivojnovom období. Autori sa zameriavajú najmä na krajiny ako Maďarsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko a analyzujú, ako sa v týchto štátoch formovali a fungovali režimy, ktoré balansovali medzi demokraciou a diktatúrou. Kniha sa venuje aj otázkam politickej kultúry, inštitucionálneho usporiadania a vplyvu autoritárskych vodcov. Zrozumiteľnou formou približuje menej známe kapitoly dejín európskeho medzivojnového priestoru a kladie otázku, do akej miery boli tieto „mäkké“ diktatúry predzvesťou neskorších totalitných systémov.
Aj keď sa historici často prezentujú ako tí, ktorí odhaľujú a vyvracajú mýty, realita národnej historiografie – najmä od 19. storočia – poukazuje na výraznú tendenciu tieto mýty vytvárať alebo upevňovať, najmä v záujme budovania národa. Táto nová a pútavá publikácia skúma, ako sa historici v rôznych európskych krajinách vyrovnávali s napätím medzi historickou presnosťou a atraktívnosťou rozprávania. Zameriava sa na rozprávačské techniky, ktoré používajú, a analyzuje, ktoré z nich prispeli k tomu, že národné dejiny oslovili verejnosť a formovali národné povedomie. Porovnaním rôznych národných kontextov kniha odhaľuje zákulisie historického písania a to, ako formuje kolektívnu pamäť a identitu.
Monografia v troch kapitolách predstavuje historické a umelecko-historické okruhy záujmu autoriek o dejiny a výtvarné pamiatky rodu Pálffyovcov v období „osvietenského“ storočia. Hlavným prínosom predloženej vedeckej práce je nový, hutnejší, komplexnejší a plastickejší pohľad na Pálffyovcov 18. storočia. Niekde dominuje prístup prostredníctvom hĺbkových mikrostúdií, inde analytický výklad – vždy však s cieľom vytvoriť kontextualizovaný a do istej miery syntetizujúci obraz mocensko-politického, sociálneho a ekonomického kapitálu, ktorým tento rod v danom období disponoval. Pálffyovskú lojalitu voči Habsburgovcom vizuálne demonštrovali portréty panovníkov a členov vládnuceho rakúskeho domu, ktoré podľa dobových prameňov boli súčasťou pálffyovských zbierok. Do súčasnosti sa však na území Slovenska zachoval len malý počet týchto diel. Prepojením medzi týmito dvoma tematickými rovinami je výnimočne introspektívna mikrosonda do mentálneho sveta Jána V. Pálffyho, ktorá odhaľuje jeho súkromné i verejné postoje k spoločensky významným politickým udalostiam počas vlády cisárov Jozefa I. a Karola VI.
Poľsko-nemecká korešpondencia biskupov z roku 1965 je považovaná za jeden z najdôležitejších impulzov a rozhodujúci podnet pre dialóg medzi Nemcami a Poliakmi. Posolstvo zmierenia poľského episkopátu so svojou slávnou formulou „odpúšťame a prosíme o odpustenie“ sa odvtedy stalo synonymom pre prekonávanie národných nepriateľstiev. Vzorná funkcia tejto korešpondencie však často zakrýva pohľad na namáhavý vývoj jej pokrokového a pozitívneho vyžarovania, ktorý bol a stále je sťažovaný mnohými prekážkami a odporom. Tie sa odrážajú predovšetkým v asymetrickom hodnotení oboch listov: na jednej strane prelomové gesto zmierenia poľského episkopátu, na druhej strane zdanlivo zdržanlivá a sklamaním naplnená odpoveď nemeckých biskupov, ktorí sa vyhli uznaniu línie Odra-Nisa. Táto štúdia však spochybňuje uvedené rozprávanie. Rozšírenie korešpondencie o ďalšie verbálne a písomné vyjadrenia nemeckých a poľských hierarchov v rámci ich koncilového dialógu, ako aj jej zasadenie do vtedajších politických, spoločenských, cirkevných a eticko-náboženských kontextov, vedie k záveru, že politické interpretácie míňajú hlavnú podstatu tejto korešpondencie a ukazujú sa ako nevhodné na jej pochopenie a hodnotenie.
Publikácia, ktorá vznikla ako kombinácia vedeckej monografie a odbornej slovníkovej príručky, je výsledkom dlhoročného výskumu, systematického zhromažďovania a spracovania rozsiahleho množstva archívnych dokumentov, prevažne vojenského charakteru. Prináša krátke biografické profily viac než tisícky vojenských a civilných osôb, ktoré počas aktívnej služby v rokoch 1918 – 1992 nosili vojenskú hodnosť československého generála. Súčasťou knihy je aj rekonštrukcia vývoja armádnej elity Československa, analyzovaná v rámci jednotlivých historických etáp spoločného štátu. Analýza kladie dôraz na určujúce faktory, sprievodné javy a širšie súvislosti formovania generálskeho zboru. Publikáciu dopĺňajú rozsiahle prílohy — zoznamy, schémy, grafy a skeny vybraných archiválií — ktoré uľahčujú orientáciu a plasticky dokresľujú mnohé zo skúmaných javov.
Publikácia Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas druhej svetovej vojny prináša najnovšie poznatky o spolupráci, ale aj o konfliktoch medzi československými spravodajcami a jednou z najznámejších sabotážnych organizácií druhej svetovej vojny – britskou Special Operations Executive (SOE). Základy tohto partnerstva boli položené už v 30. rokoch 20. storočia, teda nielen pred rozbitím Československej republiky, ale aj pred samotným vznikom SOE. Vďaka rozsiahlemu výskumu v domácich aj zahraničných archívoch autor podrobne sleduje vývoj tohto vzťahu a ponúka nové hypotézy o príčinách zlyhania tejto kľúčovej spolupráce, ktorá zásadne ovplyvnila činnosť domáceho odboja počas druhej svetovej vojny.
Publikácia sa zameriava na výrazné osobnosti pôsobiace v politických stranách a vo verejnom živote, ktoré mali pedagogické zázemie – či už ako aktívni pedagógovia a učitelia, alebo ako osoby s učiteľským povolaním v minulosti, ktoré zanechali výraznú stopu v politicko-straníckom dianí. Pozornosť venuje aj osobnostiam, ktoré sa podieľali na zakladaní národných, regionálnych kultúrnych, osvetových, vzdelávacích a školských inštitúcií. Politické strany zohrávali významnú úlohu vo výchovno-vzdelávacom procese prostredníctvom učiteľov – straníkov, ktorí pôsobili v školstve, na ministerstvách, v odborových štruktúrach, a neraz aj vo vládnych funkciách.
Siedmy zväzok Histórie zadnými dverami pripravili historici z Historického ústavu SAV, v. v. i. s odhodlaním opäť si „pocestovať“ našimi i svetovými dejinami. Od Veľkej Moravy cez „temný“ stredovek až po modernú dobu, studenú vojnu a koniec „atómového“ storočia. Inak povedané, prináša „zadnými dverami“ opäť niečo iné, nové a zaujímavé, napríklad o zdraví a hygiene v stredoveku, o hodovaní a obžerstve, či aj o balzamovaní kráľov, o kacíroch, bosorkách a kulte Lucifera, o divadelnom živote na prelome 18. a 19. storočia, o dopravnom prostriedku kedysi nazývanom „rýchlonôžka“, o nenaplnenej Štefánikovej „uhorskej“ láske k Emílii Chovanovej, o pražskom komunistickom prevrate v roku 1948, o Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975, alebo o drogovej závislosti mládeže na Slovensku po roku 1989. Namiesto záveru ponúka niečo, čo by ste asi skutočne nečakali – ako vznikol Deň stromov.
Alkohol zohrával v minulosti významnú úlohu takmer vo všetkých oblastiach ľudského života. V rôznych podobách, koncentráciách a kvalite bol neoddeliteľnou súčasťou stravovania a výživy. Patril k neodmysliteľným prvkom slávností, hostín, obetí, rituálov či náboženských úkonov. Prísahám, zmluvám a obchodom dodával vážnosť, prípitkami sa vyjadrovala úcta živým aj zosnulým. Alkohol však neplnil iba spoločenskú funkciu – využíval sa aj ako liek, anestetikum, antiseptikum či prísada do kozmetických a balzamovacích prípravkov. Kultúra pitia alkoholu sa v priebehu stáročí vyvíjala, no jej základné znaky pretrvali až dodnes. Tento najtolerovanejší intoxikant, zároveň oslavovaný i odsudzovaný, sa stal súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Na fenomén alkoholu v dejinách, kultúre, literatúre, životnom štýle, stravovaní, kriminalite či práve sa v tejto spoločnej monografii pozerá kolektív slovenských i zahraničných historikov, ktorý čitateľovi prináša podnetný a mnohovrstevnatý pohľad na tento neoddeliteľný aspekt ľudskej civilizácie.
Slovensko-maďarské vzťahy sa postupne od 19. storočia stali jedným z najčastejšie tematizovaných problémov v novodobom slovenskom politickom diskurze. Následkom zániku rakúsko-uhorskej monarchie a vznikom Československej republiky došlo k vymedzeniu Slovenska ako územno-právnej jednotky na politickej mape Európy. Tento fakt potvrdili zmluvy, ktoré vzišli z rokovaní Parížskej mierovej konferencie v rokoch 1919 – 1920. Rok 1918 predstavuje významný historický medzník v dejinách regiónu, následkom ktorého dochádza ku kanonizácii Slovenska v geopolitickom zmysle – ako územia medzi Tatrami a Dunajom, ktoré malo zároveň predstavovať etnický priestor Slovákov. Došlo k zásadným spoločenským, hospodárskym, politickým a kultúrnym zmenám, ktoré v symbolickom jazyku charakterizuje pretvorenie dovtedy zaužívaných pomenovaní pre severné územia Uhorska – tzv. Hornej zeme (Felvidék) alebo Horniakov (Felföld) – na Slovensko. Napriek tomu, že spomenuté termíny nie sú historicky totožné so súčasným územím Slovenska a ani Slovensko nebolo a ani nie je len etnickým územím Slovákov, práve tieto názory sa začali v medzivojnovom období presadzovať. Fakt, že Slovensko v súčasnom zmysle slova „vzniklo“ v procese zániku štruktúr historického Uhorska, do veľkej miery zapríčinilo, že narástol význam problematiky slovensko-maďarských vzťahov. Nešlo o novú tému. Získala však na celospoločenskom význame. Netolerantná politika voči národnostiam v období dualizmu predstavovala jeden z významných argumentov československej strany legitimizujúci rozchod s monarchiou.