Knihy

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela cisára Žigmunda Luxemburského. Skôr podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, ako skutočná historická osobnosť. Hoci bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a pol druha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala dlho mimo pozornosti historikov. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nepochybne pozoruhodnej žene – kráľovnej.

Uhorský aristokrat Pavol Pálffy (1592 – 1653) bol jedným z najvýznamnejších politikov Uhorského kráľovstva v prvej polovici 17. storočia. Syn „tureckého hrdinu“ Mikuláša Pálffyho a Márie Fuggerovej študoval vo Viedni, v Ingolstadte, v Olomouci a absolvoval Kavalierstour v Taliansku. Zastával najdôležitejšie krajinské úrady v Uhorskom kráľovstve: takmer dve desaťročia bol predsedom Uhorskej komory, následne sa stal krajinským sudcom a na vrchole kariéry bol zvolený za uhorského palatína. Na viedenskom panovníckom dvore sa mu ako jedinému predstaviteľovi uhorskej politickej elity podarilo stať sa členom Tajnej rady, najdôležitejšieho poradného orgánu panovníka. Pavol Pálffy mal vlastné politické zoskupenie a zvádzal mocenské a politické súboje s palatínom Mikulášom Esterházym a ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. O kariére významného štátnika nepodávajú svedectvo iba archívne pramene, ale aj stavby a umelecké artefakty na území krajín bývalej habsburskej monarchie. Nesú stopy Pálffyho intenzívneho záujmu o stavebné projekty a jeho umeleckého vkusu.

So stredovekým benediktínskym mníšstvom sa v súčasnosti spája predovšetkým predstava komunít rehoľníkov, ktoré sa uzatvárali pred vonkajším svetom za múrmi kláštorov a ktorých duchovným spojivom bola Regula sv. Benedikta. Benediktínske kláštory zároveň vnímame ako významné centrá duchovnej kultúry raného a vrcholného stredoveku. Benediktíni však boli tiež neoddeliteľnou súčasťou stredovekej spoločnosti laikov. Prevažne panovníci alebo fundátori z radov stredovekej šľachty kláštory nielen zakladali, ale za nádej na dosiahnutie spásy ich aj bohato obdarovávali. Významné opátstva mali povinnosť hostiť početné sprievody kráľov, kniežat či biskupov a kláštorné kostoly slúžili ako miesta posledného odpočinku zakladateľov a patrónov. Opáti súčasne vstupovali do politických, diplomatických a nezriedka aj vojenských služieb panovníckych dvorov. Kniha Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku ponúka podrobný pohľad na koexistenciu a interakciu benediktínskych kláštorov a ich zakladateľov, patrónov či ďalších donátorov v Uhorsku za vlády arpádovských kráľov v 11. až 13. storočí.

Historiografia 20. storočia dávala prednosť štrukturálnym dejinám a väčšiu pozornosť venovala skupinám než jednotlivcom. V súčasnosti sme svedkami renesancie biografického žánru a historici sa usilujú zaľudniť dejiny.

Autor v publikácii sumarizuje poznatky o najvýznamnejších bitkách, ktoré sa natrvalo zapísali do vojenských dejín Slovenska, a to od príchodu Slovanov na naše územie a vzniku Samovej ríše do konca protihabsburského povstania Františka II. Rákociho, resp. do vzniku stálej armády roku 1715. Popritom venuje pozornosť aj tým vojenským udalostiam, ktoré sa síce odohrali mimo územia dnešného Slovenska, ale zásadným spôsobom ovplyvnili chod našich dejín.

Publikácia sa venuje obdobiu, v ktorom vznikali kľúčové ideologické a organizačné princípy komunistického hnutia. V centre pozornosti autora stojí politická doktrína ruských boľševikov. Sleduje jej vývoj od vzniku na okraji ruského politického života až po jej ideologické a politické presadenie na pôde revolučne orientovanej medzinárodnej organizácie – Tretej (komunistickej) internacionály – po prvej svetovej vojne.

Autor monografie sa v jednotlivých kapitolách sústreďuje na pôsobenie výhradne československých, resp. slovenských vojenských stavovských, občianskych polovojenských a telovýchovných organizácií branného charakteru, ako aj na riešenie otázok súvisiacich s brannou výchovou obyvateľstva v medzivojnovom Československu.

V priebehu 13. storočia prešla Bratislava vývojom, na konci ktorého nachádzame stredoveké výsadné mesto vystavané „z kameňa“ a predovšetkým z „ľudí“ – mešťanov.

V historicky veľmi krátkom čase, sto rokov, niekoľko generácií Slovákov muselo riešiť a rozhodovať o veciach, ktoré iné veľké európske krajiny riešili prinajmenšom vyše dvesto rokov. A tu pramení aj hlavná príčina nášho povestného „zaostávania a večného dobiehania“, ktoré v podstate trvá dodnes a nikdy sa neskončí.

Castrum Salis bol v 11. a 12. storočí jediným hradom v severnom pohraničí Uhorska na hraniciach s Poľskom a Rusou. Spomína sa v najstarších uhorských naratívnych prameňoch v Gesta Hungarorum od anonymného notára Bela III. a v Uhorsko-poľskej kronike. Zachovalo sa o ňom iba veľmi málo údajov, a preto sa zaradil medzi tie včasnostredoveké hrady, ktoré sú medzi historikmi predmetom rôznych dohadov, pochybností či zmätočných interpretácií. Napriek tomu Castrum Salis umožňuje lepšie pochopiť nielen dejiny severného pohraničia Uhorska v 11. a 12. storočí, ale aj najstaršie dejiny Šariša. V čase arpádovských kráľov strážil severné pohraničie Uhorska a cestu za Karpaty, po ktorej sa vyvážala soľ zo Sedmohradska do okolitých krajín. A práve vďaka svojej polohe a významu, ktorý zohrával v soľnom obchode, dostal meno Castrum Salis (soľný hrad).