Knihy

Do svojho knižného výberu Eduard Nižňanský zvolil desať materiálov s témami, ktoré sa po obsahovej stránke navzájom prelínajú, dopĺňajú a hlavne logicky na seba nadväzujú. Ich spoločným menovateľom je historiografická rekonštrukcia činnosti politických režimov v Nemecku a na Slovensku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia - z hľadiska ich ideológie, no aj každodennej politickej praxe.

Publikácia sleduje zdroje, ktoré ovplyvňovali vývoj národného vedomia Slovákov od obdobia pôsobenia Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Rast záujmu o minulosť priniesol humanizmus. Uhorskí historici už v 17. storočí poznali všetky základné pramene, pápežské listiny, buly, legendy a kroniky k veľkomoravskému obdobiu. Vyzdvihovala sa úloha Nitry ako sídla kniežaťa Pribinu, ako miesto vysvätenia najstaršieho známeho kresťanského chrámu u nás, aj ako centrum údelného kniežatstva. Všetky tieto prvky nabrali nový rozmer v priebehu 18. storočia, ktorý súvisel s rozvojom slovenskej historiografie. Základ vedeckého historického bádania položili príslušníci jezuitskej historickej školy, ktorí pri tvorbe svojich diel vychádzali z konkrétnych historických prameňov. Boli príslušníkmi uhorského politického národa, ale boli presvedčení, že slovenskému národu patrí primerané miesto medzi národmi Uhorska. Na ich myšlienkach stavali národní buditelia a úspešne ich rozvíjali. Cyrilo-metodská problematika v slovenskej historiografii a literatúre dosiahla svoj rozkvet v 19. storočí.

Publikácia vo svojich tematických okruhoch poukazuje na jedinečné charakteristiky a osobitosti mestskej spoločnosti vrátane jej mentality, hodnôt a psychológie. Ide o sondy do dnes už strateného, no atraktívneho sveta mestských elít a okrajových, „poklesnutých“ skupín obyvateľstva. Autori prinášajú svoje pohľady na spomenutú problematiku vo vybraných stredoeurópskych mestách v časovom rozmedzí od stredoveku po 20. storočie. Prvá časť je venovaná mestským elitám, ich vzostupom, pôsobeniu a stratégiám „prežitia“ na popredných priečkach spoločenskej hierarchie. Život na opačnom konci urbánnej spoločnosti približuje druhá časť. Spoznávame v nej osudy tzv. „nepočestných“ jednotlivcov či profesií, ďalej postoj miest k sociálne slabším obyvateľom, zločinu alebo k rôznym náboženským menšinám. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jedinci na vrchole i na okraji žili v mestách akoby oddelene. No v skutočnosti prichádzali do kontaktu a chtiac-nechtiac boli vo vzájomnej interakcii. Už samotné jestvovanie mestskej spoločnosti a priestoru bolo totiž faktorom, ktorý ich zjednocoval.

Kvalitu života možno vo všeobecnosti chápať ako určitý súhrn pôsobenia sociálnych, zdravotných a environmentálnych prvkov vývoja jednotlivcov a spoločnosti. V podstate ide o objektívne podmienky dobrého života a na opačnej strane je to subjektívne prežívanie tohto dobrého života. Keď sa vzďaľujeme od súčasnosti do minulosti, tak nám výpovedná hodnota subjektívnych faktorov ustupuje do pozadia a výskum si vyžaduje veľmi náročný analytický prístup, pričom meranie a komponenty kvality života sú závislé od ich kontextovej a kultúrnej podmienenosti.

Chronológia zachytáva podstatné udalosti odohrávajúce sa nielen na území slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.

Publikácia prináša nový pohľad na dominantné obdobie v slovenskom národnom príbehu – na 19. storočie, a to v širokých časopriestorových súvislostiach.

Dejiny Slovenska chápané iba v úzkom teritoriálnom, či dokonca etnickom rámci, nepredstavujú samy osebe zmysluplnú oblasť historického výskumu. Pochopenie širokého časového a priestorového rámca, v ktorom sa dejiny Slovenska a Slovákov odohrávali, umožňuje slovenskej historiografii posunúť poznanie historického procesu do novej dimenzie, a tým aj dosiahnuť vo výskume novú kvalitu.

Sociálna disciplinizácia predpokladá zavedenie špecifickej formy sociálneho poriadku, ktorý je vo všetkých svojich podsystémoch determinovaný vzťahom nadriadenosti a podriadenosti. Takáto forma sociálnej disciplinizácie sa neobjavuje vo všetkých mocenských systémoch, ale len v európskych krajinách, lebo len tu od 16. storočia zámerne zasahuje všetky vrstvy obyvateľstva.

„Mŕtva hranica alebo živé susedské vzťahy?“, pýta sa autor v názve publikácie, ktorej témou sú rakúsko-slovenské vzťahy v období medzi koncom druhej svetovej vojny a násilne ukončenou „československou jarou“ v auguste 1968. Odpoveď na položenú otázku hľadal autor nielen v archívoch v Rakúsku, ale i na Slovensku a v Českej republike. Výsledkom tohto pozoruhodne rozsiahleho archívneho výskumu, ako i štúdia rakúskej, slovenskej i českej odbornej literatúry je komplexné spracovanie týchto bilaterálnych vzťahov v rokoch 1945 – 1968.