Knihy

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka a jeho pôsobením v reformnom procese roku 1968 a účasťou na transformačnej zmene po novembri 1989. V obidvoch spoločenských procesoch bol nielen objektom dejín, ale vtlačil im aj svoju osobnostnú pečať a personifikoval, aj napriek rozdielom spoločenského systému, ich kontinuitu. Alexander Dubček bol ľavicový politik, ktorý postupne vyrástol na politika a štátnika, vyjadrujúceho túžby a nádeje väčšiny občanov Československa. Úsilím o prekonanie totality sa začlenil do humanistických tradícií európskej politiky. Zanechal hlbokú stopu v národnom a občianskom povedomí slovenskej a českej spoločnosti. Žil v ňom vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Svet ho rešpektoval ako slušného a tolerantného človeka v politike a živote.

Publikácia prináša nový pohľad na dominantné obdobie v slovenskom národnom príbehu – na 19. storočie, a to v širokých časopriestorových súvislostiach.

Dejiny Slovenska chápané iba v úzkom teritoriálnom, či dokonca etnickom rámci, nepredstavujú samy osebe zmysluplnú oblasť historického výskumu. Pochopenie širokého časového a priestorového rámca, v ktorom sa dejiny Slovenska a Slovákov odohrávali, umožňuje slovenskej historiografii posunúť poznanie historického procesu do novej dimenzie, a tým aj dosiahnuť vo výskume novú kvalitu.

Sociálna disciplinizácia predpokladá zavedenie špecifickej formy sociálneho poriadku, ktorý je vo všetkých svojich podsystémoch determinovaný vzťahom nadriadenosti a podriadenosti. Takáto forma sociálnej disciplinizácie sa neobjavuje vo všetkých mocenských systémoch, ale len v európskych krajinách, lebo len tu od 16. storočia zámerne zasahuje všetky vrstvy obyvateľstva.

„Mŕtva hranica alebo živé susedské vzťahy?“, pýta sa autor v názve publikácie, ktorej témou sú rakúsko-slovenské vzťahy v období medzi koncom druhej svetovej vojny a násilne ukončenou „československou jarou“ v auguste 1968. Odpoveď na položenú otázku hľadal autor nielen v archívoch v Rakúsku, ale i na Slovensku a v Českej republike. Výsledkom tohto pozoruhodne rozsiahleho archívneho výskumu, ako i štúdia rakúskej, slovenskej i českej odbornej literatúry je komplexné spracovanie týchto bilaterálnych vzťahov v rokoch 1945 – 1968.

Udalosti v dňoch 14. a 15. marca 1939 predstavujú významné medzníky českých a slovenských dejín. Došlo vtedy k rozbitiu alebo k rozpadu republiky? Autori kolektívnej monografie ponúkajú interpretácie tohto procesu v kontexte medzinárodného aj vnútropolitického vývoja Česko-Slovenska.

Predkladaná práca sa nezaoberá celým spektrom udalostí demokratizačného vývoja v ČSSR (1963 – 1968). Z geografického hľadiska sa orientuje predovšetkým na slovenskú časť republiky (i keď nemôže abstrahovať od vývoja v celej ČSSR a v sovietskom bloku) a z tematického hľadiska len na politický vývoj.

Autorský tím primárne neskúma udalosti rokov 1918 – 1920 v strednej Európe, t. j. rozpad Rakúsko-Uhorska a dezintegráciu Uhorska, vznik Československa, Maďarska a Trianonskej mierovej zmluvy. Nevenuje sa politickým dejinám v klasickom zmysle slova, ale skúma príbehy, ktoré o týchto udalostiach vznikli za uplynulých deväťdesiat rokov a ich miesto a pôsobenie v rôznych kontextoch spoločenského života.

Zborník prác historikov prednesených na sympóziu usporiadanom nemecko-českou a nemecko-slovenskou komisiou historikov v roku 1996

Parížska konferencia v roku 1946 bola významným medzníkom v európskych dejinách. Mierová konferencia uzatvárala vojnový konflikt so spojencami Nemecka, ktorí sa na jeho strane zúčastnili bojov proti demokratickej koalícii krajín bojujúcich proti fašizmu a nacizmu a jeho spojencom a prívržencom. Rozhodnutia mierovej konferencie, najmä v otázkach hraníc, sú dodnes nosným prvkom európskej bezpečnosti a narušenie tejto rovnováhy by malo netušené, a najmä nepriaznivé dôsledky pre európsku stabilitu. Súčasťou mierových vyjednávaní a predmetom mierových zmlúv boli otázky politického usporiadania, mechanizmu politickej kultúry, ekonomických a hospodárskych vzťahov, zón obchodu a medzinárodných línií využívania medzinárodných koridorov riek či vzdušného priestoru, riešenia dôsledkov druhej svetovej vojny, reparácií a reštitúcií. Mierové zmluvy vytvárali rámce pre medzinárodné vzťahy aj vnútorné politiky. Bola to konferencia o dôsledkoch politiky Nemecka, ale bez Nemecka.