Knihy

Táto práca je pokusom o určité zosumarizovanie poznatkov a poskytnutie relatívne uceleného pohľadu na vnútorný vývoj Komunistickej strany Slovenska, ktorý je imanentne spojený s dejinami Slovenska po druhej svetovej vojne, a to až do historického medzníka, akým bola okupácia Československa v auguste 1968.

Druhý zväzok syntetického diela Slovensko v 20. storočí je venovaný prvej svetovej vojne, teda rokom 1914 – 1918. Ide o pomerne krátke obdobie, ktoré trvalo iba o niečo viac ako štyri roky, je však plné vnútornej dynamiky a prevratných zmien. Slovenská historiografia obdobia prvej svetovej vojny sa v minulosti viac sústreďovala na vojenské a politické dejiny. K tomu, aby autori mohli v syntetickej podobe predložiť verejnosti pohľad na slovenskú spoločnosť a jej vývoj vo všetkých európskych a hlavne stredoeurópskych súvislostiach, bolo treba podstatným spôsobom rozšíriť výskum najmä v oblasti hospodárskych a sociálnych dejín, vrátane každodenného života. Pokúsili sa teda stvárniť čo najplastickejší obraz vtedajšej spoločnosti.

Kniha sa zaoberá zákonodarstvom a inštitucionálnymi zmenami v sirotskej agende, aj prechodom od súkromnej, spolkovej a cirkevnej dobročinnosti k sociálnej politike štátu. Jednotlivé kapitoly osvetľujú situáciu sirôt z aristokratických, poddanských, meštianskych aj robotníckych rodín. Dokumentujú, ako a prečo všetci pomáhajúci aktéri „bojovali“ o dieťa. Starali sa o siroty a sociálne odkázané deti spravidla v mene určitej skupiny alebo svetonázoru – kresťanského milosrdenstva, židovskej náboženskej spolupatričnosti, solidarity príslušníkov „slušných a usporiadaných“ meštianskych vrstiev, v mene národa, vlasti či štátu.

Cieľom tejto publikácie je zachytiť charakter volebnej kampane štyroch najsilnejších politických strán na Slovensku – ľudovej, agrárnej, sociálnodemokratickej a komunistickej – pred parlamentnými voľbami počas prvej Československej republiky (1. ČSR), konkrétne v rokoch 1920, 1925, 1929 a 1935. Výber strán vystihuje dve podstatné hľadiská – politickú silu strán na Slovensku, ako aj široké politické spektrum: od konzervatívnej pravicovej strany, cez tradičné, no centralisticky zamerané, umiernene ľavicové, až po krajné ľavicové zoskupenia. Autorka sa sústredila na parlamentné voľby, ktoré sú indikátorom politického života v krajine.

Publikácia odhaľuje kontinuitu v demokratizačnom vývoji. Poukazuje na impulzy i brzdy v sprievodnej politizácii spoločnosti počas monarchie a republiky. Z tejto širšej perspektívy sa venuje aj demokratickej revolúcii v rokoch 1918 až 1920. Ukazuje, že demokratizácia sa spája skôr s evolúciou než s revolúciou. Od rozširovania demokratických ideálov vedie dlhšia cesta k ich zakotveniu v legislatíve a ešte dlhšia cesta k tomu, aby sa stali každodennou hodnotou v živote a myslení ľudí.

Publikácia Kapitolami najnovších slovenských dejín je zameraná na kľúčové momenty tohto obdobia slovenskej histórie. Neobsahuje, pochopiteľne, všetky, avšak tie, ktoré sú v nej zaradené, sú bezpochyby prelomové alebo prinajmenšom významné. Zvolená koncepcia, teda spojenie problematiky najnovších slovenských dejín s vedeckovýskumným zameraním Michala Barnovského, určila aj zloženie autorského kolektívu. Základom publikácie sú kapitoly autorov – historikov z Oddelenia najnovších dejín Historického ústavu SAV, dopĺňajú ich kapitoly autorov z ďalších historických pracovísk zo Slovenska, ako aj kolegov – historikov z Českej republiky.

Publikácia sa venuje jednej z najdiskutovanejších tém medzivojnového obdobia – štátoprávnemu a verejnosprávnemu postaveniu Slovenska v prvej Československej republike, a to očami právnika a politika Emila Stodolu (1862 – 1945). Aj keď v historiografii nejde o neznámu tému, predsa len doteraz chýbal obsiahlejší rozbor jeho modelov, na tvorbu ktorých malo vplyv rodinné, náboženské, vzdelávacie, pracovné a kultúrno-spoločenské prostredie. Monografia prináša plastický obraz o Stodolových koncepciách samosprávy, cez inšpirácie v zahraničných modeloch, presadzovanie na straníckom fóre a reakcie politických, vedeckých, či kultúrnych činiteľov doma i v zahraničí. Osobitné miesto je venované Stodolovmu prístupu k ľudáckemu autonomizmu, voči ktorému ako presvedčený demokrat zastával kritické stanovisko.

Panovanie Márie Terézie sa podľa zvolených priorít a rozsahu reforiem zvyčajne delí na dve časti. Prvá sa začína nástupom na trón a končí sa spolu s rakúsko-pruskými vojnami v roku 1763, druhá je vymedzená rokmi 1763 – 1780. V prvom období sa realizovali reformné opatrenia, ktoré mali vzhľadom na prebiehajúcu vojnu priniesť okamžitý finančný zisk. Tie sa však vzťahovali len na rakúske a české krajiny, Uhorska sa v podstate nedotkli. Po roku 1763 pristúpila viedenská vláda k radikálnym a zásadným reformám, ktoré pravdepodobne zasiahli do všetkých oblastí spoločenského života aj v uhorskej časti monarchie. V historiografii sa prioritne spomína úprava poddanskej otázky, reforma súdnictva, katolíckej cirkvi a školstva. Menej sa už reflektuje skutočnosť, že pod vplyvom kameralizmu a populacionistického učenia sa populácia začala vnímať ako základ bohatstva štátu a početné opatrenia smerovali nielen k jej zvýšeniu, ale aj „skvalitneniu“. S tým úzko súvisela reforma zdravotníctva, sociálnej starostlivosti i početné nariadenia o ochrane zdravia a ľudských životov.

Adam Hudek, PhD. (1979), od roku 2003 pracuje v Oddelení dejín vied a techniky Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Venuje sa predovšetkým dejinám a teórii historiografie so zameraním na český a slovenský vývoj v 20. storočí. Skúma problematiku konštruovania obrazu národných dejín a dejín vedecko-výskumných inštitúcií v stredoeurópskom regióne.

Publikácia o prvom československom prezidentovi T. G. Masarykovi