Knihy

Autori sa v štrnástich kapitolách zamerali na skúmanie rôznych aspektov politickej, oficiálnej, systémovej a organizovanej korupcie v Uhorsku, na Slovensku a v Československu v 19. a 20. storočí. Sústredili sa na tri tematické oblasti: volebnú korupciu, „čierne“ financovanie politických strán a štátny, resp. režimový klientelizmus a protekcionizmus. Medzi najdôležitejšie výsledky analýz patrí zistenie, že politická korupcia vo svojich rôznych podobách spočiatku prispievala etablovaniu a stabilizácii politického režimu a štátu – bez ohľadu na charakter režimu (konštitučnú monarchiu, parlamentnú demokraciu, autoritársky/totalitárny), v stredno- a dlhodobom režime však pôsobila destabilizujúco a dezintegrujúco.

Na vývoji hodnosti palatína je možné sledovať celé dejiny Uhorského kráľovstva. V období vlády Arpádovcov boli palatíni vysoko postavení kráľovskí hodnostári, vyberaní spomedzi najvyššej šľachty. Boli súčasťou politického diania. Zúčastňovali sa vojenských výprav, mierových rokovaní, ako sudcovia riešili najmä lokálne problémy v kráľovstve. Hodnosť palatína sa vyskytovala na dvoroch v celej stredovekej Európe. V priebehu prvých troch storočí existencie Uhorského kráľovstva prešla značným vývojom, na ktorého konci bol úrad uhorského palatína špecifickou a unikátnou inštitúciou. Táto kniha je venovaná výskumu palatínov v dejinách Uhorského kráľovstva v stredoeurópskom kontexte približne v období rokov 1000 až 1301. Jej cieľom je priblížiť na konkrétnych príkladoch a analýze zmienok v prameňoch rôzne aspekty toho, kto bol palatín z hľadiska zachovaných zákonov a kráľovských nariadení, jeho súdnej moci, účasti na politickom dianí v kráľovstve aj mimo neho.

Uhorský aristokrat Pavol Pálffy (1592 – 1653) bol jedným z najvýznamnejších politikov Uhorského kráľovstva v prvej polovici 17. storočia. Syn „tureckého hrdinu“ Mikuláša Pálffyho a Márie Fuggerovej študoval vo Viedni, v Ingolstadte, v Olomouci a absolvoval Kavalierstour v Taliansku. Zastával najdôležitejšie krajinské úrady v Uhorskom kráľovstve: takmer dve desaťročia bol predsedom Uhorskej komory, následne sa stal krajinským sudcom a na vrchole kariéry bol zvolený za uhorského palatína. Na viedenskom panovníckom dvore sa mu ako jedinému predstaviteľovi uhorskej politickej elity podarilo stať sa členom Tajnej rady, najdôležitejšieho poradného orgánu panovníka. Pavol Pálffy mal vlastné politické zoskupenie a zvádzal mocenské a politické súboje s palatínom Mikulášom Esterházym a ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. O kariére významného štátnika nepodávajú svedectvo iba archívne pramene, ale aj stavby a umelecké artefakty na území krajín bývalej habsburskej monarchie. Nesú stopy Pálffyho intenzívneho záujmu o stavebné projekty a jeho umeleckého vkusu.

Územie dnešného Slovenska malo oveľa väčší hospodársky význam ako hospodárske aktivity slovenského obyvateľstva. Nerastné bohatstvo a bohaté tradície železorudného baníctva, rozsiahle lesné plochy a oblasti s vyspelou agrikultúrou – to všetko robilo zo severného Uhorska ekonomicky jednu z najdôležitejších oblastí štátu. Banícke tradície, celý rad parametrov ako ťažba drahých kovov, ťažba a spracovanie železa, ale i produkcia repného cukru, fenomény ako exportný „slovenský sladový jačmeň“, „slovenské železo“, „komínová aristokracia“, Rimamuránsky koncern a podobne, vytvárali zo Slovenska na uhorské a východoeurópske pomery mimoriadne zaujímavý región. Hoci v porovnaní s najvyspelejšími časťami Rakúska (Čechy a severná Morava), nehovoriac o západnej Európe, tvoril hospodársku perifériu, v porovnaní so zvyškom Uhorska a Balkánom sa hrdil viacerými presvedčivými prvenstvami. Tieto dve tváre Slovenska zostali charakteristické pre krajinu hlboko do 20. storočia.

Publikácia prináša sondy do vývoja spoločnosti na Slovensku v pomerne dlhom období: od konca 19. storočia až po koniec druhej svetovej vojny. Otvára viaceré nové témy a nové pohľady na témy už predtým spracované. Pomerne dlhé časové obdobie, ktoré autori spracovávajú, je potrebné na to, aby sledovali vývoj spoločnosti ako postupný evolučný proces a nie iba v krátkych, dynamických obdobiach tzv. historických míľnikov: revolúcií, prevratov, povstaní. Všetky tieto míľniky sú v historiografii pomerne dobre spracované a stali sa súčasťou slovenského národného „master“ naratívu. Je nepochybné, že tieto udalosti mali pre vývin spoločnosti na Slovensku zásadný význam. Neprejavili sa však okamžite. Napríklad vznik Československej republiky v roku 1918 mal zásadný význam pre doformovanie sa Slovákov ako moderného národa, ale tento proces sa zavŕšil až v 30. rokoch. Podobne prebiehala v slovenských podmienkach aj postupná modernizácia, industrializácia a urbanizácia. V spoločnosti, a nielen v slovenskej, pôsobia spravidla retardačné, konzervatívne sily, ktoré spôsobujú, že aj revolučné udalosti po svojom „výbuchu“ obvykle majú tendenciu po čase vracať spoločnosť späť do starého koryta. Na prechod spoločnosti od totalitných či autoritatívnych režimov k demokracii, ktorý prebiehal v niektorých juhoeurópskych a juhoamerických krajinách, sa v svetovej politológii a historiografii od 60. rokov minulého storočia zaužíval termín „tranzícia“. Tento termín je však možné použiť aj na podobne, postupne prebiehajúce procesy v ďalších krajinách a rôznych historických obdobiach. Takouto tranzíciou prešla aj spoločnosť na Slovensku. Najprv to bola tranzícia z konzervatívnej, iba čiastočne parlamentnej, monarchie do demokratickej republiky a po dvadsiatich rokoch zase z parlamentnej demokracie do totality. Monografia prináša výsledky výskumu k takejto tranzícii spoločnosti na príklade Slovenska od konca 19. storočia po rok 1945.

So stredovekým benediktínskym mníšstvom sa v súčasnosti spája predovšetkým predstava komunít rehoľníkov, ktoré sa uzatvárali pred vonkajším svetom za múrmi kláštorov a ktorých duchovným spojivom bola Regula sv. Benedikta. Benediktínske kláštory zároveň vnímame ako významné centrá duchovnej kultúry raného a vrcholného stredoveku. Benediktíni však boli tiež neoddeliteľnou súčasťou stredovekej spoločnosti laikov. Prevažne panovníci alebo fundátori z radov stredovekej šľachty kláštory nielen zakladali, ale za nádej na dosiahnutie spásy ich aj bohato obdarovávali. Významné opátstva mali povinnosť hostiť početné sprievody kráľov, kniežat či biskupov a kláštorné kostoly slúžili ako miesta posledného odpočinku zakladateľov a patrónov. Opáti súčasne vstupovali do politických, diplomatických a nezriedka aj vojenských služieb panovníckych dvorov. Kniha Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku ponúka podrobný pohľad na koexistenciu a interakciu benediktínskych kláštorov a ich zakladateľov, patrónov či ďalších donátorov v Uhorsku za vlády arpádovských kráľov v 11. až 13. storočí.

Publikácia sa venuje jednej z najdiskutovanejších tém medzivojnového obdobia – štátoprávnemu a verejnosprávnemu postaveniu Slovenska v prvej Československej republike, a to očami právnika a politika Emila Stodolu (1862 – 1945). Aj keď v historiografii nejde o neznámu tému, predsa len doteraz chýbal obsiahlejší rozbor jeho modelov, na tvorbu ktorých malo vplyv rodinné, náboženské, vzdelávacie, pracovné a kultúrno-spoločenské prostredie. Monografia prináša plastický obraz o Stodolových koncepciách samosprávy, cez inšpirácie v zahraničných modeloch, presadzovanie na straníckom fóre a reakcie politických, vedeckých, či kultúrnych činiteľov doma i v zahraničí. Osobitné miesto je venované Stodolovmu prístupu k ľudáckemu autonomizmu, voči ktorému ako presvedčený demokrat zastával kritické stanovisko.

Každý historik prežije veľkú časť života v archíve. Niekedy je jeho práca odmenená hodnotnými dokumentami, inokedy sa musí „prehrýzať“ množstvom balastu. Samozrejme, platí to najmä o nedávnych dejinách, pretože k starším dobám minulým je tých prameňov poskromnejšie. Dejiny sú plné paradoxov, prekvapivých zvratov a, našťastie, aj kuriozít a zaujímavostí. Dejiny sú niečo, čo sa dá niekedy ťažko pochopiť – neriadia sa logikou, neplynú pokojným tokom a historici ich „sledujú“ a vysvetľujú často príliš komplikovane. Samozrejme, nikto čitateľov nenúti prijať všetko, čo napíšu.

Fenomén kolektívnej identity a identifikácie patrí v európskom priestore a špeciálne v oblasti strednej Európy k stále aktuálnym a príťažlivým témam pre viaceré oblasti bádania o človeku, spoločnosti a kultúre. Zložité vzťahy, vzájomné prelínanie politických, etnických, národných, jazykových, konfesionálnych a kultúrnych hraníc a súvislostí v jednotlivých historických časových úsekoch i v prítomnosti skúmaného geografického priestoru nabádajú k opatrnosti pri jednoznačnom formulovaní širších zovšeobecnení. Zároveň priam provokujú výskumníkov k hĺbkovému prenikaniu do konkrétnych problémov a k ich skúmaniu v jednotlivých presne vymedzených tematických, časových a priestorových úsekoch a súvislostiach.

Kniha poskytuje prehľad obrazov o Haliči a jeho obyvateľoch sprostredkovaných tlačou. Skúma úlohu tohto prihraničného regiónu v rakúskej a ruskej vojnovej propagande a v politických debatách o národnostných otázkach. Taktiež vnáša svetlo do diskusií o vojne a jej dôsledkoch.